Čo prinútilo študenta práva Rodiona Raskoľnikova spáchať ten najohavnejší zločin – pripraviť niekoho o život? Mladý muž má rozpoltenú psychiku a nevidí žiadne východisko z chudoby. Myslí si, že keď zabije úžerníčku všetky jeho problémy sa vyriešia. To sa však mýli. Padne na úplne dno, z ktorého sa ťažko vyhrabáva.
Jeho duševný svet je v rozklade. Mučí sa spomienkami na ten príšerný skutok a sám sa ubezpečuje, že konal správne. Na krk mu dýchajú vyšetrovatelia, ktorí sú stále bližšie a bližšie. Podarí sa mu zostať mimo podozrenia? Dokáže v takejto zložitej situácii nespanikáriť? Bude vedieť s týmto zločinom naďalej žiť? Ako to ovplyvní jeho bytie? Tieto aj ďalšie otázky víria čitateľovi v hlave. S hrôzou sledujeme každý krok Rodiona a zostávame bez slov. Keď je niekto zahnaný do kúta, je schopný naozaj všetkého. Všetkého.
Dostojevskij, ako vždy, famózne analyzuje správanie postáv. Umožnil nám nahliadnuť do mysle zločinca, no to nie je to najpodstatnejšie. Vidíme, že aj ostatných protagonistov niečo trápi. Každý má vlastných démonov a zločin má, bohužiaľ, rôzne podoby. Môže byť človek úplne morálnym tvorom? Fiodor znova vytvoril priestor na zamyslenie sa.
Som nešťastná, že som si vybrala práve takéto poradie kníh: najprv Idiot, potom toto dielo. Po úžasnom Idiotovi som sa zahryzla do tohto počinu a zostala som trošku sklamaná. Pred samotným čítaním som si pozerala recenzie, ktorou knihou by som mala začať a z toho mi vyplynulo, že Idiota skoro všetci považujú za slabšie dielo. Tak som teda začala Idiotom, ktorý ma neskutočne očaril, a už som čakala na moment, keď sa vrhnem na Zločin a trest. Keď ma ohúril vraj slabší príbeh, čo poviem na veľdielo?
Spočiatku – vlastne už dávno predtým – ho zaujímala jedna otázka: prečo sa takmer všetky zločiny tak ľahko odhalia a prezradia a stopy takmer všetkých zločincov sú také viditeľné? Postupne prišiel k rozličným a zaujímavým záverom, a podľa neho hlavná príčina spočíva ani nie tak v skutočnej nemožnosti utajiť zločin ako v samom zločincovi: totiž sám zločinec, a to takmer každý, vo chvíli zločinu podľahne akémusi úbytku vôle a rozvahy, a nastupuje ich opak – detská fenomenálna ľahkomyseľnosť, najmä v tom momente, keď sú rozvaha a opatrnosť najnevyhnutnejšie.
(str. 75)
Hneď na začiatku som vedela, že niečo nie je v poriadku. Nebolo to také návykové ako Idiot. Nevtiahlo ma to hneď do deja. So stránkami som najprv musela bojovať. Až po nejakom čase som si čítanie začala užívať a konečne som nadobúdala pocit, že je to Dostojevskij. Veľmi ma však mrzel jeden fakt: autor sa čitateľovi prihováral menej. Asi chcel väčšiu pozornosť upriamiť na hlavnú postavu a jej myšlienkové pochody, ale mne to tam chýbalo. Možno som bola príliš rozmaznaná Idiotom. Preto sa nazdávam, že ak by som začala touto knihou, tak by som na ňu trúsila samé chvály. Teraz sa už nedá nič robiť. Predchádzajúci počin umiestnil latku príliš vysoko, takže som mohla tušiť, že Zločin a trest ju len podlezie. Pri Fiodorovi sa nemôže hovoriť o prepade kvality, lebo on je geniálny za každých okolností, takže to napíšem takto: táto kniha sa mi páčila subjektívne menej. Niekomu sa menej páčil môj milovaný Idiot. Každý čitateľ má na to iný názor. To, že sa mi príbeh pozdával menej, môže potvrdiť aj papierik, na ktorý si píšem čísla strán, ktoré ma zaujali. Minule som vôbec nevedela, ktorú ukážku mám vybrať. Teraz som s tým ale problém nemala. Nie, nebolo to horšie, no všetko na seba nadväzovalo. Jedna pekná úvaha bola rozpísaná na pár stránkach. Trošku sa to vlieklo, no týmto tempom si spisovateľ zabezpečil, že som bola ako na ihlách. Kedy nastane zlom? Akým smerom sa bude dej uberať? Čo čaká hlavného hrdinu? Posúvali sme sa slimačím tempom, zatiaľ čo Rodion čoraz viac šalel. Tento kontrast bol úžasný, no neviem, či sa mi páčil. Keď si spomeniem, že Idiot bol dynamickejší, tak skôr nie ako áno. Viem, stále to porovnávam, no moje pocity vo veľkej miere závisia od predošlej knihy. Neviem si pomôcť.
Fiodor však stále dokázal čitateľa prilepiť k dielu. Jeho analýza psychiky postáv tu bola vystupňovaná, lebo sme mali možnosť nahliadnuť do mysle zločinca, ktorého gniavi vlastné svedomie a stráca kontakt s realitou. Ten prerod mysle a následné ťaživé pocity, ktoré prerástli až do mánie... Nikto by to neopísal lepšie. A keď si spomenieme, v ktorom storočí bolo toto dielo napísané, tak nám to spôsobuje pocit úzkosti. Analýza ľudskej psychiky bude vždy aktuálna, lebo ľudia navždy zostanú tými ľuďmi, o ktorých písal Dostojevskij. Iba neviem, či je to dobré, alebo zlé. Vidíte, a práve o týchto zamysleniach sa som písala vyššie. Autor nás nabáda, aby sme sa zamysleli a otvorili oči. Prekladá nám mnoho otázok, dokonca na niektoré otázky aj sám v príbehu odpovie, no čitateľ sa automaticky zahĺbi a premýšľa nad dnešnou spoločnosťou. Stále nám má čo povedať. V tomto príbehu sa väčšia pozornosť venuje človeku v spoločnosti ako samotnému jedincovi. V tom vidím asi najväčší rozdiel, keď si porovnám Zločin a trest a Idiota. Avšak paradoxne, je tu menej postáv a človek, ktorý mal problém udržať pozornosť pri Idiotovi, dokáže poľahky držať krok s týmto dielom. Dej sa tiež odohráva na menšom priestore, takže všetky lokality si bez problémov zapamätáte. Je to dôležité na pochopenie celého prípadu, ktorý sa na tu rieši.
Všetko má svoju hranicu, ktorú je nebezpečné prekročiť; lebo keď ju raz prekročíte, už sa nemôžete vrátiť.
(str. 306)
Dostojevskij je stále mojím zbožňovaným autorom, aj keď sa mi táto kniha páčila o trošíčku menej. Idiot vystrelil latku do nebies, takže ak by som Zločin a trest čítala ako prvý, som ním očarená. Potenciál zaujať má, lebo aj tu sa stretávame s nezameniteľným spisovateľským štýlom a prezieravosťou, ktorej bol schopný iba tento autor. Dej plynie ale pomaly, napätie sa buduje tiež pomaličky, no v konečnom dôsledku to má svoj význam. Ak to pochopíte hneď na začiatku, dokážete si knihu vychutnať. Nie je to novodobá krimi plná akcie. Nie, to si vyhoďte z hlavy. Príbeh je sondou do duše strateného človeka, ktorý sa ocitol na hrane, z ktorej môže ľahko skĺznuť do priepasti. Je jeho zatratenie dokonané alebo sa ešte môže zachrániť? Je jeho duša prehnitá? To je otázne, no vražda si vypýtala svoju daň a Fiodor brilantne opisuje, v akej podobe.
Spočiatku – vlastne už dávno predtým – ho zaujímala jedna otázka: prečo sa takmer všetky zločiny tak ľahko odhalia a prezradia a stopy takmer všetkých zločincov sú také viditeľné? Postupne prišiel k rozličným a zaujímavým záverom, a podľa neho hlavná príčina spočíva ani nie tak v skutočnej nemožnosti utajiť zločin ako v samom zločincovi: totiž sám zločinec, a to takmer každý, vo chvíli zločinu podľahne akémusi úbytku vôle a rozvahy, a nastupuje ich opak – detská fenomenálna ľahkomyseľnosť, najmä v tom momente, keď sú rozvaha a opatrnosť najnevyhnutnejšie.
(str. 75)
Hneď na začiatku som vedela, že niečo nie je v poriadku. Nebolo to také návykové ako Idiot. Nevtiahlo ma to hneď do deja. So stránkami som najprv musela bojovať. Až po nejakom čase som si čítanie začala užívať a konečne som nadobúdala pocit, že je to Dostojevskij. Veľmi ma však mrzel jeden fakt: autor sa čitateľovi prihováral menej. Asi chcel väčšiu pozornosť upriamiť na hlavnú postavu a jej myšlienkové pochody, ale mne to tam chýbalo. Možno som bola príliš rozmaznaná Idiotom. Preto sa nazdávam, že ak by som začala touto knihou, tak by som na ňu trúsila samé chvály. Teraz sa už nedá nič robiť. Predchádzajúci počin umiestnil latku príliš vysoko, takže som mohla tušiť, že Zločin a trest ju len podlezie. Pri Fiodorovi sa nemôže hovoriť o prepade kvality, lebo on je geniálny za každých okolností, takže to napíšem takto: táto kniha sa mi páčila subjektívne menej. Niekomu sa menej páčil môj milovaný Idiot. Každý čitateľ má na to iný názor. To, že sa mi príbeh pozdával menej, môže potvrdiť aj papierik, na ktorý si píšem čísla strán, ktoré ma zaujali. Minule som vôbec nevedela, ktorú ukážku mám vybrať. Teraz som s tým ale problém nemala. Nie, nebolo to horšie, no všetko na seba nadväzovalo. Jedna pekná úvaha bola rozpísaná na pár stránkach. Trošku sa to vlieklo, no týmto tempom si spisovateľ zabezpečil, že som bola ako na ihlách. Kedy nastane zlom? Akým smerom sa bude dej uberať? Čo čaká hlavného hrdinu? Posúvali sme sa slimačím tempom, zatiaľ čo Rodion čoraz viac šalel. Tento kontrast bol úžasný, no neviem, či sa mi páčil. Keď si spomeniem, že Idiot bol dynamickejší, tak skôr nie ako áno. Viem, stále to porovnávam, no moje pocity vo veľkej miere závisia od predošlej knihy. Neviem si pomôcť.
Fiodor však stále dokázal čitateľa prilepiť k dielu. Jeho analýza psychiky postáv tu bola vystupňovaná, lebo sme mali možnosť nahliadnuť do mysle zločinca, ktorého gniavi vlastné svedomie a stráca kontakt s realitou. Ten prerod mysle a následné ťaživé pocity, ktoré prerástli až do mánie... Nikto by to neopísal lepšie. A keď si spomenieme, v ktorom storočí bolo toto dielo napísané, tak nám to spôsobuje pocit úzkosti. Analýza ľudskej psychiky bude vždy aktuálna, lebo ľudia navždy zostanú tými ľuďmi, o ktorých písal Dostojevskij. Iba neviem, či je to dobré, alebo zlé. Vidíte, a práve o týchto zamysleniach sa som písala vyššie. Autor nás nabáda, aby sme sa zamysleli a otvorili oči. Prekladá nám mnoho otázok, dokonca na niektoré otázky aj sám v príbehu odpovie, no čitateľ sa automaticky zahĺbi a premýšľa nad dnešnou spoločnosťou. Stále nám má čo povedať. V tomto príbehu sa väčšia pozornosť venuje človeku v spoločnosti ako samotnému jedincovi. V tom vidím asi najväčší rozdiel, keď si porovnám Zločin a trest a Idiota. Avšak paradoxne, je tu menej postáv a človek, ktorý mal problém udržať pozornosť pri Idiotovi, dokáže poľahky držať krok s týmto dielom. Dej sa tiež odohráva na menšom priestore, takže všetky lokality si bez problémov zapamätáte. Je to dôležité na pochopenie celého prípadu, ktorý sa na tu rieši.
Všetko má svoju hranicu, ktorú je nebezpečné prekročiť; lebo keď ju raz prekročíte, už sa nemôžete vrátiť.
(str. 306)
Dostojevskij je stále mojím zbožňovaným autorom, aj keď sa mi táto kniha páčila o trošíčku menej. Idiot vystrelil latku do nebies, takže ak by som Zločin a trest čítala ako prvý, som ním očarená. Potenciál zaujať má, lebo aj tu sa stretávame s nezameniteľným spisovateľským štýlom a prezieravosťou, ktorej bol schopný iba tento autor. Dej plynie ale pomaly, napätie sa buduje tiež pomaličky, no v konečnom dôsledku to má svoj význam. Ak to pochopíte hneď na začiatku, dokážete si knihu vychutnať. Nie je to novodobá krimi plná akcie. Nie, to si vyhoďte z hlavy. Príbeh je sondou do duše strateného človeka, ktorý sa ocitol na hrane, z ktorej môže ľahko skĺznuť do priepasti. Je jeho zatratenie dokonané alebo sa ešte môže zachrániť? Je jeho duša prehnitá? To je otázne, no vražda si vypýtala svoju daň a Fiodor brilantne opisuje, v akej podobe.
Hodnotenie: 4/5
Recenzia - Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Idiot
K Dostojevskému bych se ráda někdy dostala, jen kdyby nepsal tak sáhodlouhá díla :'D Ale Zločin a trest mě láká už dlouho :)
OdpovedaťOdstrániťZnámejšie diela sú siahodlhé, no tie menej známejšie majú niekedy kratší rozsah. Treba si iba vybrať. :)
Odstrániť