Carolina Setterwall - Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Život sa môže zmeniť v sekunde. Večer si zaželáte so svojimi blízkymi dobrú noc a ráno sa už nemusíte vôbec vidieť. Zomriete. Toto sa stalo priateľovi Caroliny a otcovi jej jediného syna Ivana. Ona netušila, že ho v ten deň uvidí poslednýkrát. To nevie vopred nikto. Čo by povedala a urobila, keby vedela, že takáto situácia nastane? V tejto knihe sa to dozviete. Zistíte aj to, čo by ste nepotrebovali zistiť, no autorka mala asi potrebu to napísať. Vyliať si srdce. Pretaviť bolesť do stránok knihy.
Je to trpké analyzovanie toho, čo bolo, bude a čo môže byť. Pohľad na to, ako sa môže všetko zrútiť pod nohami a nikdy to už nedokážete dať do pôvodného stavu. Cítiť tam veľkú snahu začať nový život, no okovy minulosti sú silné a jazvy stále prítomné. Jediné, čo dokáže Carolina urobiť, je byť tu pre svojho syna. Aj keď...

V ukážke, ktorú som si prečítala na stránke Albatrosu, si autorka spomínala na posledné chvíle života svojho partnera a opisovala ich vzťah. To boli úvodne stránky. Bolo mi jej ľúto. Zaumienila som si, že si prečítam celú knihu. Bála som sa toho. Čo ak ma to psychicky zničí? Žena s malým dieťaťom, ktorá prišla o partnera, si myslí, že nemôže pokračovať ďalej. To bude určite emocionálna búrka. Napokon to bolo hrozné – z iného dôvodu, ako si myslíte. Počas čítania som si chcela vytrhať vlasy, umlátiť sa knihou do bezvedomia a vrieskať na všetkých mužov majúcich doma náročné ženy, ktoré im nedovolia dýchať, a nič s tým nechcú robiť.

Helen Russellová - Hra na Vikingov

Dve rozdielne sestry a jedna „úžasná“ dovolenka v Škandinávii, ktorá zmení ich pohľad na isté situácie a pomôže im pochopiť, o čo vlastne v živote ide.

Alice je prepracovaná matka, ktorá nie je spokojná s tým, kam sa uberajú jej kroky. Naopak jej sestra Melissa má prácu, ktorú zbožňuje a nič jej nechýba. Srší radosťou. Ale nie je to len klam? Ich spoločný výlet odkryje to, čoho sa obe najviac báli. Buď ich to zblíži, alebo ešte viac rozdelí a rozbije vzťahy.
Keď sa povie slovo „dovolenka“, každý si predstaví pláž, more, no hlavne oddych. Nie to, že sa bude týždeň hrať na Vikinga v bojových podmienkach a že sa bude musieť naučiť prežiť len s tým, čo mu ponúka príroda. No vitajte v hre na Vikingov.

Kniha začala veľmi sľubne. Smiala som sa. Takýto humor mi vyhovoval. Nebol hlúpy, silený, prosto len plynul a ja som sa náramne tešila. Bolo to šialené, no úplne sa mi to trafilo do vkusu. Takto som si to predstavovala. Toto myslím pod spojením „dobré dielo na relax“. Po pár stránkach som však začala cítiť niečo v pozadí príbehu. Niečo, čo si kliesnilo cestu do jeho stredu. Nevyčarilo mi to úsmev na tvári. Priala som si, aby sa mi to iba zdalo, alebo to zostalo tam, kde to je. Na okraji. Chcela som si čítanie užiť, no rýchlo som zistila, že moje prosby nebude spisovateľka počúvať. Hra na Vikingov bola prevažne humorná, tak som sa to rozhodla neriešiť. Zatiaľ. Čo z toho ale postupom času vzniklo?

Ken Follett - Krajina slobody

Román, ktorého dej je umiestnený do 18. storočia, mapuje spoločenské pomery v tejto dobe. V časoch, keď človek znamenal menej než málo a ľudia boli majetkom ďalších ľudí, sa jeden nebojácny muž ozval. Malo to však svoje následky. Nezostal nepotrestaný.
On ale sníva o inom živote. O tom, ako ujde zo Škótska a bude pracovať na vlastnej pôde. Takej, ktorú by mohol nazvať svojou.
Získava spojenca. Je ním aristokratka Lizzie Hallimová, ktorá sa nebojí nikoho a ničoho a je ochotná bojovať za svoju pravdu. Je iná ako väčšina žien. Je tvrdohlavá, zvedavá a nepáči sa jej, ako musia žiť niektorí ľudia. Život v neľudskej spoločnosti ju ubíja. Pokúša sa vzoprieť názorom ostatných. Takto by sa nemala správať mladá žena s postavením. Robí len to, čo uzná za vhodné. No niekedy sa dostáva do pasce svojich predstáv o fungovaní sveta.
Aj keď sa najprv zdá, že útekom sa Mackove problémy končia, nebude to také jednoduché. Dostáva sa do ďalších situácií, ktoré súvisia s obhajovaním práv a slobôd.

Čo to bolo? Netuším, no keď som mala pocit, že knihe chcem zakývať na rozlúčku už od strany osemnásť a nikdy sa k nej nevrátiť, bolo to veľmi kritické. Myslela som si, že si prečítam niečo hodnotné, pretože Tatran vie, ako priviesť na trh kvalitu. Posledný rok vydávali samé úžasné diela a ja sa teším, že im ide karta. Preto som nebola pri výbere obozretná. Anotácia mi dávala vedieť, že toto je ďalší srdcervúci príbeh, a také ja zbožňujem. Obsah na prebale pre mňa nebol hrozbou, no mal byť. Musím priznať, že náznaky romantiky tam boli, no nevenovala som tomu pozornosť. Romantika je všade. Rozhodujúce je ale, ako ju dokáže spisovateľ vsadiť do deja, aby sa nenarušila štruktúra a povaha jadra príbehu.

Jeanette Wintersonová - Vášeň

Henri obdivoval Napoleona. Dostal sa do jeho armády a zabíjal... Kurence. Nič iné, lebo bol milý mladý muž. Veril ale, že Napoleon robí veľké veci. Postupom času si začína uvedomovať, že bol zaslepený láskou k nemu. Ideály pohasli a stmavli. Osud ho zaveje do inej krajiny. Mätúcej, no čarovnej, v ktorej zistí, čo je to vášeň.
V tom istom čase v Benátkach si Villanelle, dcéra gondoliera, po ktorom zdedila nohy s plávacími blanami, pokúša usporiadať život. Nie je to jednoduché, lebo chce mať niečo, čo nemôže vlastniť. Aby toho nebolo málo, niekto jej ukradol srdce a ona ho musí získať späť.
Zhodou náhod sa títo dvaja ľudia stretnú. Čo sa stane potom? Aký smer naberú ich životy? Bude to magické dobrodružstvo. Plné lásky a sklamania. Život má v sebe množstvo farieb. Takýto je aj nasledovný príbeh. Neviete, čo sa z neho môže vykľuť.

Oficiálna anotácia (ale aj tá moja) je napísaná veľmi šialene, aspoň z môjho pohľadu. No pravdivo popisuje situácie v deji. Zároveň je však kniha pravým opakom šialenstva. Toto nikdy nepochopím. Príbeh som nepovažovala za recesiu, preto ma to nelákalo. Nechcela som si to prečítať. Ani náhodou. Tušila som, že toto dielo nebude humorne ladené. Šialenstvo, ktoré je myslené smrteľne vážne, mi brnká na nervy. Dostala som však tip, že by sa mi mohlo páčiť. Niektorí to už čítali dávnejšie, lebo kniha je staršia (vyšla v origináli roku 1987) a dočkala sa aj českého prekladu. Po prečítaní som mala takéto myšlienky: Netuším, ako si budem teraz vyberať diela. Podľa čoho? Momentálne som na seba veľmi nahnevaná. Mala som v pláne ju ignorovať a napokon...

Toshikazu Kawaguchi - Než vystydne káva

Život je o rozhodnutiach. Celá naša existencia závisí od toho, ako sa rozhodneme. Od toho sa odvíja, do akých situácií sa dostávame. Musíme si vybrať tú správnu cestu. Vždy sa nachádzame na rázcestí a jeden zlý krok, jeden okamih, môže všetko zničiť. No aj to sa stáva, pretože sme len ľudia. Sme omylní a niekedy sa zdá, že robíme jednu chybu za druhou. Keby sme mohli vrátiť čas a zmeniť udalosti... Každý z nás si to už aspoň raz pomyslel. No naozaj by sme to chceli? Minulosť sa prepísať nedá a toho sa držal aj autor.
Dej tejto knihy sa odohráva v malej kaviarničke, ktorá je niečím zvláštna. Dá sa tam cestovať v čase, ale s tým sú spojené veľmi prísne pravidlá, ktoré väčšinu z návštevníkov hneď odradia. Veď načo je niekomu cestovanie v čase, keď sa tým za žiadnych okolností nezmení prítomnosť? Aký zmysel to má? Človek má obmedzený čas: kým nevychladne káva. Zo svojho miesta sa nesmie pohnúť. Sú tu aj ďalšie obmedzenia, ale čo sa s nimi dá robiť? Musíte ich iba rešpektovať. A preto zabudnite na všetky knihy a filmy s touto témou. Toto je nový pohľad na cestovanie v čase.

Teraz vám predstavím niečo originálne. Síce veľmi známa téma, no originálne spracovanie, ale zároveň predvídateľné ukončenie knihy. Musím potvrdiť, že týchto tém je už na trhu tak veľa, že strácajú kvalitu. Niekedy dokonca verím, že som nejaký príbeh pred rokmi čítala. Toto sa stalo aj pri tejto novinke. Prešla som zoznamy svojich prečítaných kúskov, ale nikde som ju nenašla. Musela som sa zmieriť s tým, že toto je nový príbeh. „Nový“. Dobre, iróniu som si vtedy nedokázala odpustiť. Pár dní som rozmýšľala, či si ho mám prečítať, ale nedalo mi to pokoj.

Ryszard Kapuściński - Impérium

Impérium. Sovietsky zväz ovládal všetkých a všetko. Každý bol v hľadáčiku. Každý bol podozrivý. Impérium – slovo moci a strachu. Pomenovanie nespravodlivej vlády, kde nie sú ľudia ničím. Musia poslúchať rozkazy, inak dopadnú zle.
Nič nesmelo vyčnievať. Ruské národy boli na jedno kopyto. Akoby cez jednu šablónu. Bývalé neruské časti Sovietskeho zväzu strácali svoju svojbytnosť, no niečo si predsa len ponechali. Ryszard nám ukázal, čo to bolo. V dobe, keď sa líšiť nevyplácalo, si niektoré národnosti dokázali udržať svoje dedičstvo. Pre čitateľa je to zaujímavá „cesta“ po krajinách ZSSR, až po rozpad tejto mocnosti. Cesta, na ktorej spoznávame rozličné kultúry, aj keď nad všetkým bdie oko monotónnosti, ktoré uznáva iba podobnosť. Vytŕčať z davu je zakázané.

Viacerí ľudia mi vraveli, že by som si mala prečítať Impérium. Bála som sa toho. Keď je okolo nejakej knihy rozruch, skôr ma to odradí, pretože nechcem mať veľké očakávania a potom sa sklamať. Niekedy sa stane, že niektoré sú tak nadhodnotené, že vôbec nechápem ostatných čitateľov. Síce viem, že Absynt vydáva vynikajúce diela, no párkrát sa mi stalo, že sa mi už ani absyntovka nepáčila. Dostala som sa do zvláštnej situácie: táto kniha ma lákala a zároveň odpudzovala, takže som si ju radšej kúpila sama. Prečítam či neprečítam... Nič by sa nestalo, lebo takto nemám povinnosť ju zrecenzovať. Ale po prečítaní aj tak musím!

Guillaume Musso - Byt v Paříži

Voľné pokračovanie knihy Volání anděla. Aj tu sa stretávame s policajtkou Madeline, ktorá je zase na stope ďalšiemu prípadu. Tentoraz však nedobrovoľne.

Nájde si krásny byt v Paríži, ale nie je sama. Omylom sa prihodilo, že ten istý si tiež zhodou náhod prenajal americký spisovateľ. On potrebuje pokoj na písanie. Ona relax. Ani jednému sa toto želanie nesplní, keď vypátrajú tajomstvo daného miesta. Byt patril slávnemu maliarovi Seanovi Lorenzovi, ktorý zomrel a zanechal po sebe obrazy. Nikto nevie, kde sa nachádzajú. Obaja teda zostávajú spolu a snažia sa zistiť pravdu. Možno to na začiatku ani len netušia, no pohltí ich to celých. Musia spolupracovať.
No ako sme pri tomto francúzskom spisovateľovi zvyknutí, nepôjde len o to. Napísal pre nás príbeh, za ktorý sa nemusí hanbiť. Je to jeho rukopis v najčírejšej podobe. Zas sa s nami pohráva a my mu to tolerujeme, lebo Musso je Musso.

Zaskočilo ma, že sa nikde nepíše jeden podstatný fakt: toto je voľné pokračovanie knihy Volání anděla. Ale skalným fanúšikom (ako napríklad mne) je to jedno, pretože im to určite neuniklo, a ostatným čitateľom by to nemuselo až tak veľmi prekážať. Tie najdôležitejšie súvislosti nám boli objasnené. To len ja by som neprežila, ak by som si neprečítala predchádzajúci príbeh. Hneď na začiatku tejto novinky som však aj ja zistila, že mám dva veľké problémy. Prvý: Knihu prečítam rýchlo a budem netrpezlivo čakať na autorovo ďalšie majstrovstvo. Druhý: Už v úvode som vedela, že ten zdrap papiera, ktorý používam na zapísanie strán kvôli ukážkam, mi stačiť nebude. Viem, nemám v tom systém, no mne to vyhovuje. Teraz som sa v tom ale strácala a vôbec som nevedela, ktorý úryvok mám použiť, pretože všetky boli geniálne. Typický Musso. Je taký úžasný, že mám vždy dilemu, akú vetu do recenzie vopchať.