Christy Lefteri - Včelár z Aleppa

Nádherná fikcia, ktorá má korene v pravde.

Včelár Nuri miluje svoje rodné mesto Aleppo, včely, no hlavne svojich najbližších. Rodinnú pohodu naruší nepredstaviteľné zlo, ktoré sa vkradne do jeho pokojného života, a plánuje mu zobrať všetku nádej a radosť. Krv cítiť aj na uliciach. Pach strachu sa vryl každému pod kožu. Buď ujdeš, alebo ťa zabijú. Všetci to už pochopili, ale Nuri a jeho manželka zostávajú, až kým sa nestane niečo, čo ich prinúti neodkladne odísť a zanechať za sebou to, čo roky budovali. No čo je horšie? Byť mŕtvy fyzicky alebo emocionálne? Byť iba schránkou bez duše, so živým telom? Dokáže sa človek ešte z niečoho úprimne tešiť?

Nevedela som, že si túto knihu chcem (a hlavne musím) prečítať. Vybrala som si ju s veľkými obavami, pretože som netušila, čo ma na jej stránkach čaká. Bála som sa, že ma ovládnu emócie a budem zničená. Neverila som, že príbeh nie je príliš ťažký. No napokon som zistila, že je nádherný. Smutný? Áno. Depresívny? Nie. Väčšinou sa dej sústredí na lásku, odpustenie a nádej. Bolesť tam má tiež svoje miesto, ale je vždy ochotná ustúpiť a dať priestor pozitívnym pocitom. Včelár z Aleppa rozpráva o túžbe nájsť bezpečnejší domov, aj keď sa to zdá neuskutočniteľné.

Aurélie Valognes - Naše milované nevesty

Martina a Jacques sú manželmi už toľko rokov, že by si na seba mohli zvyknúť. No vydržať s mrzutým manželom je čoraz náročnejšie. Jacquesova zložitá povaha vsadila klin aj medzi ich dospelé deti a nevesty. Vzťahy nie sú dobré, ale hlava rodiny to nechce vidieť a nástojčivo si presadzuje svoje názory, ktoré každého urážajú. Všetci sa dôsledkom toho hádajú a rodinná atmosféra je napätá.
Do tejto, nie práve ideálnej, situácie prichádza nová nevesta. Manželka prosí svojho večne namosúreného partnera, aby sa krotil. Načo nádejnú nevestu zbytočne strašiť? Ale nátura sa nedá tak ľahko zmeniť. Bude to boj. Na jednej, no aj na druhej strane. Nový človek prináša do rodiny nové problémy a my sledujeme, ako sa vzťahy čoraz viac rúcajú.
 

Počas svojho života som prečítala knihy asi od troch francúzskych spisovateľov. Musso je na vrchole môjho rebríčka – odporúčam vám ho z celého srdca. Ostatní autori boli v mojich očiach pomerne problematickí. Každý národ má svoje špecifické správanie, ktoré sa prejavuje aj v umení. Teraz som si tým istá. Iba Guillaume Musso dokáže utlmiť svoju francúzsku stránku a tváriť sa, že je Američan. Niekoho to môže nahnevať, no ja to milujem. Určite nemám rada typicky francúzske diela. Áno, konečne som to zistila. Až doteraz som si to veľmi neuvedomovala, ale tento príbeh predstavoval posledný klinec do rakvy nezáujmu o túto literatúru.

Guillaume Musso - Dívka a noc

Ak si chcete prečítať túto knihu, oficiálnu anotáciu si nečítajte! Odhaľuje viac, ako je potrebné. Moju anotáciu nižšie si však pozrieť môžete. Snažila som sa ju napísať neurčito.

Minulosť striehne, aby mohla zaútočiť plnou silou. Chystá sa zničiť zopár životov, pretože ona nezabúda. Môže čakať roky, no dobehne vás.
V roku 1992 zmizlo obľúbené dievča z prestížneho kampusu. Nikto ju už potom nevidel. Všetci si myslia, že ušla so svojou tajnou láskou. Stala sa záhadou školy. A záhady sú pre ľudí veľmi zaujímavé.
Senzácie nikdy neutíchnu, takže keď sa v roku 2017 koná triedny zraz, škola stále žije týmto príbehom. Čo sa stalo študentke? Odpoveď neprestajne hľadajú aj tí, ktorí ju poznali. Prečo je všetko okolo Vincy také zahmlené? Bola najobľúbenejšia v kolektíve, vedela očariť... No čo o nej skutočne vedeli?

Začnem prvou a poslednou výčitkou, inak čakajte iba superlatívy, lebo tohto autora zbožňujem. Áno, nedokážem byť objektívna. Vždy, keď vidím jeho meno, tak si zbežne pozriem anotáciu, aby sa nestalo, že som už dielo čítala, a netrpezlivo čakám, kedy ho budem mať. To sa stalo aj teraz. Až keď som príbeh prečítala, nemilo ma prekvapili dve veci: ten, kto písal českú anotáciu, sa pomýlil v menách postáv, takže obsah knihy na prebale nedáva zmysel a čitateľa iba zbytočne mätie. Kontrolovala som to s anglickým vydaním na Goodreads. Po druhé: anotácia prezrádza veľkú čas deja. To však nie je chyba Motta. Keď som zbadala anotácie z rôznych štátov, dospela som k názoru, že je všade vlastne skoro tá istá, len trochu pozmenená a nikto ju nemal snahu prepísať vlastnými slovami, aby sa neprezradilo to podstatné. Odštartovalo to francúzske vydanie a ostatné vydavateľstvá to skopírovali. Stále sa teším, že Motto prekladá tohto úžasného spisovateľa (začnite znova prekladať aj do slovenčiny, prosím), no musela som vás vopred varovať, aby ste si prebal nečítali.

Isaac Asimov - Nadácia

Nadčasová klasika ukazujúca nám, aké je ľahké manipulovať človekom, keď pociťuje strach a neistotu a ako sa zlé rozhodnutia a nepoctivé úmysly zastierajú vierou. Fakt, že ľudia vždy počúvnu autoritu, je zneužívaný. Môžeme tiež vidieť, ako sa určitý systém pravidiel využíva na zamaskovanie skutočných cieľov. Všetko sa pretvára nebadane, až napokon neviete, kedy sa to pokazilo.

Impérium je veľmi silné a v galaxii nie je nikto, kto by predpokladal jeho kolaps. Až na jedného človeka – zakladateľa vednej disciplíny, ktorá sa nazýva psychohistória. Pomocou nej predpovedá neblahé zmeny v systéme a rozhodne sa ich neprehliadať, skôr ako bude neskoro. A tak Hari Seldon vytvorí na odľahlom mieste útočisko pre najväčších géniov, ktoré nesie pomenovanie Nadácia. Má zachrániť vedomosti ľudstva a skrátiť roky chaosu – iba zmierniť, lebo odvrátiť sa úplne nedajú.

Veľmi som sa na knihu tešila. Klasiky, ktoré nám majú čo povedať aj v dnešnej dobe, milujem. Stará klasika, ktorá nepôsobí vôbec staro a získala si srdcia čitateľov, ako napríklad Kvety pre Algernona (vedeli ste, že ju musím spomenúť), si vždy získa aj moje srdce a Lindeni je moje top vydavateľstvo. Čo by sa mohlo pokaziť? Táto otázka je zákerná, lebo človek ju vysloví vtedy, keď si myslí, že sa nič nepokazí... Vtedy už máte istotu, že sa niečo nepekne zvrtne zlým smerom. Neočakávala som však, že to bude takéto. Som fanúšičkou sci-fi, no Nadácia je podľa mňa zle napísaná. Áno, teraz ma asi v myšlienkach všetci škrtíte, ale je to môj názor. Netuším, prečo sa mi príbeh nepáčil (klamstvo, viem presne, prečo sa mi nepozdával) a prečo som v ňom našla viac chýb ako dobrých vecí. Nejdem proti tým, ktorí si dielo vychutnali, chcem len napísať vlastný názor. Nechcem útočiť, iba vám vysvetliť, prečo to nie je moja šálka kávy. Budem sa snažiť byť mierna, ale niektoré skutočnosti sa nedajú vysvetliť bez istých prirovnaní. Vopred sa ospravedlňujem. Som sklamaná a zmätená. Čítala som inú knihu ako ostatní? Len tak by sa to dalo objasniť. Len tak by to bolo logické...

Luis Alberto Urrea - Dom zlomených anjelov

Veľký Angel zomiera. Je vodcom rozvetvenej mexickej rodiny prisťahovalcov. Má pocit, že bez neho si nikto neporadí. Všetci sú od neho až príliš závislí. Chvalabohu, že jeho matka zomrela skôr ako on. Aspoň môže zariadiť slušný pohreb a byť každému oporou, aj keď by to malo byť naopak. No on je na to už zvyknutý. Takto to funguje roky. Všetky oči sa upierajú na neho a čakajú, že vyrieši problémy. Robí to do posledného dychu. Vie, že jeho čas sa kráti a rozmýšľa, čo bude nasledovať.
Deň po pohrebe matky má narodeniny. Chce si ich užiť. Cíti, že sú to jeho posledné. Zíde sa celá rodina a snaží sa vykúzliť príjemnú atmosféru. Príbuzní sú ale napätí. Uvedomujú si, že na Veľkého Angela striehne smrť a vyčkáva, kedy si ho bude môcť zobrať so sebou. Nemá zmysel vzpierať sa osudu, ale netušia, ako to zvládnu. Oslava sa zmení na nostalgické spomínanie a každý člen rodiny sa ocitá vo vlastnom svete spomienok na minulosť.

Ďalšia hodnotná kniha? To som si naivne myslela, no mala som problém stotožniť sa s postavami. Nazdávala som sa, že to možno časom odznie, že treba iba vydržať. Snažila som sa zvládnuť úvodné stránky, no akoby pre mňa príbeh nebol stvorený a nepatril do mojich rúk. Najprv sa zdalo, že toto je niečo, čo bežne čítam – komplikované rodinné vzťahy, veľmi silný príbeh odhodlania a viery na pozadí prebiehajúcej tragédie, veľmi zjavná národnostná príslušnosť a hrdosť na to, odkiaľ všetci pochádzali. Mám rada, keď sú osoby v knihách odhodlané a nesú si so sebou svoje dedičstvo, ktoré ich definuje, a nechcú sa ho vzdať, aj keď im to spôsobuje problémy. Vždy ocením, keď sú samy sebou a nemaskujú to, čím sú a ani to, čím nikdy nebudú. Znie to výborne, však? Človek si hneď povie, že toto je dielo, ktoré musí mať. Háčik je v tom, že tieto komponenty ešte nie sú zárukou, že si ho vychutná. Keď sa autor snaží znásobiť spomenuté atribúty, je to pre čitateľa frustrujúce a nemá chuť pokračovať ďalej.

Sophie Kinsella - Dokonalé prekvapenie

Sú jedno telo a myseľ. Vedia sa rozprávať bez slov. Manželmi sú už desať rokov a nie je nič, čo by ich mohlo rozdeliť. To si mysleli dovtedy, kým neabsolvovali rutinné lekárske vyšetrenie a nebolo im oznámené, že spolu prežijú dlhý život. Obaja začínajú panikáriť. Aj keď sa majú radi, teraz netušia, ako to zvládnu. Ešte ďalších šesťdesiatosem rokov! Je to výzva. Vôbec nepredpokladali, že to číslo bude také vysoké.
Snažia sa to brať pozitívne a prísť na niečo, čo by ich vytrhlo zo stereotypu. Dohodnú sa, že si budú navzájom pripravovať milé prekvapenia. No nič nejde podľa plánu a z milých prekvapení vznikajú katastrofy veľkých rozmerov. Čitateľ sa môže pozerať na tragikomický priebeh udalostí. Tajomstvo rodiny sa odkrýva a navždy otrasie ich „neotrasiteľným“ vzťahom. Už sa to nedá vrátiť späť.

V týchto dňoch je človek napätý a chce „vypnúť“ pri dobrej, a hlavne humornej knihe. To je dôvod, prečo som sa rozhodla, že si tento príbeh prečítam. Možno by som nad tým za iných okolností ani neuvažovala. No svet sa mení, priority sa menia a my teraz potrebujeme humor ako soľ, aby sme túto neľahkú situáciu zvládli. Bola som šťastná, že Dokonalé prekvapenie spĺňalo moje požiadavky. Tešila som sa, že nebudem myslieť na pochmúrne veci. Nazdávala som sa, že to skončí takto: Buď sa zasmejem, pretože to bude vtipné, alebo sa budem dobre baviť, lebo to bude hlúpe a pritiahnuté za vlasy. Tak či onak, čakala som, že prídem na iné myšlienky.

Sally Rooney - Normálni ľudia

Connell a Marianne sú každý z úplne iného cesta, no aj napriek tomu ich to k sebe veľmi priťahuje. Sú ako magnety. Nemôžu bez seba existovať. Ich vzťah je však komplikovaný. Aj keď obaja pochádzajú z rovnakého mesta, ich rodinné zázemie je odlišné. Marianne je dobre zabezpečená, zatiaľ čo Connellova matka robí všetko pre to, aby dokázala vytvoriť budúcnosť pre svojho jediného syna.
Život je zaujímavý. Niekedy spojí aj nespojiteľné. To len ľudia si vytvárajú bloky, prečo niečo nemôže byť tak, ako to je. No je to normálne. My sme predurčení na to, aby sme si  komplikovali život a to sa nezmení. Hrdinovia v diele si dobrovoľne sťažujú situácie a čitateľ sa z toho ide zblázniť. Vidí, čo postavy nevidia, a vie, čo zostáva nevyslovené. Počas čítania som si uvedomila, že by nebolo na škodu, ak by sme sa tiež mohli na svoj život pozrieť s odstupom a robiť iba tie správne rozhodnutia. Ale asi by nám to uškodilo, pretože človek potrebuje chyby na to, aby ho formovali, rovnako, ako boli zlé okamihy nevyhnutné pre tieto literárne postavy.

Prečítať či neprečítať? To bola otázka. Zas ma nalákal silný marketing tejto knihy. Je všade a oháňa sa všakovakými oceneniami. Hm, no to nič neznamená. Mohli by pokojne tvrdiť, že dielo napísal jednorožec, aby sa dobre predávalo. Marketingové ťahy sú účinné aj na mňa. Nerada to priznávam, ale je to tak. Z nudného braku dokážu vytvoriť strhujúci román, ktorý by si mal prečítať každý, lebo inak to neprežije. Neprežil by existenciu na Zemi bez daného veľdiela. Na druhej strane si to však takýto veľmi oceňovaný kúsok poriadne odskáče, ak nie je tým, čím tvrdí. Pár „zbožňovaných a oceňovaných“ príbehov už mám za sebou a bola to čistá katastrofa – hlavne pre mňa, potom pre vydavateľstvo a nakoniec pre samotnú knihu, ktorá ani nevedela, čoho sa dopustila. Keď som zbadala Normálnych ľudí, chcela som vedieť viac. No nejaký hlások mi šepkal: „Preboha, nerob to. Nestojí to za to! Od toho ruky preč. Hneď!“ To ma lákalo ešte viac. Ale až po osobnom odporúčaní som ignorovala všetky varovania. Toto musím mať!