Sara Mia Velinská - Pomsta

Adam je finančník. „Žralok“. Pred ničím sa nikdy nezastavil. Nič ho neprinútilo spomaliť. Až dovtedy, kým sa v jeho súkromnom živote nestala tragédia, ktorá otriasla jeho svetom a zobrala mu všetko, čo miloval. Pri strašnej autonehode príde o ženu a dieťa. Súd však vinníkovi neuloží adekvátny trest a zdrvený Adam pripravuje v tichosti vlastnú pomstu. Za to, že stratil tých, ktorých ľúbil, musí niekto zaplatiť. A on už aj vie ako.
Vo víre vlastného ega a túžby po spravodlivosti sa neštíti naozaj ničoho. Využije svoj vplyv a šarm na dosiahnutie jediného cieľa, ktorý mu umožňuje zostať nažive. Iba vďaka nemu ešte stále dýcha. Musí svoj plán dokončiť za každú cenu.
Na tejto diabolskej ceste ale zisťuje, že pomsta môže ublížiť aj tomu, kto sa mstí. Ani on nie je imúnny voči pocitom a nechtiac sa zapletie do niečoho, čo by si nevedel predstaviť ani v najhorších snoch. Bude mať dosť síl, aby vyriešil zložitú situáciu, do ktorej sa dostal vlastným zapríčinením?

Anotácie veľmi nečítam, pretože väčšinou zvyknú prezradiť celý dej a potom ma už nebaví čítať knihu. Z toho, ako som ju len tak preletela, som mylne usúdila, že táto kniha môže mať nádych trileru. Doteraz sa smejem na vlastnej hlúposti. No keď ma aj vydavateľ ubezpečoval, že to nie je vôbec sladké čítanie, povedala som si, že tejto novinke dám šancu. Možno sa môj zoznam obľúbených slovenských autorov rozrastie o ďalšie meno a to som si nemohla nechať ujsť. Rada podporujem našu tvorbu, aj keď mám vždy v kútiku duše obavy, že sa mi nejaké dielo nebude páčiť. Čítať slovenských autorov je z určitého hľadiska riskantná činnosť. Ak sa kniha recenzentovi nepáči, je to vždy nepríjemné. Skôr či neskôr sa recenzia k autorovi dostane a potom to človeka mrzí.

Saša Filipenko - Bývalý syn

 Do akej krajiny by ste sa zobudili, keby ste boli desať rokov v kóme?
Francisk sa zobudil presne do takej, na akú si pamätal – ak nie do ešte horšej. V Bielorusku zastal čas a všade cítiť len strach a smútok.
Pred nehodou, ktorá preňho mala fatálne následky, bol bezstarostným mladíkom, ktorý si rád užíval život. Niekde v podvedomí však cítil, že niečo nie je v poriadku. Keď sa ale „druhýkrát narodí“, zisťuje, že jeho domov už domovom nie je. Cíti sa ako cudzinec. Ničomu nerozumie. Ako sa s tým vyrovná? Ako strávi fakt, že tam stále vládne ten istý človek a ľudia sa boja dokonca pošepkať svoj úprimný názor na dianie okolo seba? Je možné, že sa za dekádu nič neudialo a občania sú ešte zdrvenejší ako predtým? Bude Francisk schopný vstrebať tento šok? Keď sa ocitol v kóme, bol neslobodný, lebo sa nemohol rozhodovať sám. No uvedomovať si neslobodu, keď je človek úplne pri zmysloch, je ešte hrozivejšie...

Niekedy reklama na Martinuse urobí svoju prácu dobre a ponúkne knihu, ktorú si čitateľ chce naozaj prečítať. To sa udialo s Bývalým synom. Vždy tam striehnem na nejakú (pre mňa) hodnotnú knihu, no keď vidím len samé historické romány pre ženy, začínam mať dávivý reflex. Nespomínam si, že by mi niekedy ponúkla dielo, ktoré by nahlodalo moju zvedavosť. Až doteraz. Hneď ako som uvidela túto knihu, vedela som, že ju musím mať. O Bielorusku som vždy čítala iba v spojitosti s Ruskom, takže osobitnú minulosť národa som nepoznala (ak sa v tomto prípade dá hovoriť o samostatnosti, všetko je až desivo prepojené). Na dielo som sa zamerala ešte viac po zistení, že autor musel ujsť z krajiny, pretože otvorene vystupoval proti Lukašenkovi a to nezostalo bez odozvy. Ak by sa vrátil, hrozilo by mu väzenie.

Joe Hill - Rohy

Ig mal všetko: rodinu, nádhernú priateľku, náklonnosť ľudí. No časy sa zmenili. Niekto zabil lásku jeho života. Odvtedy sa stal podozrivým z vraždy a nikto neverí v opak. Život sa zrazu stal beznádejným. Nevie, ako má ďalej pokračovať, a iba prežíva deň za dňom.
Po jednej prehýrenej noci sa zobudí a zisťuje, že mu narástli rohy. Že sú súčasťou jeho hlavy, dokonca ho bolia. Nedokáže si to vysvetliť. Prečo? Sníva sa mu to? Čo má s nimi robiť? Odpoveď sa pomaly dozvedá a je prekvapený, kam to môže viesť. S rohmi prišli aj pekelné schopnosti, ktoré mu pomôžu nájsť vraha. Nikto nepozná skutočnú pravdu. Čo sa presne stalo v ten osudný deň? Všetci si myslia, čo si chcú myslieť. No Ig je na ceste, ktorá ho bude stáť veľa síl a odhalí mu lož, v ktorej doteraz žil. Môže prísť aj o svoju dušu. Stoji to za to? Bude spokojnejší, keď príde na to, ako sa udalosti odohrali?

Túto knihu som pred rokmi kúpila mamine. Ona ju prečítala a vrátila mi ju. Nechápala som, prečo to urobila. Až teraz jej úplne rozumiem. Príbeh je zvláštny, nemá hlavu ani pätu. Ako sa k tým rohom vôbec dostal? Prečo práve on? Na niektoré dôležité otázky sme našli odpovede, no autor bol predvídateľný a čitateľ už skoro od začiatku pozná smer, akým sa bude dej uberať. Na otázky, ktoré ma najviac zaujímali, som, žiaľ, odpovede nedostala a to ma hnevá. Vôbec to nevysvetlil. Celý príbeh nemal logiku, takže by sa mu asi zle vysvetľoval. Čítame o chlapovi s rohmi, ktorý má nadprirodzené schopnosti, behá po okolí, straší ľudí, láka ich, aby zhrešili a počas toho má nezmyselné psychologické (psychopatické) úvahy o Bohu a diablovi. Kde sme sa to dostali? Pred čítaním som zistila, že Joe Hill je syn Stephena Kinga, takže som sa na to vážne tešila. Výsledok ma sklamal. Deti idú vlastnou cestou, no aspoň trochu talentu podediť mohol. Stephen je šialený génius a Joe je, s prepáčením, iba šialený. Takže niečo mu King predsa len odovzdal. Ešte raz sa ospravedlňujem, no knihu som čítala s vypätím všetkých síl, a preto nemám dobrú náladu.

Michail Zygar - Impérium musí zomrieť

Všetci si doteraz myslia, že Rusi boli vždy len trpiteľských národom, že sa vlastne o zmenu ani nepokúšajú a naďalej plávajú svojimi tragickými životmi. Táto kniha vám však ukáže, že to nie je pravda. Ruská spoločnosť sa snažila niečo zmeniť už v 20. storočí. Môžeme tam dokonca vidieť iskierku demokracie, ktorá sa na požiar (alebo aspoň na plameň) nepremenila. Prečo?
Michail nám znova úžasne vysvetlil súvislosti, ktoré viedli k úpadku Ruska a zničili aj poslednú nádej. Vidíme, že sa mohla vytvoriť lepšia spoločnosť, ale táto šanca sa nevyužila. Autor kriticky a bez prehnaných emócii vysvetľuje, prečo sa smäd po zmenách zvrtol na ďalšiu neslobodu a neľútostne odkrýva chyby, ktoré smerovali k tragédiám. Ich ozveny môžeme „počuť“ tiež v aktuálnej situácii. Je Rusko nepoučiteľné? Tak sa to javí, no všetko stojí a padá na ľuďoch. Ak celá spoločnosť nezmení svoje myslenie, je všetko stratené. Mladí ľudia prosto nedokážu nastoliť nový poriadok sami. Láme mi srdce, keď si uvedomím, že niečo sústavne bránilo pokroku a nakoniec sa Rusko vždy vrátilo k starým praktikám.

Po tejto knihe som pokukovala hneď ako som dočítala Všetkých mocných Kremľa. Vtedy bola práve vypredaná, no chystala sa dotlač. Toto som si nemohla nechať ujsť. Zygar ma presvedčil o svojom triezvom pohľade na situáciu v Rusku a ja som ho odvtedy začala obdivovať. Viem, môj obdiv nesiaha do dávnej minulosti (jeho tvorbu poznám iba mesiac), ale aj tak sa mi nezmazateľne vryl do mysle a jeho knihy budem naďalej vyhľadávať. Nie je nič lepšie ako to, keď je samotný ruský človek natoľko uvedomelý, že sa rozhodne písať pravdu, nech to stojí, čo to stojí. Asi jeho snahu neocenia všetci, pretože štýlom sebe vlastným poukazuje na omyly národa, ktorý sa vraj žiadnych omylov nedopúšťa. Je naivné myslieť si to. Bohužiaľ, aj na Slovensku sa stále nájdu ľudia, ktorí sa až zasnene pozerajú na Rusko. Ja milujem ich kultúru, jazyk, ľudí, no mojich sympatií sa nedočká politika. Vždy to budem tvrdiť. Ako sa však dostali do tohto bahna?

Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky

V tridsiatych rokoch minulého storočia sovietska vláda zistila, že v kolymskom kraji – nehostinnom prostredí pre život, sa nachádzajú zásoby vzácnych surovín. Lenže problém spočíval v tom, že tam nikto nechcel ísť ťažiť dobrovoľne. Bola to zem ničoho. Ukrutné mrazy a pobyt mimo civilizácie vôbec nelákali. Ako sa však dostať ku zlatu, ktoré chránila matička príroda natoľko, že nik nemal odvahu, aby tam pobudol?
Odpoveďou boli pracovné tábory – gulagy. Väzni, nazývaní aj zekovia, nemali na výber a cestovali na Kolymu. Bola to súčasť ich trestov. Väčšinou to boli osoby, ktoré ZSSR považoval za triednych nepriateľov. Títo ľudia museli ťažiť zlato a iné vzácne suroviny. Dokonca im nakázali vybudovať cestu a oni na nej pracovali do posledných síl. Preto sa úsek, ktorý spája mestá Jakutsk a Magadan, volá cesta kostí.
Jacek nám vo svojej knihe Kolymské denníky priblížil, ako sa žije na Kolyme v dnešnej dobe a akí ľudia tam našli útočisko. Aj keď je cestopis starší, osobne si myslím, že stále nám má čo ponúknuť, pretože je napísaný autenticky a ľudsky.

Toto dielo som dostala asi pred štyrmi rokmi na Vianoce. Hneď som ho začala čítať, no v tom čase som už mala absyntoviek plnú hlavu a spôsobovali mi ešte väčšiu depresiu. Na pár rokov som preto musela Absyntu zamávať. Netušila som, kedy sa k nemu vrátim a či vôbec. Zlom nastal tento rok (asi viete prečo) a povedala som si, že sú hroznejšie situácie a musím sa vzchopiť. Teraz mi paradoxne takéto knihy veľmi pomáhajú, takže som vytiahla tento jediný neprečítaný kúsok a s chuťou som sa doň zahryzla.

Michail Zygar - Všetci mocní Kremľa

Jeden človek. Jeden štát. Milión predzvestí katastrofy.
Nikdy si nemôžeme byť istí, čo sa stane. Teraz už vonkoncom nie. Čaká nás ešte niečo horšie? Chcela som celú situáciu pochopiť, a tak som siahla po tejto knihe. Veď čo je lepšie ako dielo z prostredia Kremľa?
Podotýkam, že Michail sa nesnaží zastávať Ruska. Je to inteligentný človek s nadhľadom a reálnym pohľadom na dianie. Práve preto je táto „historická sonda“ taká cenná. Ponúka informácie o Putinovom Rusku, od začiatku jeho nástupu až do roku 2015.
Rusov, ktorí kritizujú systém, stále pribúda, no on nám poskytol neopakovateľný vnútorný pohľad. Vyspovedal vysokopostavených „úradníkov“ a zozbieral všetko, čo sa dalo. To, čo nikdy nechceli, aby uzrelo svetlo sveta. Niektoré skutočnosti len tak ľahko nespracujete. Je strašidelné, že niečo také sa môže diať...

Už roky milujem reportáže zo Sovietskeho zväzu a Ruska, no vždy ma zaujímali iba útrapy obyčajného človeka. Tejto knihe som sa dlho vyhýbala, pretože politika nie je moja šálka kávy. Viem, každý by mal vedieť, čo sa deje aj tam. Neignorujem to úplne, no mne je politika celkovo proti srsti. Avšak tento rok zmenil moje uvažovanie a ja sa už nikdy nebudem pozerať na svet tak ako predtým. Veľmi sa zmenil... k horšiemu, ale aj k lepšiemu. Toľko spolupatričnosti som už dávno nevidela. Odkiaľ sa však zobrala tá zloba? Prečo sme dospeli do tohto bodu? Povedala som si, že konečne nastal čas aj na Všetkých mocných Kremľa. Síce som sa neprestávala báť, či budem pre knihu správnym čitateľom, no so zvedavosťou som sa začítala.

Chris Carter - Jeden za druhým

Losangeleská polícia je zase v strehu. Vrah však tento raz pripravil predstavenie pre celé mesto, nie iba pre ňu. Toto besnenie uvidí každý, kto má prístup k internetu. Anonymný trýzniteľ sa dokonca zabáva tým, že necháva divákov hlasovať o spôsobe smrti. Aká zvrátená myseľ to teda musí byť? A sú ľudia až takí ľahostajní voči druhému človeku, že dokážu pristúpiť na takúto vražednú šou?
Robert sa nemieni iba prizerať a nekonať. Zdá sa, že vrah detektíva kontaktoval s jasným cieľom: chce s ním rozohrať hru na mačku a myš. Hunter nedokáže už presne spočítať, koľko psychopatov s ním túto hru hralo. V litroch krvi. Viac či menej úspešne.
No teraz je to znova iné. Javí sa mu, že obete si vyberá náhodne. Môže to byť pravda? Prečo zvolil pravé takýto štýl zabíjania? Túži upútať pozornosť, a tak je veľmi šťastný, že sa mu to darí. Ale čo od neho môžu policajti očakávať? Tiel pribúda a je zjavné, že sa nezastaví. Musia ho zastaviť oni.

Chris je opäť vo forme! Síce nie je taký vtipný, aký zvykol byť na začiatku, no dá sa to prežiť. Tento príbeh dokazuje, že ak sa vám Sochár smrti nepáčil rovnako ako mne, nemali by ste nad ním ešte lámať palicu. Teraz nám to vynahradil a fanúšikom doprial kvalitnú detektívku, akú môže vymyslieť len on. Bola som napätá od začiatku do konca a knihu som zatvárala s dobrým pocitom. S vedomím, že som nemárnila čas, ale naopak, dielo som si vychutnala. Carter vie stále v čitateľovi prebudiť zdesenie. Vedela som to už od prvej stránky a tento pocit sa s pribúdajúcimi hrôzami stupňoval. Netušila som, kam to chce všetko dohnať a so zatajeným dychom som sledovala autorove rozhodnutia. Tešila som sa aj z toho, že tak často neodbiehal do minulosti postáv, ako to robil minule, a nenudil nás zbytočnými odbočkami a súvislosťami, ktoré by sme už pri čítaní piateho dielu mali dávno poznať. Teraz sa krotil a ja som za to bola vďačná.