História sa prepísať nedá. A ani vymazať. Nedá sa tváriť, že sa niečo nestalo, keď sa to v skutočnosti stalo. No Sovietsky zväz a krajiny, ktoré „slepotu“ uznávajú až doteraz by na to mohli mať iný názor. Sú expertmi v popieraní pravdy. Idú až do takých extrémov, že je to niekedy tragikomické. A presne taká bola táto kniha. Smejete sa cez slzy. Čo iné človeku zostáva? Iba sa bezmocne prizerať a skonštatovať, že niektoré vlády sa zo svojej hroznej minulosti nikdy nepoučia. Vidia to, čo vidieť chcú. To hrdinské. Neprekáža im, že zomierali ľudia. Veď to nič nebolo. Za každých okolností sa musí udržať obraz víťaznej strany. Je jedno, že realita bola a stále je iná. Treba realitu upraviť. Hlavne, nech to nikto nevidí, a aj keď to budú vidieť, budeme trvať na opaku.
V takom prostredí prežila skoro celý svoj život Sašova hrdinka Tatiana. Dokonca bola zamestnankyňou ministerstva – prekladala medzinárodné dokumenty z Červeného kríža. Bola to psychicky náročná práca, toľko utrpenia na papieri... No nikto to neocenil. Vláda hľadala iba zradcov štátu. Nič iné ju nezaujímalo.
Táňa musí bojovať so svojím svedomím, keď v zoznamoch nájde aj meno svojho manžela. Má to oznámiť alebo mlčať? Nechce ohroziť svoju malú dcéru, a tak sa pred ňou nečakane objavujú morálne dilemy. Čoho všetkého je človek schopný, ak chce zachrániť osoby, na ktorých mu záleží?
Keď človek celé hodiny prepisuje medzinárodné dokumenty, keď má stôl zavalený papiermi a okolo neho sa ako včely roja ľudia, nadobudne presvedčenie, že vzniknutý problém sa zakrátko vyrieši.
Nemci síce postupovali rýchlo, no ona vedela, že Sovietsky zväz sa prostredníctvom rôznych kanálov usiluje čo najrýchlejšie s Nemeckom dohodnúť. Hitlerovi navrhli, aby sa zastavil, urobil si pauzu a rozhodol sa, čo chce obsadiť.
(str. 47)
Po prečítaní Bývalého syna som pokukovala po ďalších autorových knihách. Musím ich mať všetky! Síce som našla české preklady, no stále som dúfala, že keď ho E.J. Publishing začalo vydávať, tak predsa neprestane. A čakanie sa oplatilo. Zahraniční čitatelia tvrdili, že táto novinka je lepšia ako Bývalý syn. O tom som pochybovala, pretože prvá kniha bola brilantná. Vyššie sa už ísť nedá. Myslela som si, že obe diela budú na rovnakej úrovni geniality. Mýlila som sa. Táto je naozaj o trošku lepšia. Doteraz premýšľam nad tým, ako Saša prekonal sám seba. Pri tejto knihe som sa dokonca smiala, pretože interakcie mladého muža s inteligentnou starou paňou, ktorú dobieha Alzheimerova choroba, boli veľmi vtipné. No iba o humore to nebude. Každý z nich v sebe dusí bôľ. Alexander je nevľúdny na ľudí a nechce svoje emócie pustiť von. Stáva sa zatrpknutým. Netúži sa podeliť o trápenie. Ale to je niekedy jediná možnosť, ako sa ho zbaviť. Hovoriť... Tatiana sa rozhodla, že ona mlčať nebude. Možno je toto jej posledná príležitosť, ako rozpovedať príbeh, a nielen ten svoj. Stalinovo besnenie zasiahlo mnoho osôb a ona bola tichým svedkom. No z ticha teraz zaznieva hlas. Človek sa prestáva báť, keď už nemá čo stratiť. A tak svojmu novému susedovi začne rozprávať o neuveriteľných, ale zároveň skutočných udalostiach, ktoré ju formovali. Lebo zabudnúť sa nesmie. Na zverstvá nikdy. Aj keď sa v súčasnosti môže zdať, že to nič nezmení, malo by sa o tom hovoriť ešte viac. Zlo musí byť porazené.
Filipenko znova vytvoril emocionálnu búrku. Knihy vie písať s takým citom, že sa tomu neubránite. Nádherné myšlienky (plné smútku) sa nachádzajú v celom texte. Aj štýl písania je výnimočný. Je to úplne nový čitateľský zážitok. Zasiahne vás to. Ak máte srdce na správnom mieste, tak určite. Dej bol navyše veľmi napínavý. Stále som čakala, že všetko sa na dobré obráti. Áno, radšej vám ani nejdem oznamovať, koľko kníh o Sovietskom zväze som už prečítala, no vždy čakám aspoň na svetielko nádeje. Človek musí veriť, lebo inak by nemal nič. Ďalej ma poháňala len viera, že všetko dobre dopadne (samozrejme, v rámci možností). Nepripúšťala som si opak, aj keď som čítala cez slzy a ledva som videla na písmenká. Ako to, napokon, skončilo? To vám, pochopiteľne, prezradiť nemôžem. Je tam viac situácií, ktoré mnou pohli, a neľutujem ani jedinú sekundu, ktorú som pri Červených krížoch strávila. Príbeh bol kvalitný od začiatku až do konca. Saša ho zostavil naozaj bravúrne. Som rada, že som našla tohto autora. Dokáže ma očariť, aj keď píše o hrôzach minulosti, ktoré vlastne teraz až také minulé nie sú.
Niekde jej ponúkli stoličku a porozprávali, čo vedeli, inde jej mlčky ukázali dvere. Jedni sa už ničoho nebáli, iní si neboli istí, či to nie je ďalšia previerka. Bol to štát desivých tajomstiev. Zväz sovietskych socialistických republík v skutočnosti spájali len hrozné tajomstvá. Hrôza mlčania, smútočné spoločenstvo ticha.
(str. 163)
Musím priznať, že som mala vysoké očakávania. Veľmi vysoké. Po Bývalom synovi by som netolerovala žiadne zlyhanie. Viem, všetci sme iba ľudia, no toto bolo... geniálne. Táto novinka dokázala kvalitou prevýšiť aj prvú knihu. Zbožňujem Sašu a prajem mu veľa šťastia, pretože viem, čo musel obetovať, aby mohol písať pravdu. Pravda by nemala byť nikdy strašiakom, ale v niektorých krajinách je presne tým. Prostredníctvom svojej hrdinky Tatiany nám opäť pootvoril dvere do podlých praktík a opisov neľudského zaobchádzania odohrávajúcich sa v krajinách, v ktorých by sme určite nechceli žiť. Sloboda je tam len slovom, ktoré nemá reálne žiadny význam. Aj keď Filipenko umiestnil dej príbehu na začiatok 21. storočia, dielo nám má stále čo povedať. Až z toho mrazí, ako veľmi sa história opakuje. Bohužiaľ... No teraz viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme počuť hlasy podobné tomu Sašovmu. Nemôžete pred tým zatvárať oči alebo sa pozerať inam. Minulosť bola strašná, no hrozí, že budúcnosť bude ešte hrôzostrašnejšia, ak nebude bojovať... slovom. To je najúčinnejšia a vlastne aj jediná zbraň, ktorú máme všetci k dispozícii.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly