Adam je finančník. „Žralok“. Pred ničím sa nikdy nezastavil. Nič ho neprinútilo spomaliť. Až dovtedy, kým sa v jeho súkromnom živote nestala tragédia, ktorá otriasla jeho svetom a zobrala mu všetko, čo miloval. Pri strašnej autonehode príde o ženu a dieťa. Súd však vinníkovi neuloží adekvátny trest a zdrvený Adam pripravuje v tichosti vlastnú pomstu. Za to, že stratil tých, ktorých ľúbil, musí niekto zaplatiť. A on už aj vie ako.
Vo víre vlastného ega a túžby po spravodlivosti sa neštíti naozaj ničoho. Využije svoj vplyv a šarm na dosiahnutie jediného cieľa, ktorý mu umožňuje zostať nažive. Iba vďaka nemu ešte stále dýcha. Musí svoj plán dokončiť za každú cenu.
Na tejto diabolskej ceste ale zisťuje, že pomsta môže ublížiť aj tomu, kto sa mstí. Ani on nie je imúnny voči pocitom a nechtiac sa zapletie do niečoho, čo by si nevedel predstaviť ani v najhorších snoch. Bude mať dosť síl, aby vyriešil zložitú situáciu, do ktorej sa dostal vlastným zapríčinením?
Anotácie veľmi nečítam, pretože väčšinou zvyknú prezradiť celý dej a potom ma už nebaví čítať knihu. Z toho, ako som ju len tak preletela, som mylne usúdila, že táto kniha môže mať nádych trileru. Doteraz sa smejem na vlastnej hlúposti. No keď ma aj vydavateľ ubezpečoval, že to nie je vôbec sladké čítanie, povedala som si, že tejto novinke dám šancu. Možno sa môj zoznam obľúbených slovenských autorov rozrastie o ďalšie meno a to som si nemohla nechať ujsť. Rada podporujem našu tvorbu, aj keď mám vždy v kútiku duše obavy, že sa mi nejaké dielo nebude páčiť. Čítať slovenských autorov je z určitého hľadiska riskantná činnosť. Ak sa kniha recenzentovi nepáči, je to vždy nepríjemné. Skôr či neskôr sa recenzia k autorovi dostane a potom to človeka mrzí.
Dlho sa bránil už len tomu, aby to, čo sa udialo, nazval „stratou“. A teraz? Dominik bez zábran vyslovil tú nepeknú pravdu, ktorú si on nemohol pripustiť, aby mohol ďalej „nejak“ žiť a fungovať zdanlivo vyrovnane. Pravdu, že táto strata ho zlomila. Že sa z nej musel „naprávať“ nevídaným besnením. Zaslepený bolesťou nevidel, nepochopil, že mu osud ponúka druhú šancu. A jediné, čo mu zostalo, bola horká príučka, že niekedy je ľahšie vyrovnať sa s ranou osudu ako s vlastným zlyhaním. Rany, ktoré rozdáme, nás totiž spravidla bolia viac ako tie, ktoré prijímame.
(str. 154)
Na čítanie som sa skutočne tešila. Myslela som si, že vydavateľ ma za tie roky pozná a neodporučil by mi niečo, čo je mimo môjho záujmu. Teraz nejdem hádzať vinu na vydavateľa, to nie (môžem si za to sama, chcela som si Pomstu prečítať už predtým), no jeho uistenie, že príbeh nie je sladký, som brala vážne až do poslednej strany. Až do konca som si myslela, že sa niečo prihodí, že nastane zvrat, ktorý zmení charakter knihy. Bohužiaľ, moja nádej sa rozplynula úplne. Zistila som, že som tam hľadala to, čo tam nebolo. Nejaké hlbšie posolstvo, odkaz, no všetko sa mi zdalo príliš plytké. Nič nehovoriace. Správanie hlavnej hrdinky ma čoraz viac ubíjalo a tužila som jej ublížiť. Takú naivku bez mozgu som už dávno „nevidela“. Na jedinej stránke sa dokázala nahnevať na objekt svojej túžby, potom mu aj bleskovo odpustiť a zaklincovať to sexom. Na dynamiku deja sa teda rozhodne sťažovať nemôžem. Mala som problém, aby som zaznamenala všetky náhle zmeny. Veru, niekto sa nenudí. Viem, že také ženy existujú, no autorka ju postavila do roly spasiteľky, iba svätožiara jej chýbala. Opisovala ju ako najväčšiu chudinku na svete, ktorej všetci krivdili a mala to v živote ťažké. Kto to v dnešnej dobe nemá ťažké? Ako som mala súcitiť s hrdinkou, ktorá stále fňuká? Adam sa k nej dokonale hodil. Nikto iný by ju nezvládol, len egomaniak s posunutým hodnotovým rebríčkom, posadnutý kontrolou. Ostatní chlapi by určite museli brať lieky na upokojenie, ak by s ňou chceli stráviť aspoň desať minút. Túto recenziu však berte s rezervou. Nie som fanúšičkou červenej knižnice ani klasických oddychových románov pre ženy. Z duše ich nenávidím. Nie som cieľovou skupinou. Dúfam, že Pomsta si nájde svojich čitateľov, no má, bohužiaľ, tú smolu, že sa mi priplietla do cesty.
Autorku ale musím aj pochváliť. Medzi vedľajšími postavami bola lesbička, ktorá nepôsobila tak, že je tam nasilu. Pôsobilo to nenútene, akoby tam naozaj mala svoje miesto. Zo spisovateľkinho prejavu som necítila, že by sa snažila byť prehnane korektná a vyhovieť dnešnej dobe, v ktorej sa aj umelo dodržiava diverzita postáv v deji. Prosto to tam malo byť, nebilo to do očí. Aspoň ja si to myslím. Jednoducho to bola najlepšia kamarátka hlavnej postavy a Sara sa na ňu nesnažila upriamiť všetku pozornosť. To veľmi oceňujem, pretože aj keď podporujem LGBT komunitu, prekáža mi, ak sa ľudia príliš oháňajú diverzitou. Ak ste autor a máte pocit, že o tom nechcete písať, tak to tam nedávajte, preboha. Čitateľ hneď zistí, že niečo nie je v poriadku. Tu to však krásne zapadlo do deja.
„Prečo ležíš na zemi?“ Ani sa nesnažila zakryť sklamanie.
„Bojím sa, že zo mňa razí ako zo suda. Ak by to šlo, opíjal by som sa z bazového sirupu, aby som ti voňal.“
Usmiala sa, hoci iba pre seba a smutne. „Pre toto si sem meral cestu v noci? Aby si spal na podlahe?“
„Nechcel som, aby si dnes v noci bola sama po tom, čo sa stalo u našich. Keď zaspíš, pôjdem do obývačky, neboj sa.“
Vyhŕkli jej slzy. „Neboj sa?“ zopakovala dotknuto. Chcela tej debate, na ktorú čakala tak dlho, dať dôstojnosť, ale jej hlas ju prezradil. „Naozaj veríš, že mne to takto vyhovuje? Že ja po tebe netúžim?“
V tme videla, ako sa mu prsia napli pod strnulým nádychom.
„Najskôr som nechápal, prečo ma odmietaš, ale ak tieto posledné dni boli na niečo dobré, tak na to, aby som tomu začal rozumieť.“
Výborne. Konečne. Tak prečo to chutí ako soľ na jahodovej zmrzline?
(str. 353)
Sara Mia Velinská má spisovateľský talent – to sa jej nedá uprieť. Mňa ale love-hate vzťah postáv veľmi nenadchol a trpela som pri čítaní. Problém vidím v deji. Podľa mňa boli všetky situácie tak pritiahnuté za vlasy, že to bolelo. Neviem, či viac mňa, alebo tie postavy. Trpeli sme asi všetci. Kniha by mohla byť dobrá, ak by si Sara nezvolila klišé cestu. Bolo to predvídateľné a zle sa pozeralo na to, ako nevyužila svoj talent na niečo zmysluplnejšie. Potrebovala som vidieť zvraty, ktoré by mi vyrazili dych. „Zvraty“ som však cítila už na kilometre, aj keď boli extrémne a niekto by mohol povedať, že by sa čakať nedali. Videla som ich už veľakrát, keď som si omylom prečítala literatúru tohto žánru. Nie som ten typ ženy, ktorá to odsudzuje z princípu. Ak mi takéto diela majú čo ponúknuť, tak si ich s radosťou prečítam. No musím v tom vidieť nejaké posolstvo. Tiež nie som ten typ ženy, ktorá ich potajomky číta a verejne ich odsudzuje. Nie, ja ich čítam verejne a hľadám v nich niečo hodnotné. Nie som typická žena bažiaca po romantike. Skôr som ironická potvora a priznám si to. Myslím si, že túto novinku si užijú tí, ktorí vyhľadávajú romány pre ženy. Chcú relaxovať a nerozmýšľať nad komplikovaným dejom. Pomsta je veľmi dynamický príbeh a so štýlom písania som problémy nemala. Sara písať vie a strany tým pádom ubiehajú jedna radosť. Môžem ju odporučiť tým, ktorí čítajú primárne tento žáner. Pre ostatných to asi nebude to pravé orechové.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly