A.J. Cronin - Klobučníkov hrad

James Brodie si nevidí na špičku nosa. On je vážený klobučník. On má peniaze a vplyv. Ostatní by si z neho mali brať príklad! Nič ho nemôže pokoriť, no on zhadzuje všetkých okolo seba. Najviac si jeho despotickú povahu odskáče rodina. Je rodený tyran a všetci sa ho boja. James je pre svoju rodinu bohom (skazy). Nikto nesmie spochybňovať jeho autoritu. Všetci musia byť ticho a podriaďovať sa jeho nezmyselným príkazom. Správa sa naozaj hrôzostrašne. Dokedy to bude trvať?
Čitateľa to ubíja rovnako ako postavy. Je zdrvený vývojom udalostí. Od začiatku má pocit, že toto bude rodinná tragédia a nemýli sa. No ja som najprv vôbec netušila, do akého bahna to môže spadnúť a aké následky to bude mať na úbohých členov domácnosti. Mala som dojem, že sa utopím v smútku. Túto knihu nečítajte vtedy, ak vaša duša trpí. Po prečítaní bude trpieť ešte viac.

Kniha ma zaujala, keď som si pozerala Martinus a rozmýšľala, čo si kúpim. Vtedy nebola ešte taká viditeľná na Instagrame, ako je teraz. No príspevky mojich knižných priateľov ma potom utvrdili v tom, že som si vybrala správne. Po náročnom knižnom decembri som si chcela dať od recenzovania pauzu. Hádajte, ako to dopadlo... Áno, s knihou v ruke. Klobučníkov hrad sa ale nedal ignorovať. Aj keď som si počas čítania dávala pauzy a prečítala som ho svojím najpomalším tempom – za tri dni -, tak ma stále lákal. Hypnotizovala ma jeho atmosféra, aj keď to bolo ťaživé čítanie. Autor to so slovami vedel. Bola som uchvátená, ako dokázal hrozné situácie podať takým čarovným štýlom. Bol poetický. Nádherne opisoval prírodu a zaujímavým štýlom rozprával o myšlienkových pochodoch svojich postáv. Bolo to čarovné.

Dom sa ponášal skôr na väzenie ako na domov a pre jemnú nežnú Mary bol rovnako nevhodný ako tmavý tesný sklep pre holubicu. Nízke sivé múry akoby ju držali v neodvolateľnom zajatí, špicaté cimburie zdôrazňovalo jej poddanstvo a hlboko zasadené obloky naznačovali, že ju tam väznia násilím.
(str. 141)

No tieto krásne opisy mali tiež svoju nevýhodu: keď sa v deji objavila romantika, vyznelo to teatrálne a ja som s tým musela bojovať. Viem, že to budete považovať za divné, no bola som rada, keď som vzápätí zistila, že romantické výlevy boli len predzvesťou ďalšej katastrofy. Páčilo sa mi to. Myslela som si, že to skĺzne do románov pre ženy, a práve toho som sa bála. Po objavení romantiky v takom starom diele uvažujem, či by sa mi teraz stále páčila napríklad Jana Eyrová. Asi už nie. Síce ju doma mám, no možno ju už nikdy neotvorím, aby som si novým čitateľským vkusom nepokazila staré pekné spomienky na dielo. Ale Klobučníkov hrad po maličkej prestávke znova nabral desivé kontúry a ja som so spokojnosťou pokračovala ďalej. Skoro sa mi zastavilo srdce, keď som si uvedomila, kam všetko smeruje. Veľmi ma to sužovalo. Kniha je taká surová, až má z toho človek zimomriavky. Ak však máte radi príbehy, v ktorých nesvieti stále slnko, ba naopak, ledva vidieť záblesk lepšej budúcnosti, túto klasiku vám odporúčam všetkými desiatimi. Musíte mať ale náladu na depresívne čítanie. Vopred vás na to upozorňujem.

Hrdinovia diela boli vykreslení reálne. So zatajeným dychom som sledovala ich životnú púť a niektorým som priala šťastie. Dej bol ponurý a udalosti, ktoré na čitateľa čakajú, sa plazia pomaly ako hady, aby mohli nebadane zaútočiť a zasiať v našich mysliach beznádej. Bolo to naozaj neskutočne ťaživé. Toľko beznádeje v jednom románe sa tak často nevidí, no spisovateľ to zvládol so všetkou gráciou. Štýl písania vás hneď očarí, a aj keď nie je príbeh šťastný, už vás nepustí. Pri Klobučníkovom hrade som neplakala, asi by mi ani slzy nestačili, no bála som sa otočiť ďalšiu stránku. Bola to tragédia za tragédiou a niekedy som sa cítila ako v pasci. Nedalo sa uniknúť. Nechcela som uniknúť... Musíte si túto knihu prečítať, aby ste pochopili.

„Aby si vedela, toto mesto sa proti mne sprisahalo, všetci sú proti mne. Nenávidia ma za to, kto som. Závidia mi. Vedia, ako vysoko stojím nad nimi – keby som mal všetky tie výsady, čo mi patria, utrel by som si zablatené čižmy o tie ich špinavé tváre. Ale nič to,“ pokrútil hlavou v nepríčetnom záchvate. „Veď ja im ukážem. Veď sa ma ešte budú báť!...“
(str. 524)

Bolo fascinujúce, no zároveň hrôzostrašné sledovať počínanie hlavnej postavy – Jamesa Brodieho. Bol psychicky nestabilný, výbušný, despotický, samoľúby, autoritatívny. Prosto to nemal v hlave v poriadku. Chcel ovládať všetko, na čo dovidel (aj nedovidel) a veci museli byť podľa neho. Keď neboli, vtedy nad sebou strácal kontrolu. Aj keď sa možno v tej dobe, keď bol napísaný tento skvost, málo hovorilo o psychickom zdraví, spisovateľ si s tým poradil bravúrne. Jeho protagonisti mi ožívali pred očami. Čitateľ môže vidieť, čo sa stane, keď je jedinec psychicky chorý. Vtedy trpí celá rodina. A áno, môže to skončiť aj takto tragicky...Psychické problémy sa nesmú zanedbať. Táto kniha nám na príklade jednej rodiny ukazuje, do akých temných vôd sa môže vnoriť ľudská myseľ a čo sa môže prihodiť, keď pred tým skoro všetci zatvárajú oči. Síce bola táto klasika mučivá, no neľutujem, že som si ju prečítala. Určite si ju znova zoberiem do rúk. O tomto sa musí hovoriť! Chvalabohu, že som sa k nej dostala. Pred pár mesiacmi som vôbec netušila, kto je Cronin. Som však rada, že to už viem. Vrelo vám tento počin odporúčam.

Hodnotenie: 4,5/5