Michail Zygar - Impérium musí zomrieť

Všetci si doteraz myslia, že Rusi boli vždy len trpiteľských národom, že sa vlastne o zmenu ani nepokúšajú a naďalej plávajú svojimi tragickými životmi. Táto kniha vám však ukáže, že to nie je pravda. Ruská spoločnosť sa snažila niečo zmeniť už v 20. storočí. Môžeme tam dokonca vidieť iskierku demokracie, ktorá sa na požiar (alebo aspoň na plameň) nepremenila. Prečo?
Michail nám znova úžasne vysvetlil súvislosti, ktoré viedli k úpadku Ruska a zničili aj poslednú nádej. Vidíme, že sa mohla vytvoriť lepšia spoločnosť, ale táto šanca sa nevyužila. Autor kriticky a bez prehnaných emócii vysvetľuje, prečo sa smäd po zmenách zvrtol na ďalšiu neslobodu a neľútostne odkrýva chyby, ktoré smerovali k tragédiám. Ich ozveny môžeme „počuť“ tiež v aktuálnej situácii. Je Rusko nepoučiteľné? Tak sa to javí, no všetko stojí a padá na ľuďoch. Ak celá spoločnosť nezmení svoje myslenie, je všetko stratené. Mladí ľudia prosto nedokážu nastoliť nový poriadok sami. Láme mi srdce, keď si uvedomím, že niečo sústavne bránilo pokroku a nakoniec sa Rusko vždy vrátilo k starým praktikám.

Po tejto knihe som pokukovala hneď ako som dočítala Všetkých mocných Kremľa. Vtedy bola práve vypredaná, no chystala sa dotlač. Toto som si nemohla nechať ujsť. Zygar ma presvedčil o svojom triezvom pohľade na situáciu v Rusku a ja som ho odvtedy začala obdivovať. Viem, môj obdiv nesiaha do dávnej minulosti (jeho tvorbu poznám iba mesiac), ale aj tak sa mi nezmazateľne vryl do mysle a jeho knihy budem naďalej vyhľadávať. Nie je nič lepšie ako to, keď je samotný ruský človek natoľko uvedomelý, že sa rozhodne písať pravdu, nech to stojí, čo to stojí. Asi jeho snahu neocenia všetci, pretože štýlom sebe vlastným poukazuje na omyly národa, ktorý sa vraj žiadnych omylov nedopúšťa. Je naivné myslieť si to. Bohužiaľ, aj na Slovensku sa stále nájdu ľudia, ktorí sa až zasnene pozerajú na Rusko. Ja milujem ich kultúru, jazyk, ľudí, no mojich sympatií sa nedočká politika. Vždy to budem tvrdiť. Ako sa však dostali do tohto bahna?

Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky

V tridsiatych rokoch minulého storočia sovietska vláda zistila, že v kolymskom kraji – nehostinnom prostredí pre život, sa nachádzajú zásoby vzácnych surovín. Lenže problém spočíval v tom, že tam nikto nechcel ísť ťažiť dobrovoľne. Bola to zem ničoho. Ukrutné mrazy a pobyt mimo civilizácie vôbec nelákali. Ako sa však dostať ku zlatu, ktoré chránila matička príroda natoľko, že nik nemal odvahu, aby tam pobudol?
Odpoveďou boli pracovné tábory – gulagy. Väzni, nazývaní aj zekovia, nemali na výber a cestovali na Kolymu. Bola to súčasť ich trestov. Väčšinou to boli osoby, ktoré ZSSR považoval za triednych nepriateľov. Títo ľudia museli ťažiť zlato a iné vzácne suroviny. Dokonca im nakázali vybudovať cestu a oni na nej pracovali do posledných síl. Preto sa úsek, ktorý spája mestá Jakutsk a Magadan, volá cesta kostí.
Jacek nám vo svojej knihe Kolymské denníky priblížil, ako sa žije na Kolyme v dnešnej dobe a akí ľudia tam našli útočisko. Aj keď je cestopis starší, osobne si myslím, že stále nám má čo ponúknuť, pretože je napísaný autenticky a ľudsky.

Toto dielo som dostala asi pred štyrmi rokmi na Vianoce. Hneď som ho začala čítať, no v tom čase som už mala absyntoviek plnú hlavu a spôsobovali mi ešte väčšiu depresiu. Na pár rokov som preto musela Absyntu zamávať. Netušila som, kedy sa k nemu vrátim a či vôbec. Zlom nastal tento rok (asi viete prečo) a povedala som si, že sú hroznejšie situácie a musím sa vzchopiť. Teraz mi paradoxne takéto knihy veľmi pomáhajú, takže som vytiahla tento jediný neprečítaný kúsok a s chuťou som sa doň zahryzla.

Michail Zygar - Všetci mocní Kremľa

Jeden človek. Jeden štát. Milión predzvestí katastrofy.
Nikdy si nemôžeme byť istí, čo sa stane. Teraz už vonkoncom nie. Čaká nás ešte niečo horšie? Chcela som celú situáciu pochopiť, a tak som siahla po tejto knihe. Veď čo je lepšie ako dielo z prostredia Kremľa?
Podotýkam, že Michail sa nesnaží zastávať Ruska. Je to inteligentný človek s nadhľadom a reálnym pohľadom na dianie. Práve preto je táto „historická sonda“ taká cenná. Ponúka informácie o Putinovom Rusku, od začiatku jeho nástupu až do roku 2015.
Rusov, ktorí kritizujú systém, stále pribúda, no on nám poskytol neopakovateľný vnútorný pohľad. Vyspovedal vysokopostavených „úradníkov“ a zozbieral všetko, čo sa dalo. To, čo nikdy nechceli, aby uzrelo svetlo sveta. Niektoré skutočnosti len tak ľahko nespracujete. Je strašidelné, že niečo také sa môže diať...

Už roky milujem reportáže zo Sovietskeho zväzu a Ruska, no vždy ma zaujímali iba útrapy obyčajného človeka. Tejto knihe som sa dlho vyhýbala, pretože politika nie je moja šálka kávy. Viem, každý by mal vedieť, čo sa deje aj tam. Neignorujem to úplne, no mne je politika celkovo proti srsti. Avšak tento rok zmenil moje uvažovanie a ja sa už nikdy nebudem pozerať na svet tak ako predtým. Veľmi sa zmenil... k horšiemu, ale aj k lepšiemu. Toľko spolupatričnosti som už dávno nevidela. Odkiaľ sa však zobrala tá zloba? Prečo sme dospeli do tohto bodu? Povedala som si, že konečne nastal čas aj na Všetkých mocných Kremľa. Síce som sa neprestávala báť, či budem pre knihu správnym čitateľom, no so zvedavosťou som sa začítala.

Chris Carter - Jeden za druhým

Losangeleská polícia je zase v strehu. Vrah však tento raz pripravil predstavenie pre celé mesto, nie iba pre ňu. Toto besnenie uvidí každý, kto má prístup k internetu. Anonymný trýzniteľ sa dokonca zabáva tým, že necháva divákov hlasovať o spôsobe smrti. Aká zvrátená myseľ to teda musí byť? A sú ľudia až takí ľahostajní voči druhému človeku, že dokážu pristúpiť na takúto vražednú šou?
Robert sa nemieni iba prizerať a nekonať. Zdá sa, že vrah detektíva kontaktoval s jasným cieľom: chce s ním rozohrať hru na mačku a myš. Hunter nedokáže už presne spočítať, koľko psychopatov s ním túto hru hralo. V litroch krvi. Viac či menej úspešne.
No teraz je to znova iné. Javí sa mu, že obete si vyberá náhodne. Môže to byť pravda? Prečo zvolil pravé takýto štýl zabíjania? Túži upútať pozornosť, a tak je veľmi šťastný, že sa mu to darí. Ale čo od neho môžu policajti očakávať? Tiel pribúda a je zjavné, že sa nezastaví. Musia ho zastaviť oni.

Chris je opäť vo forme! Síce nie je taký vtipný, aký zvykol byť na začiatku, no dá sa to prežiť. Tento príbeh dokazuje, že ak sa vám Sochár smrti nepáčil rovnako ako mne, nemali by ste nad ním ešte lámať palicu. Teraz nám to vynahradil a fanúšikom doprial kvalitnú detektívku, akú môže vymyslieť len on. Bola som napätá od začiatku do konca a knihu som zatvárala s dobrým pocitom. S vedomím, že som nemárnila čas, ale naopak, dielo som si vychutnala. Carter vie stále v čitateľovi prebudiť zdesenie. Vedela som to už od prvej stránky a tento pocit sa s pribúdajúcimi hrôzami stupňoval. Netušila som, kam to chce všetko dohnať a so zatajeným dychom som sledovala autorove rozhodnutia. Tešila som sa aj z toho, že tak často neodbiehal do minulosti postáv, ako to robil minule, a nenudil nás zbytočnými odbočkami a súvislosťami, ktoré by sme už pri čítaní piateho dielu mali dávno poznať. Teraz sa krotil a ja som za to bola vďačná.

Peter Derňár - Kladivo

Chata mimo civilizácie nebola nikdy taká nebezpečná ako teraz.

Partia dlhoročných kamarátov si túži nerušene oddýchnuť a osláviť narodeniny jedného z nich v pokoji, bez obmedzení. Nechcú myslieť na pravidlá, ktoré vytvorila pandémia, a tak im nezostáva nič iné, len si vybaviť ubytovanie v pustatine.
Atmosféra začína byť napätá, keď sa cestou dozvedajú, že človek, ktorého celé detstvo šikanovali, ide s nimi tiež. Nálada je hneď na bode mrazu, rovnako ako počasie vonku. Mieria na neznáme miesto, plní starých krívd z minulosti. Každému musí byť okamžite zrejmé, že toto nedopadne dobre. No ani vo sne by im nenapadlo, ako sa nakoniec všetko zvrhne. Pôjde o holý život!

Pred rokom som mala možnosť zrecenzovať autorov Škrabot. Druhá polovica knihy bola úžasná, takže som vôbec nerozmýšľala a chcela som si prečítať aj túto novinku. Dúfala som, že sa Peter už poučil zo svojich spisovateľských chýb a nebude ich opakovať znova. Anotácia vyzerala veľmi dobre, takže keby si zobral k srdcu minuloročnú kritiku, mala by som sa na čo tešiť. V to som aj verila. No človek rád opakuje svoje omyly znovu a znovu. A možno to ani chyby nie sú. Ako som pozerala recenzie na Škrabot, tak som skoro jediný čitateľ v záplave pozitívnych recenzií, ktorý mal nejaké výhrady. Ulahodiť sa nedá každému, to chápem, no podľa mňa Kladivo úplne zabilo akýkoľvek Petrov sľubný štart. Ak sa mi niečo na jeho prvotine nepáčilo, teraz môžem iba so smútkom spomínať, ako sa dobre rozbehol... a potom narazil plnou rýchlosťou Kladivom do steny. Premárnený potenciál.

Andrew H. Knoll - Stručná história Zeme

Od Veľkého tresku až po vplyv ľudí na planétu. Táto kniha obsiahla všetko, čo potrebujeme vedieť o našom domove, ktorý si mnohokrát vôbec nevážime. Smutná pravda.
Kniha bola vydaná v roku 2021, takže informácie v nej sú aktuálne. Autor nám predostrel najnovšie zistenia. Jeho rozprávanie má chronologickú postupnosť a ponúka nám prierez toho najdôležitejšieho, čo sa so Zemou udialo za štyri miliardy rokov.
Grafy, tabuľky, fotky pomáhajú čitateľovi orientovať sa v texte a lepšie pochopiť zložité pojmy. Nie vždy sa mu to podarí úplne. Nad niečím sa mi zastavuje mozog doteraz, no k obrázkom som sa vracala stále a postupne som začala chápať. Bez vizuálnych pomôcok by som bola stratená a netuším, ako by táto recenzia napokon dopadla. Som nesmierne vďačná, že Knoll myslel aj na ľudí, ktorým veda nič nehovorí. Myslím, že sa snažil zo všetkých síl, aby sme porozumeli. Je to cítiť, no konečný výsledok nie je stopercentný.

Vôbec som nevedela, do čoho idem. Ja sa nepoučím. Milujem populárno-náučnú literatúru, no potom zažívam krušné časy, keď mám napísať recenziu. Pár hodín len tak pozerám na stenu a nedokážem sa v texte pohnúť. Vtedy rozmýšľam, čo by čitatelia potrebovali zistiť (aké otázky napadli mne, keď som dielo zbadala) a nejako sa rozbehnem. Prvé mi prišlo na um niečo veľmi podstatné: Bude knihe rozumieť aj človek, ktorému sú prírodné vedy cudzie? Je to veľmi dôležitá otázka a dúfam, že vám na ňu dám jednoznačnú odpoveď a pomôžem vám v rozhodovaní, či si túto novinku prečítať. Je obsah taký dobrý ako krásna obálka? Poďme sa na to pozrieť...

Roman Horňák - Red wine 69

Pomsta vyčkáva na svoju príležitosť. Je úplne jedno, koľko rokov ubehne. Karmu neoklamete. Niektorí ľudia však odmietajú len tak vyčkávať na spravodlivosť. Hlavne sadistickí vrahovia ju chcú zobrať do vlastných rúk. Ďalšie besnenie sa začína.
Tento príbeh je hrôzostrašnejší a osobnejší ako tie predchádzajúce. Na povrch vyplávajú zvláštne súvislosti a záleží iba na profesionalite vyšetrovateľov, ako sa k celému prípadu postavia. Nebude to veru ľahké. Čo by ste ale urobili pre ľudí, ktorých máte nadovšetko radi? Všetko.
V okolí znova zabíja jedinec s pomätenou mysľou a zanecháva za sebou príšerné odkazy: časti tiel. Aký to má zmysel a čo tým mieni povedať? Všetko má dokonale premyslené. No jeho diabolský plán sa len rozbieha. Pre kriminalistov má pripravenú hororovú jazdu smrti. Komu sa podarí uniknúť?

K novému Horňákovi som sa dostala až teraz, aj keď kniha vyšla minulý rok. Hanba mi, viem. Nevšimla som si ju a ani ma na ňu nikto neupozornil. Zostala som prekvapená, že som ju ešte nečítala. Bola to moja chyba. Skoro vôbec nesledujem dátumy vydania. Tak mi treba. Vydavateľ však zareagoval rýchlo, ako vždy (ďakujem) a o pár hodín som ju mala v čítačke. Po depresívnom Kto chytá v žite a príšernom Jo Nesbovi som si myslela, že toto môže byť mojou čitateľskou spásou. Avšak hneď na začiatku som si všimla, že Roman je rovnako depresívny ako ja, a tak som si len smutne vzdychla. Zatiaľ som to nevzdávala a bola som zvedavá, čo bude nasledovať ďalej.