Do akej krajiny by ste sa zobudili, keby ste boli desať rokov v kóme?
Francisk sa zobudil presne do takej, na akú si pamätal – ak nie do ešte horšej. V Bielorusku zastal čas a všade cítiť len strach a smútok.
Pred nehodou, ktorá preňho mala fatálne následky, bol bezstarostným mladíkom, ktorý si rád užíval život. Niekde v podvedomí však cítil, že niečo nie je v poriadku. Keď sa ale „druhýkrát narodí“, zisťuje, že jeho domov už domovom nie je. Cíti sa ako cudzinec. Ničomu nerozumie. Ako sa s tým vyrovná? Ako strávi fakt, že tam stále vládne ten istý človek a ľudia sa boja dokonca pošepkať svoj úprimný názor na dianie okolo seba? Je možné, že sa za dekádu nič neudialo a občania sú ešte zdrvenejší ako predtým? Bude Francisk schopný vstrebať tento šok? Keď sa ocitol v kóme, bol neslobodný, lebo sa nemohol rozhodovať sám. No uvedomovať si neslobodu, keď je človek úplne pri zmysloch, je ešte hrozivejšie...
Niekedy reklama na Martinuse urobí svoju prácu dobre a ponúkne knihu, ktorú si čitateľ chce naozaj prečítať. To sa udialo s Bývalým synom. Vždy tam striehnem na nejakú (pre mňa) hodnotnú knihu, no keď vidím len samé historické romány pre ženy, začínam mať dávivý reflex. Nespomínam si, že by mi niekedy ponúkla dielo, ktoré by nahlodalo moju zvedavosť. Až doteraz. Hneď ako som uvidela túto knihu, vedela som, že ju musím mať. O Bielorusku som vždy čítala iba v spojitosti s Ruskom, takže osobitnú minulosť národa som nepoznala (ak sa v tomto prípade dá hovoriť o samostatnosti, všetko je až desivo prepojené). Na dielo som sa zamerala ešte viac po zistení, že autor musel ujsť z krajiny, pretože otvorene vystupoval proti Lukašenkovi a to nezostalo bez odozvy. Ak by sa vrátil, hrozilo by mu väzenie.
„...keď sa preberieš, možno to už bude všetko zas inak, ale teraz, ak ti môžem poradiť, nepreberaj sa! Spi ďalej. Nie, no vážne! Radšej spi! Inak by si, nedajboh, niečo nevhodné povedal a zaraz by ťa zavreli alebo zmlátili pred domom. Inú možnosť v tejto krajine nemáš. Alebo čušíš, alebo vyfasuješ. Celá krajina spí, takže aj ty si pokojne pospi!...“
(str. 101)
Tušila som, že toto bude ťažké čítanie. Emocionálne. Vyčerpalo ma to. Ronila som slzy, ktoré sa nedali zastaviť. Tiekli a tiekli. Príbeh je príšerne bolestivý, no keď si človek uvedomí, že aj príšerne reálny, je mu do plaču dvojnásobne. V deji sa stretávame s mužom, ktorý sa po desiatich rokoch prebral z kómy, ale svet okolo neho sa prebudiť nechcel (alebo skôr nemohol). Neslobodu je cítiť ešte aj v ovzduší. Všade číhajú predlžené ruky vlády, čakajúce aj na najmenší chybný krok. Všetko je kontrolované. Nikto si nemôže byť istý, či sa napríklad zajtra nestane nepohodlným občanom – iba tak, z ničoho nič. Mala som pocit, že čítam o Rusku. Názov krajiny sa síce zmenil na Bielorusko, ale, žiaľ, nekalé praktiky ostali rovnaké. Behal mi mráz po chrbte, keď som si s hrôzou uvedomila, že politika oboch štátov je navlas rovnaká. Akoby bola jedna krajina iba odrazom tej druhej. Samozrejme, že som mala informácie, čo sa deje v Bielorusku, no úplne som to pochopila až teraz (ak sa to vlastne dá celkom pochopiť).
Príbeh je sám osebe mučivý. Realita nie je vždy pekná a týmto smerom išiel aj spisovateľ. Atmosféra je ťaživá. Vidíme starú mamu, ktorá zo všetkých síl bojuje za uzdravenie svojho vnuka, aj keď musí zápasiť s ľahostajnosťou lekárov a hyenizmom okolia. Táto úbohá žena veľmi miluje svoje vnúča a robí všetko, aby sa napokon prebralo. Pukalo mi srdce, keď som čítala, aké prekážky musela prekonávať a aké neuveriteľné odhodlanie mala. Nič ju nedokázalo zastaviť, ani apatická spoločnosť, v ktorej žila. Pozeráme sa na prehnitosť systému v tej najzákladnejšej podobe – očami obyčajného človeka, ktorý už veľa videl a zažil. Dielo bolo veľmi skľučujúce. No v tejto beznádeji môžeme cítiť nádhernú lásku starej mamy, ktorá sa priam valí stránkami a zanecháva za sebou krásny pocit, aj keď čitateľ okamžite nevie popísať, prečo v ňom príbeh vyvoláva zmiešané pocity smútku a radosti. Až potom na to príde. Jej láska je taká čistá, že presvetľuje celý pochmúrny dej, ktorý sa na prvý pohľad javí ako celkom bezfarebný, depresívny, no to nie je pravda. Táto nezlomná žena nachádza svetielko nádeje tam, kde by ho už nikto nehľadal. Nedokáže sa so svojím vnukom rozlúčiť. Je to pre ňu nepredstaviteľné.
Niet na svete človeka, ktorého život by mohol aspoň niečo zmeniť. Ak niekto žije, ak niekto naďalej dýcha a robí svoju prácu, tak len preto, že je to pre niekoho výhodné alebo nikomu nestojí v ceste...
(str. 174)
Musím poďakovať vydavateľstvu E.J. Publishing za to, že toto dielo priviedlo na slovenský knižný trh. Takýchto kníh by malo vznikať viac, pretože aj keď je písanie pravdy v niektorých štátoch nebezpečná činnosť, je o to viac potrebnejšia. Síce je Bývalý syn fikciou, ale nedá sa nevidieť, ako otvorene sa v ňom kritizuje bieloruské štátne zriadenie. Zriadenie, ktoré je tak nápadne podobné iným, v ktorých ľudské práva vôbec nič neznamenajú. Je tragické, keď je človek iba bezvýznamnou smietkou vo veľkej mašinérií nekalých praktík a zastrašovania. Z ľudí, ako podotkol sám Saša vo svojom predhovore, sa stávajú bývalí synovia a dcéry vlastnej krajiny. Ak túžia po lepšom živote, musia odísť. Iná možnosť neexistuje. No navždy to v nich zostane. Tá bolesť. Nikdy sa im nezahoja rany na duši. Kniha mnou pohla. Je vynikajúca, aj keď emocionálne zdrvujúca. Je nasiaknutá smútkom. Odporúčam ju každému.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly