Virginia Woolfová - K majáku

Rodina Ramsayovcov je, zdá sa, rodina ako každá iná. S vlastnými problémami, so zábleskami radosti a s vidinou neľahkých časov. Tak by sa to čitateľovi mohlo javiť, ak by knihu nenapísala Virginia Woolfová, ktorá má svoj nezameniteľný štýl. S ničím podobným som sa ešte nestretla. Hypnotizovalo ma to. Pohltilo všetko navôkol. Dokázala som sa sústrediť iba na tento príbeh. Celé moje bytie sa upriamilo na analýzu tohto nezvyčajného diela. Netušila som, že to bude také zložité a jednoduché zároveň.

Virginia píše ako básnik. Nič nie je všedné. Všetko zrazu ožíva pred očami. Aj maličkosť, ktorú by si niekto nevšimol, dokázala opísať tak, akoby to bola najpodstatnejšia vec na svete. Vdýchla tomu život a prinútila nás pozrieť sa na to jej očami. Jej vnímanie okolia bolo netradičné. Videla som v tom nečakanú krásu a pátos, ktorý ma nerušil, no súčasne potrápil moje mozgové závity. Opisy sú nesmierne komplikované. O slovo sa hlási subjektívnosť. Vlastne, celá kniha je poskladaná iba z dojmov, pohybujeme sa vo vnútornej sfére (či už hovoríme o charakteristike postáv, alebo ich činoch). Niekedy som si musela prečítať text viackrát, aby som ho pochopila.

Ivan Alexandrovič Gončarov - Oblomov

Oblomov si zvykol na svoj stereotyp: ležať v posteli a nič nerobiť. Nedokáže si predstaviť, že by musel opustiť svoju izbu. Na toto si už zvykol. Takto je mu dobre. Márni jeden deň za druhým a mesiace ubiehajú. Starne, chradne. Jeho verný sluha Zachar je mu vždy k dispozícii, aby mu pomohol (alebo ho podpichol, keď už má dosť pánovej lenivosti). To so sebou prináša veľa vtipných situácií, no aj udalostí plných smútku. Pomaly sa dozvedáme, akým bezútešným človekom sa Oblomov stal. Ako ho formovala minulosť? Ako ho môže ovplyvniť prítomnosť? A aké prekážky na neho čakajú v budúcnosti?
Má okolo seba hyeny, ktoré chcú profitovať z jeho dobrosrdečnosti. Ako to napokon skončí? Vyhrá čistota srdca alebo sa stane ďalšou ruskou postavou s tragickým osudom?

Ruskú klasiku milujem a zároveň nenávidím. Milujem Dostojevského, Puškina, ale nepáči sa mi Tolstoj a... Gončarov. Toto mi nesadlo. Opisy boli niekedy nádherné a pútavé, inokedy nudné. Raz som žasla nad psychologickou analýzou autora, po niekoľkých stránkach ma to už prestávalo baviť. Akoby spisovateľ nepoznal mieru a písal, čo mu sily stačili. No mne sily nestačili. So všetkým sebazaprením som to dočítala, no už teraz viem, že sa ku knihe nevrátim.

John Boyne - Komnata ozvien

George má všetko: peniaze, úspech, prestíž, no to sa radikálne zmení. Jeden nešťastný príspevok na internete napísaný s dobrým úmyslom, spustí úplnú mediálnu a aj rodinnú katastrofu. Verejnosť jeho vyjadrenie zoberie veľmi negatívne a na jeho hlavu sa zosype spŕška kritiky. Atmosféra každou sekundou hustne a známy moderátor sa snaží svoj omyl napraviť, no tým celú vec len zhorší. Jeho pokus o nápravu prilieva olej do ohňa a hlavný aktér sa ocitá „v plameňoch svojho nerozvážneho konania“, pretože dnešná digitálna doba nič neodpúšťa. George rýchlo zisťuje, že by sa radšej vydal napospas vlkom ako čelil lynčovaniu rozhnevaných moderných ľudí, ktorí striehnu na každý chybný krok. A veru, on tých chýb postupne urobí mnoho...
Autor diela Chlapec v pásikavom pyžame prichádza na slovenský knižný trh so satirou, ktorá tu ešte nebola. S humorom vykresľuje nedostatky „človeka digitálneho“ a nastavuje nám tým zrkadlo. Závisí iba od nás, či sa do neho chceme pozrieť.

S veľkou hanbou sa priznávam, že doteraz som neprečítala žiadnu knihu od Johna Boyna. Videla som iba film Chlapec v pásikavom pyžame. Neviem, prečo som sa k nemu ako čitateľka nikdy nedostala. Možno ma odrádzal ten rozruch okolo neho, no teraz to ľutujem. Táto kniha bola geniálna. Určite si od autora ešte niečo prečítam. Týmto príbehom si ma získal. Skutočne vie písať brilantne. Síce niektorí zahraniční čitatelia tvrdia, že Komnata ozvien nie je napísaná jeho typickým štýlom, ale ja to nemám s čím porovnať. Páčilo sa mi to také, aké to bolo. Nič by som nezmenila. John má o jedného fanúšika navyše.

William Shakespeare - Zimná rozprávka

Zimná rozprávka nemá nič spoločné s týmto ročným obdobím. Iba ak chlad, ktorý sprevádza surové scény. Páčilo sa mi, že príbeh nebol na začiatku vôbec radostný, práve naopak. Čitateľ sa dozvedá o mnohých tragických udalostiach. To mi vyhovovalo. Bol to Shakespeare, akého poznám. Vytvoriť postavu žiarlivého sicílskeho kráľa a nechať, aby mu nesprávny úsudok zatienil myseľ, bol dobrý ťah. Taký typicky shakespearovský. Od toho sa potom odvíjali ďalšie situácie. Dej nás prenesie tiež do Čiech. Bolo zaujímavé sledovať, ako si Česko predstavoval spisovateľ. Myslel si, že sa tam nachádza more. Mne to však problém nerobilo a akceptovala som všetko, čo si vymyslel. Fantázia mu nikdy nechýbala.

Knihu skrášľuje čarovná atmosféra, ktorá je prítomná v každom počine tohto autora. Pre mňa čaro spočívalo v tom, ako mylne opísal Česko. To sa mi veľmi páčilo. Nechápte ma zle. Naši českí susedia môžu byť právom nahnevaní, no ja som práve v tomto postrehla výnimočnosť Shakespeara. Aj keď niečo nepoznal, nepredstavovalo to pre neho prekážku. Dokázal svoju nevedomosť vyplniť bezhraničnou predstavivosťou a vytvoriť iný svet.

A.J. Cronin - Klobučníkov hrad

James Brodie si nevidí na špičku nosa. On je vážený klobučník. On má peniaze a vplyv. Ostatní by si z neho mali brať príklad! Nič ho nemôže pokoriť, no on zhadzuje všetkých okolo seba. Najviac si jeho despotickú povahu odskáče rodina. Je rodený tyran a všetci sa ho boja. James je pre svoju rodinu bohom (skazy). Nikto nesmie spochybňovať jeho autoritu. Všetci musia byť ticho a podriaďovať sa jeho nezmyselným príkazom. Správa sa naozaj hrôzostrašne. Dokedy to bude trvať?
Čitateľa to ubíja rovnako ako postavy. Je zdrvený vývojom udalostí. Od začiatku má pocit, že toto bude rodinná tragédia a nemýli sa. No ja som najprv vôbec netušila, do akého bahna to môže spadnúť a aké následky to bude mať na úbohých členov domácnosti. Mala som dojem, že sa utopím v smútku. Túto knihu nečítajte vtedy, ak vaša duša trpí. Po prečítaní bude trpieť ešte viac.

Kniha ma zaujala, keď som si pozerala Martinus a rozmýšľala, čo si kúpim. Vtedy nebola ešte taká viditeľná na Instagrame, ako je teraz. No príspevky mojich knižných priateľov ma potom utvrdili v tom, že som si vybrala správne. Po náročnom knižnom decembri som si chcela dať od recenzovania pauzu. Hádajte, ako to dopadlo... Áno, s knihou v ruke. Klobučníkov hrad sa ale nedal ignorovať. Aj keď som si počas čítania dávala pauzy a prečítala som ho svojím najpomalším tempom – za tri dni -, tak ma stále lákal. Hypnotizovala ma jeho atmosféra, aj keď to bolo ťaživé čítanie. Autor to so slovami vedel. Bola som uchvátená, ako dokázal hrozné situácie podať takým čarovným štýlom. Bol poetický. Nádherne opisoval prírodu a zaujímavým štýlom rozprával o myšlienkových pochodoch svojich postáv. Bolo to čarovné.

Saša Filipenko - Červené kríže

História sa prepísať nedá. A ani vymazať. Nedá sa tváriť, že sa niečo nestalo, keď sa to v skutočnosti stalo. No Sovietsky zväz a krajiny, ktoré „slepotu“ uznávajú až doteraz by na to mohli mať iný názor. Sú expertmi v popieraní pravdy. Idú až do takých extrémov, že je to niekedy tragikomické. A presne taká bola táto kniha. Smejete sa cez slzy. Čo iné človeku zostáva? Iba sa bezmocne prizerať a skonštatovať, že niektoré vlády sa zo svojej hroznej minulosti nikdy nepoučia. Vidia to, čo vidieť chcú. To hrdinské. Neprekáža im, že zomierali ľudia. Veď to nič nebolo. Za každých okolností sa musí udržať obraz víťaznej strany. Je jedno, že realita bola a stále je iná. Treba realitu upraviť. Hlavne, nech to nikto nevidí, a aj keď to budú vidieť, budeme trvať na opaku.

V takom prostredí prežila skoro celý svoj život Sašova hrdinka Tatiana. Dokonca bola zamestnankyňou ministerstva – prekladala medzinárodné dokumenty z Červeného kríža. Bola to psychicky náročná práca, toľko utrpenia na papieri... No nikto to neocenil. Vláda hľadala iba zradcov štátu. Nič iné ju nezaujímalo.
Táňa musí bojovať so svojím svedomím, keď v zoznamoch nájde aj meno svojho manžela. Má to oznámiť alebo mlčať? Nechce ohroziť svoju malú dcéru, a tak sa pred ňou nečakane objavujú morálne dilemy. Čoho všetkého je človek schopný, ak chce zachrániť osoby, na ktorých mu záleží?

Olesia Jaremčuk - Naši iní

Niektorých zlákala vidina lepšieho života, iní boli vysťahovaní pod nátlakom vlády. No jedno majú spoločné: nepatria tam, ale zároveň áno. Hovorí sa, že domov je tam, kde máš srdce. Kde sú teda ich srdcia? Tam, aj tam. Iba rozum rešpektuje štátne hranice, no ľudská bytosť nedisponuje len mozgom. Sme oveľa komplikovanejšie stvorenia. Poháňajú nás emócie a niekedy pohltia aj to racionálne, čo je v nás.

Každý chce niekam patriť a mať niečo svoje. Na cudzom mieste si dokázali vytvoriť svoj domov. Dokázali sa prispôsobiť. No aj keď sú ďaleko - v inej krajine - na svoje korene nikdy nezabudnú (alebo sa snažia nezabudnúť zo všetkých síl). Je to ich dedičstvo, a to je cenné. Priznávajú však, že sa pomaličky vytráca. Olesia našla pamätníkov, ktorí sa radi podelili o svoje spomienky, aj keď majú niekedy trpkú príchuť. Musí sa o tom ale hovoriť naďalej.

Neviem, či by som si knihu prečítala aj vtedy, ak by sa nedialo to, čo sa práve deje. No teraz sa každý usiluje zistiť o Ukrajine čo najviac. Chce byť v obraze. Ja nie som výnimkou. Úprimne priznávam, že som bola skeptická, keď som sa dozvedela, že priestor si v nej našli aj Slováci. Koľko príbehov tam bude? Rozmanitá Ukrajina a iba 200 strán? Ako sa podarí autorke spomenúť všetky etnické skupiny? To, čo mi vŕtalo v hlave pred čítaním, sa mi napokon potvrdilo.