Niektorých zlákala vidina lepšieho života, iní boli vysťahovaní pod nátlakom vlády. No jedno majú spoločné: nepatria tam, ale zároveň áno. Hovorí sa, že domov je tam, kde máš srdce. Kde sú teda ich srdcia? Tam, aj tam. Iba rozum rešpektuje štátne hranice, no ľudská bytosť nedisponuje len mozgom. Sme oveľa komplikovanejšie stvorenia. Poháňajú nás emócie a niekedy pohltia aj to racionálne, čo je v nás.
Každý chce niekam patriť a mať niečo svoje. Na cudzom mieste si dokázali vytvoriť svoj domov. Dokázali sa prispôsobiť. No aj keď sú ďaleko - v inej krajine - na svoje korene nikdy nezabudnú (alebo sa snažia nezabudnúť zo všetkých síl). Je to ich dedičstvo, a to je cenné. Priznávajú však, že sa pomaličky vytráca. Olesia našla pamätníkov, ktorí sa radi podelili o svoje spomienky, aj keď majú niekedy trpkú príchuť. Musí sa o tom ale hovoriť naďalej.
Neviem, či by som si knihu prečítala aj vtedy, ak by sa nedialo to, čo sa práve deje. No teraz sa každý usiluje zistiť o Ukrajine čo najviac. Chce byť v obraze. Ja nie som výnimkou. Úprimne priznávam, že som bola skeptická, keď som sa dozvedela, že priestor si v nej našli aj Slováci. Koľko príbehov tam bude? Rozmanitá Ukrajina a iba 200 strán? Ako sa podarí autorke spomenúť všetky etnické skupiny? To, čo mi vŕtalo v hlave pred čítaním, sa mi napokon potvrdilo.
„Čakáme na čas, keď sa všetko vráti na svoje miesto. Chápete, čo tým myslím, však?“ pýta sa s úsmevom. „Budeme chodiť na Krym ako predtým – v električkách.“
(str. 187)
Bola som naozaj prekvapená, že Slováci sa spomínali v diele veľmi často. Možno sa im Olesia venovala viac ako iným skupinám. Písala však systematicky, takže to môže byť dôvod, prečo som mala pocit, že sa tam Slováci stále objavujú. Posúvala sa po častiach. Na začiatku je zobrazená mapa Ukrajiny, rozdelená na oblasti s vysvetlením toho, aká národnosť si tam našla domov. Aj kapitoly sú napísané takýmto štýlom. Každá nová kapitola upriamuje pozornosť na inú oblasť a na menšinu v nej. Výborná práca. Kapitoly sú ale krátke, takže z toho vyplýva, že aj rozhovory so zaujímavými osobami netrvajú dlho. To je veľká škoda. Ja som už dávno rozmaznaná velikánmi reportážnej literatúry, takže som cítila ten rozdiel.
Autorka je odo mňa len o štyri roky staršia, takže v tom vidím problém. Možno je ešte mladá na to, aby „prinútila“ ľudí hovoriť. Asi na nich nechcela tlačiť. Ja vôbec netuším, ako by som docielila to, aby sa mi ľudia otvorili. Žurnalistika je veľmi náročné povolanie a trvá roky, kým ju človek dokáže s citom vykonávať. Nie, nemyslím si, že bola Olesia chladná, no určite jej osoby, ktoré na svojich cestách stretla, nepovedali to, čo by povedali skúsenejšiemu novinárovi. Akoby išla stále po povrchu a nedokázala sa dostať hlbšie do duše. Možno jej krivdím a na vine je štýl písania. Na mňa to však pôsobilo neosobne a emócie som musela loviť. Najviac ma chytil za srdce predslov Ostapa Slyvynského. Pri ňom som plakala. Nevedela som si ani predstaviť, aká bude celá kniha, keďže som ronila slzy už na začiatku. Ostapa som si musela vygoogliť. Toľko citu, koľko vložil do úvodu, som nepostrehla v celom diele a to mi je veľmi ľúto. Sem-tam sa objavil príbeh, ktorý ma rozcítil, ale očakávala som väčšiu dávku empatie. Nestalo sa tak. To sa mi nestáva. Vždy som vedela, že je prístup novinára podstatný, no až doteraz som netušila, do akej miery to vie ovplyvniť čitateľa a jeho pohľad na reportáž.
„Hovorí sa, že Ukrajinci zaútočili na Arménov. Ale neboli to Ukrajinci, boli to len zlí ľudia,“ tvrdí stará žena. „Ukrajinci s tým nemali nič spoločné. Ukrajinci a Arméni sa vždy sobášili medzi sebou a je to tak až dodnes. Koľko Poliakov a Židov za ten hrozný čas ukryli! Aj keď sa im všetkým vyhrážali a povedali, že za niečo také zastrelia celú rodinu. A Nemci neboli zhovievaví. Boli to hrozné časy. Rok 1942.“
(str. 196)
Čo bolo ale na knihe geniálne? Tá spolupatričnosť. Nikto sa nepozerá na niečie vierovyznanie, niečiu národnosť... Všetci si pomáhajú. Sú tam nádherné príbehy vzájomnej pomoci a takto presne by mal fungovať svet. Ja už roky hovorím, že človek sa má posudzovať podľa toho, či je dobrý, alebo zlý, aj keď to nie je vždy jednoznačné. No nikdy by sa nemalo na osoby pozerať cez prsty, len pre to, že je niekto Poliak, Rus, Slovák, Maďar. Takto sa ženieme iba do katastrofy a Ukrajinci to pochopili skôr ako iné štáty, ktoré nevenujú pozornosť menšinám. Áno, tvoja sloboda by nemala ohrozovať slobodu iného človeka a tvoje práva by nemali ničiť práva iných skupín, no všetko by sa dalo vyriešiť, keby sme si nemysleli, že sme pánmi sveta a boli trochu skromnejší. Síce sa tam našli aj situácie z minulosti, keď išli všetci proti všetkým, no to len dokazuje, že každý štát má krv na rukách a nikto nie je bez viny. Je ľahké odsúdiť celý štát, ale v tom štáte sú ľudia, ktorí si to nevybrali. Neprosili o konflikt. Chcú iba v pokoji žiť.
Aj keď som na začiatku písala, že kniha vo mne nevyvolala žiadne emócie, teraz som si uvedomila, že to nie je pravda. Pri čítaní som cítila zvláštny pokoj. Nedokážem to lepšie opísať. Nadobudla som dojem, že ak začneme premýšľať inak, nemusí sa to skončiť tak bezútešne. Dokonca mám pocit, že raz sa Olesia vráti k tejto knihe a doplní ju. Momentálne nám iba ukázala, akým smerom sa bude jej tvorba uberať. Taká malá ochutnávka. Naši iní ešte nepovedali posledné slovo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly