Andy Weir - Posledná šanca

 Ryland sa rúti vesmírom a vôbec nič si nepamätá. Ani to, ako sa tam vlastne dostal. Netuší ani to, že jeho poslaním je zachrániť ľudstvo pred úplnou skazou. Nič mu nedáva zmysel. Situácia vyzerá kriticky: on jediný prežil cestu a zároveň nevie, čo má robiť.
Keď sa o slovo prihlásia spomienky, začne si na všetko spomínať. Ide splniť veľmi náročnú úlohu. Zistí, že od neho závisí prežitie ľudstva a on musí pozbierať všetky sily, aby sa pokúsil o nemožné: pokračovať v stanovenom pláne. Zem sa naňho spolieha. Neúspech by znamenal katastrofu. Pomaly na neho dolieha ťažoba tohto zistenia. Treba sa vzchopiť a pokračovať v dohodnutých aktivitách.
Nikto mu na tejto misii nepomôže. Musí sa spoľahnúť sám na seba. Vyhliadky nie sú najlepšie. Je ďaleko od domova, nevie, kam smeruje, ale aj tak tomu chce prísť na kĺb. Dokáže však jeden človek odvrátiť zánik našej planéty?

Pred pár rokmi spôsobil Marťan veľké šialenstvo v knižnom a aj filmovom svete. Musím sa priznať, že ja som videla iba film. Knihe som sa vyhýbala, lebo som sa bála, že je napísaná príliš vedecky. Teraz to ľutujem, no som zároveň šťastná, že som neignorovala aspoň túto novinku. Bolo to úžasné. Keď si spomeniem na to, ako dlho som musela čakať, lebo vydavateľstvo stále posúvalo dátum vydania, a ja... Keď sa ku mne dielo konečne dostalo, tak som ho bola schopná prečítať za jeden deň a to ma hnevá asi najviac. Moja rýchlosť. Mesiace na niečo čakám ako sup a za deň je to fuč. No bolo by horšie, keby sa mi príbeh nepáčil a premáhala by som sa, aby som ho dočítala. Teraz mám na poličke knihu, pri ktorej sa zastavím a poviem si: „To bolo neopísateľne geniálne.“

Katherine Arden - The Bear and the Nightingale

I bought this book five years ago because it was supposed to be based on the russian fairy tales. I couldn't miss that. I was really looking forward to reading it. Winter, beautiful surroundings. It looked like The Bear and the Nightingale would be my cup of tea. However, I immediately found out that I made a mistake. I barely read 60 pages and then I gave up.
But I was so bored not long ago and my only unread book was this one. I tried to give it a second chance, but I have been more disappointed than the first time, even Morozko did not save it. I read this until the end, but I'm not happy and I don't need more parts. This is a trilogy, so it is very sad. I did not interested in it anymore. 

Sara Mia Velinská - Pomsta

Adam je finančník. „Žralok“. Pred ničím sa nikdy nezastavil. Nič ho neprinútilo spomaliť. Až dovtedy, kým sa v jeho súkromnom živote nestala tragédia, ktorá otriasla jeho svetom a zobrala mu všetko, čo miloval. Pri strašnej autonehode príde o ženu a dieťa. Súd však vinníkovi neuloží adekvátny trest a zdrvený Adam pripravuje v tichosti vlastnú pomstu. Za to, že stratil tých, ktorých ľúbil, musí niekto zaplatiť. A on už aj vie ako.
Vo víre vlastného ega a túžby po spravodlivosti sa neštíti naozaj ničoho. Využije svoj vplyv a šarm na dosiahnutie jediného cieľa, ktorý mu umožňuje zostať nažive. Iba vďaka nemu ešte stále dýcha. Musí svoj plán dokončiť za každú cenu.
Na tejto diabolskej ceste ale zisťuje, že pomsta môže ublížiť aj tomu, kto sa mstí. Ani on nie je imúnny voči pocitom a nechtiac sa zapletie do niečoho, čo by si nevedel predstaviť ani v najhorších snoch. Bude mať dosť síl, aby vyriešil zložitú situáciu, do ktorej sa dostal vlastným zapríčinením?

Anotácie veľmi nečítam, pretože väčšinou zvyknú prezradiť celý dej a potom ma už nebaví čítať knihu. Z toho, ako som ju len tak preletela, som mylne usúdila, že táto kniha môže mať nádych trileru. Doteraz sa smejem na vlastnej hlúposti. No keď ma aj vydavateľ ubezpečoval, že to nie je vôbec sladké čítanie, povedala som si, že tejto novinke dám šancu. Možno sa môj zoznam obľúbených slovenských autorov rozrastie o ďalšie meno a to som si nemohla nechať ujsť. Rada podporujem našu tvorbu, aj keď mám vždy v kútiku duše obavy, že sa mi nejaké dielo nebude páčiť. Čítať slovenských autorov je z určitého hľadiska riskantná činnosť. Ak sa kniha recenzentovi nepáči, je to vždy nepríjemné. Skôr či neskôr sa recenzia k autorovi dostane a potom to človeka mrzí.

Saša Filipenko - Bývalý syn

 Do akej krajiny by ste sa zobudili, keby ste boli desať rokov v kóme?
Francisk sa zobudil presne do takej, na akú si pamätal – ak nie do ešte horšej. V Bielorusku zastal čas a všade cítiť len strach a smútok.
Pred nehodou, ktorá preňho mala fatálne následky, bol bezstarostným mladíkom, ktorý si rád užíval život. Niekde v podvedomí však cítil, že niečo nie je v poriadku. Keď sa ale „druhýkrát narodí“, zisťuje, že jeho domov už domovom nie je. Cíti sa ako cudzinec. Ničomu nerozumie. Ako sa s tým vyrovná? Ako strávi fakt, že tam stále vládne ten istý človek a ľudia sa boja dokonca pošepkať svoj úprimný názor na dianie okolo seba? Je možné, že sa za dekádu nič neudialo a občania sú ešte zdrvenejší ako predtým? Bude Francisk schopný vstrebať tento šok? Keď sa ocitol v kóme, bol neslobodný, lebo sa nemohol rozhodovať sám. No uvedomovať si neslobodu, keď je človek úplne pri zmysloch, je ešte hrozivejšie...

Niekedy reklama na Martinuse urobí svoju prácu dobre a ponúkne knihu, ktorú si čitateľ chce naozaj prečítať. To sa udialo s Bývalým synom. Vždy tam striehnem na nejakú (pre mňa) hodnotnú knihu, no keď vidím len samé historické romány pre ženy, začínam mať dávivý reflex. Nespomínam si, že by mi niekedy ponúkla dielo, ktoré by nahlodalo moju zvedavosť. Až doteraz. Hneď ako som uvidela túto knihu, vedela som, že ju musím mať. O Bielorusku som vždy čítala iba v spojitosti s Ruskom, takže osobitnú minulosť národa som nepoznala (ak sa v tomto prípade dá hovoriť o samostatnosti, všetko je až desivo prepojené). Na dielo som sa zamerala ešte viac po zistení, že autor musel ujsť z krajiny, pretože otvorene vystupoval proti Lukašenkovi a to nezostalo bez odozvy. Ak by sa vrátil, hrozilo by mu väzenie.

Joe Hill - Rohy

Ig mal všetko: rodinu, nádhernú priateľku, náklonnosť ľudí. No časy sa zmenili. Niekto zabil lásku jeho života. Odvtedy sa stal podozrivým z vraždy a nikto neverí v opak. Život sa zrazu stal beznádejným. Nevie, ako má ďalej pokračovať, a iba prežíva deň za dňom.
Po jednej prehýrenej noci sa zobudí a zisťuje, že mu narástli rohy. Že sú súčasťou jeho hlavy, dokonca ho bolia. Nedokáže si to vysvetliť. Prečo? Sníva sa mu to? Čo má s nimi robiť? Odpoveď sa pomaly dozvedá a je prekvapený, kam to môže viesť. S rohmi prišli aj pekelné schopnosti, ktoré mu pomôžu nájsť vraha. Nikto nepozná skutočnú pravdu. Čo sa presne stalo v ten osudný deň? Všetci si myslia, čo si chcú myslieť. No Ig je na ceste, ktorá ho bude stáť veľa síl a odhalí mu lož, v ktorej doteraz žil. Môže prísť aj o svoju dušu. Stoji to za to? Bude spokojnejší, keď príde na to, ako sa udalosti odohrali?

Túto knihu som pred rokmi kúpila mamine. Ona ju prečítala a vrátila mi ju. Nechápala som, prečo to urobila. Až teraz jej úplne rozumiem. Príbeh je zvláštny, nemá hlavu ani pätu. Ako sa k tým rohom vôbec dostal? Prečo práve on? Na niektoré dôležité otázky sme našli odpovede, no autor bol predvídateľný a čitateľ už skoro od začiatku pozná smer, akým sa bude dej uberať. Na otázky, ktoré ma najviac zaujímali, som, žiaľ, odpovede nedostala a to ma hnevá. Vôbec to nevysvetlil. Celý príbeh nemal logiku, takže by sa mu asi zle vysvetľoval. Čítame o chlapovi s rohmi, ktorý má nadprirodzené schopnosti, behá po okolí, straší ľudí, láka ich, aby zhrešili a počas toho má nezmyselné psychologické (psychopatické) úvahy o Bohu a diablovi. Kde sme sa to dostali? Pred čítaním som zistila, že Joe Hill je syn Stephena Kinga, takže som sa na to vážne tešila. Výsledok ma sklamal. Deti idú vlastnou cestou, no aspoň trochu talentu podediť mohol. Stephen je šialený génius a Joe je, s prepáčením, iba šialený. Takže niečo mu King predsa len odovzdal. Ešte raz sa ospravedlňujem, no knihu som čítala s vypätím všetkých síl, a preto nemám dobrú náladu.

Michail Zygar - Impérium musí zomrieť

Všetci si doteraz myslia, že Rusi boli vždy len trpiteľských národom, že sa vlastne o zmenu ani nepokúšajú a naďalej plávajú svojimi tragickými životmi. Táto kniha vám však ukáže, že to nie je pravda. Ruská spoločnosť sa snažila niečo zmeniť už v 20. storočí. Môžeme tam dokonca vidieť iskierku demokracie, ktorá sa na požiar (alebo aspoň na plameň) nepremenila. Prečo?
Michail nám znova úžasne vysvetlil súvislosti, ktoré viedli k úpadku Ruska a zničili aj poslednú nádej. Vidíme, že sa mohla vytvoriť lepšia spoločnosť, ale táto šanca sa nevyužila. Autor kriticky a bez prehnaných emócii vysvetľuje, prečo sa smäd po zmenách zvrtol na ďalšiu neslobodu a neľútostne odkrýva chyby, ktoré smerovali k tragédiám. Ich ozveny môžeme „počuť“ tiež v aktuálnej situácii. Je Rusko nepoučiteľné? Tak sa to javí, no všetko stojí a padá na ľuďoch. Ak celá spoločnosť nezmení svoje myslenie, je všetko stratené. Mladí ľudia prosto nedokážu nastoliť nový poriadok sami. Láme mi srdce, keď si uvedomím, že niečo sústavne bránilo pokroku a nakoniec sa Rusko vždy vrátilo k starým praktikám.

Po tejto knihe som pokukovala hneď ako som dočítala Všetkých mocných Kremľa. Vtedy bola práve vypredaná, no chystala sa dotlač. Toto som si nemohla nechať ujsť. Zygar ma presvedčil o svojom triezvom pohľade na situáciu v Rusku a ja som ho odvtedy začala obdivovať. Viem, môj obdiv nesiaha do dávnej minulosti (jeho tvorbu poznám iba mesiac), ale aj tak sa mi nezmazateľne vryl do mysle a jeho knihy budem naďalej vyhľadávať. Nie je nič lepšie ako to, keď je samotný ruský človek natoľko uvedomelý, že sa rozhodne písať pravdu, nech to stojí, čo to stojí. Asi jeho snahu neocenia všetci, pretože štýlom sebe vlastným poukazuje na omyly národa, ktorý sa vraj žiadnych omylov nedopúšťa. Je naivné myslieť si to. Bohužiaľ, aj na Slovensku sa stále nájdu ľudia, ktorí sa až zasnene pozerajú na Rusko. Ja milujem ich kultúru, jazyk, ľudí, no mojich sympatií sa nedočká politika. Vždy to budem tvrdiť. Ako sa však dostali do tohto bahna?

Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky

V tridsiatych rokoch minulého storočia sovietska vláda zistila, že v kolymskom kraji – nehostinnom prostredí pre život, sa nachádzajú zásoby vzácnych surovín. Lenže problém spočíval v tom, že tam nikto nechcel ísť ťažiť dobrovoľne. Bola to zem ničoho. Ukrutné mrazy a pobyt mimo civilizácie vôbec nelákali. Ako sa však dostať ku zlatu, ktoré chránila matička príroda natoľko, že nik nemal odvahu, aby tam pobudol?
Odpoveďou boli pracovné tábory – gulagy. Väzni, nazývaní aj zekovia, nemali na výber a cestovali na Kolymu. Bola to súčasť ich trestov. Väčšinou to boli osoby, ktoré ZSSR považoval za triednych nepriateľov. Títo ľudia museli ťažiť zlato a iné vzácne suroviny. Dokonca im nakázali vybudovať cestu a oni na nej pracovali do posledných síl. Preto sa úsek, ktorý spája mestá Jakutsk a Magadan, volá cesta kostí.
Jacek nám vo svojej knihe Kolymské denníky priblížil, ako sa žije na Kolyme v dnešnej dobe a akí ľudia tam našli útočisko. Aj keď je cestopis starší, osobne si myslím, že stále nám má čo ponúknuť, pretože je napísaný autenticky a ľudsky.

Toto dielo som dostala asi pred štyrmi rokmi na Vianoce. Hneď som ho začala čítať, no v tom čase som už mala absyntoviek plnú hlavu a spôsobovali mi ešte väčšiu depresiu. Na pár rokov som preto musela Absyntu zamávať. Netušila som, kedy sa k nemu vrátim a či vôbec. Zlom nastal tento rok (asi viete prečo) a povedala som si, že sú hroznejšie situácie a musím sa vzchopiť. Teraz mi paradoxne takéto knihy veľmi pomáhajú, takže som vytiahla tento jediný neprečítaný kúsok a s chuťou som sa doň zahryzla.