Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Idiot

Knieža Myškin sa umára epileptickými záchvatmi, no všetci sa domnievajú, že je to znak duševnej choroby. Nikto nechápe, čím si mladý muž prechádza, a okolie ho tým pádom pokladá za idiota. On je však človek čistého srdca a urážky ho zraňujú. Chce s ľuďmi dobre vychádzať, preto im odpúšťa aj to, čo by iný na jeho mieste neodpustil. Má nádhernú dušu. Túži každému porozumieť, aj keď sa nikto nesnaží porozumieť jemu. V medziľudských vzťahoch sa stráca, pretože sú vždy presiaknuté intrigami, pretvárkou... Tieto pojmy sú pre knieža cudzie.
Ako sa ale vyznať v takomto svete? Vo svete, v ktorom je dobrosrdečnosť tá najväčšia slabosť? Všetci sa radšej ohovárajú za chrbtom, ako by si mali povedať pravdu priamo do očí. Do tohto prostredia prichádza naivný Myškin po dlhom liečení v zahraničí, vôbec si neuvedomujúc, do akej spoločnosti vstúpila jeho noha. Čitateľovi je na zaplakanie a priam sa mu láme srdce. Dokáže táto úprimná duša prežiť medzi zdeformovanými ľudskými charaktermi? Poznačí ju to?

Po prečítaní Netočky som okamžite začala zbožňovať Dostojevského. Otvoril mi dvere k ruskej klasike. Ako som už raz spomínala, najprv som začala Vojnou a mierom. Bolo evidentné, že Tolstoj ma neohúril, takže som bola právom skeptická voči inej ruskej klasike. Myslela som si, že Rusi takto zvyknú písať. Puškina do toho nerátam, pretože čítať básne je úplne niečo iné ako dlhý román. Myslela som si, že dlhé ruské príbehy budem zvládať s námahou. Viem, nemala som hádzať všetkých do jedného vreca, zvyčajne to ani nerobím, no ruskej klasiky som sa naozaj bála. Tolstoj ma vystrašil aj na niekoľko desaťročí. Z toho vyplýva, že keď vám nejaký velikán klasiky nesadne, nevzdávajte to. Hľadajte si svojho obľúbenca. Ak sa vám nepáči Dostojevskij, skúste Tolstoja a takto hľadajte dovtedy, kým nenájdete spisovateľa, ktorého budete milovať. Pre mňa je to Dostojevskij. Idiotom si iba upevnil svoju pozíciu génia a môjho najobľúbenejšieho ruského autora. Nedá sa ani slovami opísať, ako ho obdivujem.

Všetci ma pokladajú neviem prečo aj za idiota, a ja som bol kedysi skutočne taký chorý, že som vtedy pripomínal idiota, ale aký idiot som už teraz, keď sám viem, že ma zaňho pokladajú? Vchádzam dnu a myslím si: „Tu vo mne vidia idiota, ale ja som predsa rozumný, lenže oni to netušia...“ Táto myšlienka sa mi často vracia.
(str. 86)

Prečo toľko chvály? Znakom klasiky je jej nadčasovosť. Fiodor vedel úžasne analyzovať psychiku svojich postáv a precízne namaľoval obraz prehnitej spoločnosti. Nie iba tej ruskej... Táto analýza by sa dokázala uplatniť aj v tej našej. Je jedno, koľko času prešlo. Čo bolo aktuálne v 19. storočí, je aktuálne stále, pretože povahové črty ľudí sa vôbec nezmenili. Dokonca som sa až zhrozila, keď som úplne zabudla, že čítam klasiku. Všetko na mňa vyskakovalo akosi živo. Intrigy, faloš... medziľudské vzťahy sa neposunuli k svetlejšiemu bodu. Spisovateľ všetko popisoval s prezieravosťou génia. Navždy si získal moje srdce. Budem ho naďalej vyhľadávať. Dostojevskij bol veľmi umný človek, ktorý dokázal kruté veci podať s ľahkosťou, čírou otvorenosťou a veľkou dávkou reálnosti. Správanie postávam vám dozaista cudzie nebude, lebo autor opisoval len skutočný život. Žiadne pátosy od neho nečakajte. Aj vo svojich knihách sa tvári iba ako skromný rozprávač, ktorý popisuje situácie a jeho hrdinovia si žijú vlastné životy. Budí to dojem, že je pozorovateľom ako my ostatní a nijako do osudu svojich postáv nezasahuje. Dokonca sa čitateľovi prihovára, diskutuje s ním. Mala som pocit, že knihu tvorím aj ja. Fiodor čitateľa považuje za rovnocenného. Výborný psychologický ťah. Úplne som sa nechala príbehom pohltiť. Pre mňa na niekoľko hodín neexistovalo nič iné ako Idiot. So zatajeným dychom som sledovala, kam až zájde veľkodušnosť Myškina a ako na ňu zareagujú ďalšie osoby v diele. Nedalo sa od toho odtrhnúť. Vrylo sa mi to do srdca. Bolo to až kruto pravdivé.

Vraví sa, že táto kniha bola pre Dostojevského najosobnejšia zo všetkých jeho počinov, pretože hlavného hrdinu vytvoril podľa seba. Aj on sa trápil s epilepsiou, takže epileptické záchvaty tu opísal s veľkou autentickosťou. Dokázali sme si predstaviť, aké muky zažíva chorý človek a ako je napokon spoločnosťou nepochopený. Fiodor čerpal zo svojich skúsenosti a ja som mu verila každé slovo. Vždy mu všetko uverím, no toto bolo predsa len niečo osobnejšie. Prostredníctvom hlavného protagonistu obnažil vlastnú dušu a dovolil nám nazrieť do nej. K tomuto spisovateľovi prechovávam čoraz väčší rešpekt. Aj keď už dávno nie je medzi nami, jeho príbehy sú nesmrteľné. On bol a navždy zostane géniom. Spôsob, akým dokázal analyzovať ľudskú psychiku, je nenapodobniteľný. Patria mu všetky uznania. Svojím rozprávaním ma dokáže očariť. Nevnímam čas, nevnímam priestor. Som v Rusku spolu s jeho postavami a všetko navôkol prestane existovať. Niekedy mám pocit, že keď ho čítam, prestanem existovať aj ja. Je čarovné, ako dokáže upútať aj v dnešnej dobe. Jeho úspech zaručil fakt, že svojím hrdinom vidí hlboko do duše a nebojí sa vyniesť na svetlo sveta aj zlé povahové črty. Také, ktoré si väčšina ľudí nechce ani dnes priznať. Fiodor neľútostne odkrýva celého človeka, snaží sa mu porozumieť, nezáleží mu na tom, čo sa jeho hrdina pokúša skryť. Všetko precízne rozoberie, aby čitateľovi ponúkol celistvý obraz človeka, s jeho cnosťami, chybami a pokleskami, pretože nikto nie je dokonalý. Dostojevskij to vedel dávno. S citom, avšak úprimne a bez príkras nám predkladá reálnu ľudskú bytosť. Nie takú, ktorá sa na obyčajného človeka ledva podobá. Preto bol takým výnimočným autorom.

Viete, ja si myslím, že byť smiešny je niekedy aj dobre, ba lepšie: ľudia si skôr môžu odpustiť, skôr sa môžu zmieriť. Nedá sa predsa pochopiť všetko naraz, nedá sa začínať rovno dokonalosťou! Aby človek dosiahol dokonalosť, musí najprv všeličo nechápať! A ak to pochopíme priveľmi rýchlo, možno to pochopíme aj nedobre. To hovorím ja vám, vám, ktorí ste už vedeli tak mnoho pochopiť aj... nepochopiť.
(str. 618)

Milujem Dostojevského. Myslím si, že ešte nikdy som klasikou nebola taká očarená ako pri tomto autorovi. Až príliš dobre poznal ľudské správanie a dokonale to dokázal využiť vo svojich príbehoch. Čerpal inšpiráciu zo života a až veľmi si všímal ľudí a ich pohnútky. Inak si neviem vysvetliť, ako dokázal s takou presnosťou vykresliť povahy. Charaktery, ktoré sú aktuálne až dodnes. Neprestane ma to udivovať. Aj keď sa v knihe rozoberajú ťažké témy a väčšinou čítame len úvahy hrdinov, číta sa to neskutočne dobre. Dostojevského spisovateľský prejav je geniálny. Hltala som každé slovo, každú ťažkú úvahu a pritom som si vravela, že je to genialita v najčírejšej podobe. Prispel k tomu aj naozaj kvalitný slovenský preklad.  Chcem, aby vydavateľstvo vydalo viac diel od tohto autora. Musia, lebo Dostojevskij bol, je a navždy bude medzinárodným knižným pokladom. Niet slov.

Hodnotenie: 5*/5