Mária Blšáková a Jozef Blšák - Za dverami číha život

Táto kniha je nádherným trpko-sladkým pohľadom na život. Majka si do nej vyliala svoju dušu, no ufňukané výlevy nečakajte. Všetko som jej uverila. Bolo to autentické. Jej životný príbeh sršal reálnosťou, ale nebol továrňou na citové vydieranie. To som ako čitateľka ocenila. Niektoré situácie mi boli veľmi povedomé, lebo moji rodičia si prežili to isté, aj keď je môj hendikep iný. Každý rodič s postihnutým dieťaťom musí bojovať s veternými mlynmi, na diagnóze nezáleží. To je smutné. 

Knihu som mala doma šesť rokov, no nechcelo sa mi ju čítať. Až teraz som si uvedomila prečo. Majka píše skôr romány pre ženy a jej štýl mi vôbec nesadol. Prečítala som si začiatok Lásky od A po Zet a nemohla som pokračovať ďalej. Nebolo to podľa môjho gusta, a preto som sa vyhýbala aj tomuto dielu. Prekvapilo ma (v dobrom zmysle slova), ako sa tieto dve knihy líšia. Autorka vie písať nádherne. Zaujímalo by ma, čo by sa stalo, ak by sa úplne odklonila od románov pre ženy. 

V tom, že nádeje rýchlo striedajú sklamania, som mala byť už dostatočne obrnená, no nebola som. Zbytočne som sa snažila spraviť všetko čo najlepšie, vždy sa našlo niečo, čo to zmenilo. 

(str. 69) 

Za dverami číha život som zhltla. Bol to naozaj nádherný počin plný rodičovskej a partnerskej lásky. Ukazuje nám, ako sa dá všetko zvládnuť, keď má človek dobré zázemie a rodinu, ktorá mu nikdy nedovolí padnúť. Dielo odporúčam všetkým. Tých, ktorí sa nikdy nestretli so žiadnym hendikepom, to obohatí. Budú sa na svet pozerať inými očami. Zdraví ľudia si neuvedomujú, že aj maličkosť môže spôsobiť obrovskú radosť. 

Jojko bol iný ako ostatné deti, ale tak krásne, až fascinujúco iný. Núkal nám na veci a diania okolo nás iný pohľad. Rozhovory s ním boli zábavné i prekvapujúce. 

(str. 214) 

Niekedy si nevážime to, čo máme. Táto kniha je nasiaknutá radosťou z každého maličkého pokroku a chuťou pobiť sa s osudom. Nebolo to depresívne. Bolo to skôr inšpiratívne. Krásny opis nevšedného života s deťmi a toho, ako sa dá žiť s autizmom a nepovažovať ho za úhlavného nepriateľa. Ako s pokorou prijať to, čo sa nedá zmeniť. S úprimnosťou priznávam, že ja som si ešte tento prístup k životu neosvojila.

Hodnotenie: 5/5