Harriet Beecher Stowe - Chalúpka strýčka Toma

Je chvályhodné, že je jeden človek menšie monštrum ako ostatní? Otrokárska spoločnosť si myslela, že áno. Dokonca to považovala za svoju cnosť. Veď čo by neurobili pre blížneho svojho? Musia byť predsa kresťania. Aj keď... Uvedomujem si, že niektorým čitateľom nebude pochuti, že sa postavy v diele utiekali k Bohu, ale takto mali nastavené myslenie a ja som to rešpektovala. Spisovateľka nám ukázala dva odlišné svety. Na jednej strane stoja ľudia, ktorí veria celým svojím srdcom a je to to jediné, čo majú, na strane druhej stoja tí, ktorým Boh ponúka iba ospravedlnenie vlastných skutkov.

Nie som pobožný človek, preto sa na to budem pozerať inými očami ako väčšina, no mne bolo zle, keď som zistila, čo všetko sa dá ukryť za vieru v Boha. Citáty z Biblie mi vôbec neprekážali. Prekážal mi fakt, ako ich osoby používali vo svoj prospech, prekrúcali ich, aby ospravedlňovali vykorisťovanie. Týmto správaním sa uisťovali, že sú stále dobrými osobami. Bolo by to smiešne, keby to nebolo zároveň veľmi tragické. Keď sa k vám plazí svedomie, tak ho odkopnite, nech sa už nevráti naspäť. Ľudia v sebe zabili ľudskosť, aby mohli žiť sami so sebou, aby mohli žiť s predsudkami a rasizmom, ktorý bol v 19. storočí normálnym javom. No existovali aj výnimky, a tie čitateľa rozcítia a dodajú mu nádej, že ľudia naďalej zostali ľuďmi – citlivými bytosťami s bijúcim srdcom.

Nikki Erlick - Skrinka času

Jedného rána prídu ľuďom záhadné skrinky. Pomocou nich sa dozvedajú, koľko času im na tejto zemi ostáva. Jedni sa potešia, druhí smútia a vo svete sa rozpúta chaos. 

 

Odhalili sa pravé charaktery. Zúfalé osoby sa neštítia ničoho. Tí šťastní si zas veľmi dôverujú. Všetci sú vystrašení a hľadajú odpovede. Neistota sa pomaly preklápa do šialenstva a je vidieť, že nikto nedokáže uniesť váhu tejto informácie. Všetci máme vzadu v mysliach vetu „Memento mori“. Ale čo by sa prihodilo, ak by to už nebola len fráza alebo prísľub vzdialenej budúcnosti? Čo keby sme poznali skutočne čas našej smrti?

Autorka veľmi precízne budovala dejovú líniu. Aj keď je v príbehu viac postáv, objavujú sa postupne a čitateľ sa v rôznych pohľadoch nestráca. Vidíme rozličné osudy. Bola som prekvapená, ako umne dokázala Nikki popísať situácie, ktoré by mohli nastať. Musím však jedným dychom dodať, že niektoré sa vliekli. Keby ich skrátila, nemala by som žiadne výhrady. Napísala to ale tak výborne, že som jej verila každé slovo. Ani raz som nezapochybovala. Takéto udalosti som si vedela živo predstaviť. V knihe sa objavili momenty spolupatričnosti, podpory, priateľstva, nad ktorými visela všadeprítomná smrť. No tiež sa to nezaobišlo bez vypočítavosti, pozerania sa na druhých s nedôverou alebo povýšenecky. Toto dielo úžasne vystihuje ľudstvo v jeho nádherných aj temných podobách.

Fredrik Backman - Úzkosti a jejich lidé

 Ešte lepšia kniha ako Muž menom Ove. Tiekli mi slzy, nielen od smiechu.
Jedna nevydarená banková lúpež, jedna skupinka rukojemníkov pozostávajúca z ľudí, ktorí si iba chceli pozrieť byt na predaj. Že to nemá logiku? Nečudujem sa. Táto kniha je celá nezmyselná, ale ukrýva v sebe mnoho nádherných myšlienok, ktoré rozcítia, pohladia dušu a zanechajú dobrý pocit. Keby takto svet aj fungoval...

Zaujal ma názov a obálka. Česi urobili dobrý krok, keď do názvu dali „úzkosť“. Ako je u mňa zvykom, anotáciu som si nečítala. Potom som bola prekvapená, čo sa mi dostalo do rúk. Myslela som si, že toto je dielo, ktoré pomáha zvládať úzkosti. No dobre, tú obálku som si detailne nepozrela, inak by som okamžite vedela, že sa mýlim. To však neprekážalo, pretože úzkosti a depresie si tu našli aj tak svoje miesto. Sú však popisované láskavo, reálne a bez predsudkov. To som ocenila. Autor píše citlivo a pravdivo.

Janne Teller - Nič

Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

Keď Pierre Anthon oznámi celej triede, že nič nemá zmysel, najprv sa to javí ako úplný nonsens. No v deťoch to vyvolalo reakciu. Nemôžu to nechať len tak. Ich spolužiak sa „odsťahoval“ na strom a odtiaľ na nich kričí múdrosti, ktoré zaváňajú nihilizmom. 

Mladí ľudia prehodnocujú vlastný postoj k bytiu. Odmietajú si však priznať, že by mohol mať pravdu. Chcú zmeniť jeho pohľad na svet. Vtedy nastáva problém. Akým spôsobom mu otvoriť oči? Kam až dokážu deti zájsť, aby presvedčili jeho (a hlavne seba), že ľudská existencia zmysel má?

Dospelý čitateľ hneď zachytí blížiacu sa zmenu atmosféry. Je to veľmi ťažké čítanie, no má čo ponúknuť. Dielo je schopné vyvolať v spoločnosti rôzne nálady, dajte mu ale šancu. Je znepokojivé a fascinujúce zároveň.

Autorka výborne popísala psychický stav postáv. Ich krehké a nalomené mysle nám naservírovala ako na podnose. Mladý človek je veľmi tvárny a ovplyvňuje ho prostredie. Je ľahké zľaknúť sa života. Každý z nás sa v ňom občas stráca, ale keď slová plné beznádeje kričí človek, ktorý má ešte celý život pred sebou, v neskúsených srdciach to zaseje pochybnosti. Prečo vlastne žijeme? Aké je naše poslanie? Prečo robím to, čo robím? Aj na dospelého človeka dopadne ťažoba, keď o tom premýšľa... Čo to spôsobí nevyzretej duši?

John Steinbeck - O myšiach a ľuďoch

O myšiach a ľuďoch je nádherne smutná novela. Rozpráva o ťažkom živote robotníkov pracujúcich na cudzej pôde, no snívajúcich o mieste, ktoré by konečne mohli nazvať svojím vlastným. Frustrácia sa strieda s nádejou. Všetci potrebujeme aspoň malé svetielko nádeje a sen, ktorý nás poháňa vpred. Inak to nepociťujú ani hlavné postavy tohto diela – silný, ale prostoduchý Lenny a šikovný George, ktorý sa vždy stará, aby sa jeho kamarát držal od problémov čo najďalej. No dokedy sa mu bude dariť dohliadať na každý jeho krok?

Lenny je ako malé dieťa – nevinný, no neuvedomujúci si následky svojich činov (a hlavne svoju ohromnú silu, ktorou môže veľmi ubližovať). Žije vo vlastnom svete: vraví, čo mu práve napadne a urobí, čo sa mu povie. Vie prejavovať lásku svojím spôsobom a ľuďom, ktorí ho nepoznajú, naháňa hrôzu. Komunikovať s ním vie iba George, ale ani on to s ním nemá ľahké. Čitateľ sa pozerá na túto dvojicu kamarátov a má slzy v očiach. Od začiatku ho sprevádza dotieravý a neutíchajúci pocit, že tento príbeh nedopadne dobre, ale aj tak stále verí...

Mária Blšáková a Jozef Blšák - Za dverami číha život

Táto kniha je nádherným trpko-sladkým pohľadom na život. Majka si do nej vyliala svoju dušu, no ufňukané výlevy nečakajte. Všetko som jej uverila. Bolo to autentické. Jej životný príbeh sršal reálnosťou, ale nebol továrňou na citové vydieranie. To som ako čitateľka ocenila. Niektoré situácie mi boli veľmi povedomé, lebo moji rodičia si prežili to isté, aj keď je môj hendikep iný. Každý rodič s postihnutým dieťaťom musí bojovať s veternými mlynmi, na diagnóze nezáleží. To je smutné. 

Knihu som mala doma šesť rokov, no nechcelo sa mi ju čítať. Až teraz som si uvedomila prečo. Majka píše skôr romány pre ženy a jej štýl mi vôbec nesadol. Prečítala som si začiatok Lásky od A po Zet a nemohla som pokračovať ďalej. Nebolo to podľa môjho gusta, a preto som sa vyhýbala aj tomuto dielu. Prekvapilo ma (v dobrom zmysle slova), ako sa tieto dve knihy líšia. Autorka vie písať nádherne. Zaujímalo by ma, čo by sa stalo, ak by sa úplne odklonila od románov pre ženy. 

Virginia Woolfová - K majáku

Rodina Ramsayovcov je, zdá sa, rodina ako každá iná. S vlastnými problémami, so zábleskami radosti a s vidinou neľahkých časov. Tak by sa to čitateľovi mohlo javiť, ak by knihu nenapísala Virginia Woolfová, ktorá má svoj nezameniteľný štýl. S ničím podobným som sa ešte nestretla. Hypnotizovalo ma to. Pohltilo všetko navôkol. Dokázala som sa sústrediť iba na tento príbeh. Celé moje bytie sa upriamilo na analýzu tohto nezvyčajného diela. Netušila som, že to bude také zložité a jednoduché zároveň.

Virginia píše ako básnik. Nič nie je všedné. Všetko zrazu ožíva pred očami. Aj maličkosť, ktorú by si niekto nevšimol, dokázala opísať tak, akoby to bola najpodstatnejšia vec na svete. Vdýchla tomu život a prinútila nás pozrieť sa na to jej očami. Jej vnímanie okolia bolo netradičné. Videla som v tom nečakanú krásu a pátos, ktorý ma nerušil, no súčasne potrápil moje mozgové závity. Opisy sú nesmierne komplikované. O slovo sa hlási subjektívnosť. Vlastne, celá kniha je poskladaná iba z dojmov, pohybujeme sa vo vnútornej sfére (či už hovoríme o charakteristike postáv, alebo ich činoch). Niekedy som si musela prečítať text viackrát, aby som ho pochopila.