Všetci si doteraz myslia, že Rusi boli vždy len trpiteľských národom, že sa vlastne o zmenu ani nepokúšajú a naďalej plávajú svojimi tragickými životmi. Táto kniha vám však ukáže, že to nie je pravda. Ruská spoločnosť sa snažila niečo zmeniť už v 20. storočí. Môžeme tam dokonca vidieť iskierku demokracie, ktorá sa na požiar (alebo aspoň na plameň) nepremenila. Prečo?
Michail nám znova úžasne vysvetlil súvislosti, ktoré viedli k úpadku Ruska a zničili aj poslednú nádej. Vidíme, že sa mohla vytvoriť lepšia spoločnosť, ale táto šanca sa nevyužila. Autor kriticky a bez prehnaných emócii vysvetľuje, prečo sa smäd po zmenách zvrtol na ďalšiu neslobodu a neľútostne odkrýva chyby, ktoré smerovali k tragédiám. Ich ozveny môžeme „počuť“ tiež v aktuálnej situácii. Je Rusko nepoučiteľné? Tak sa to javí, no všetko stojí a padá na ľuďoch. Ak celá spoločnosť nezmení svoje myslenie, je všetko stratené. Mladí ľudia prosto nedokážu nastoliť nový poriadok sami. Láme mi srdce, keď si uvedomím, že niečo sústavne bránilo pokroku a nakoniec sa Rusko vždy vrátilo k starým praktikám.
Po tejto knihe som pokukovala hneď ako som dočítala Všetkých mocných Kremľa. Vtedy bola práve vypredaná, no chystala sa dotlač. Toto som si nemohla nechať ujsť. Zygar ma presvedčil o svojom triezvom pohľade na situáciu v Rusku a ja som ho odvtedy začala obdivovať. Viem, môj obdiv nesiaha do dávnej minulosti (jeho tvorbu poznám iba mesiac), ale aj tak sa mi nezmazateľne vryl do mysle a jeho knihy budem naďalej vyhľadávať. Nie je nič lepšie ako to, keď je samotný ruský človek natoľko uvedomelý, že sa rozhodne písať pravdu, nech to stojí, čo to stojí. Asi jeho snahu neocenia všetci, pretože štýlom sebe vlastným poukazuje na omyly národa, ktorý sa vraj žiadnych omylov nedopúšťa. Je naivné myslieť si to. Bohužiaľ, aj na Slovensku sa stále nájdu ľudia, ktorí sa až zasnene pozerajú na Rusko. Ja milujem ich kultúru, jazyk, ľudí, no mojich sympatií sa nedočká politika. Vždy to budem tvrdiť. Ako sa však dostali do tohto bahna?
Rusi sú zvyknutí svoju históriu vnímať ako súbor životopisov svojich vodcov a za tým elegantným zástupom cárov, generálnych tajomníkov a prezidentov sotva vidno ruskú spoločnosť. Čo však chceli ľudia? Čoho sa báli? Čo robili a ako to robili, je pre mňa omnoho dôležitejšie ako sny a túžby obyvateľov Cárskeho Sela alebo Kremľa. Táto kniha je pokusom o vyrozprávanie histórie ruskej spoločnosti. Je pokusom zistiť, o čo sa snažila, a prečo ríša musela pod náporom ľudu zomrieť.
Michail Zygar
V tomto diele som nachádzala samé paralely s Ruskom 21. storočia. Akoby sa ich politika za sto rokov vôbec nezmenila a zamrzli v čase. Uvedomoval si to aj autor, ktorý nás pomocou poznámok pod čiarou upozorňoval na podobnosti so súčasným Ruskom a načrel tým tiež do Všetkých mocných Kremľa. Bolo to zároveň úžasné a strašidelné obzretie sa za predchádzajúcou knihou, ktorá väčšinou riešila Putinovu politiku. Je smutné, že osoby v politike sa vystriedali, no ich myslenie zostalo rovnaké. Inteligentnému človeku sa musí zastavovať mozog. Viem o daných skutočnostiach, ale vždy ma nanovo prekvapia. Som zvedavá, kedy ma prekvapovať prestanú. No je asi dobré, že mám údiv v očiach. Uvedomujem si, že ak by ma už nič neprekvapovalo, bola by som na ceste k ľahostajnosti. Možno práve toto sa stalo Rusom. Nelogických situácií zažívajú toľko, že sa nad tým radšej nezamýšľajú, inak by sa zbláznili. Preto je pre mňa vždy radostné, keď zistím, že nejakí Rusi odmietajú mlčať a aktívne sa snažia bojovať proti propagande.
Bála by som sa, ak by skoro 700-stranovú knihu o ruských dejinách napísal niekto iný. Pred rokmi som čítala knihu o Romanovovcoch a trošku som s ňou musela bojovať. Pri Michailovi som však nemala vôbec obavy a mala som na to aj dôvod. Píše perfektne. Až tak perfektne, že som zabudla, že čítam o histórii. Akoby mi všetky osoby ožili pred očami. Akoby si postavy vymyslel sám novinár. Mala som pocit, že čítam politický triler. Bolo to brilantné. Čakala som, čo sa stane ďalej, ani som nedýchala. Chcela som vedieť, ako sa všetko skončí. Úplne som zabudla, že to bola realita, no vyhovovalo mi to. Človek sa tým pádom ľahšie orientuje v záplave mien. Tých je neúrekom, no nerobilo mi to problémy. Dielo som „zhltla“. Je to napínavé čítanie. Hlavne, keď bol Zygar v role vševediaceho a nestranného rozprávača, ktorý iba zbiera fakty a spája ich do vzájomných súvislostí. Aj jeho poznámky, ktoré sa môžu javiť ako ironické, sú len reálnym odrazom práve prebiehajúcich udalostí v deji. Stretávame sa tam s vykonštruovanými procesmi, s finančnými podvodmi, silnou cenzúrou, emigráciou obyvateľstva, klamaním armády, prosto so všetkým, čo túto krajinu definuje dodnes. Píše sa mi o tom omnoho ťažšie, keď viem, ako premrhala svoj potenciál. Teraz mohlo byť Rusko úplne niekde inde a vôbec sa nestať najnenávidenejším štátom na svete.
Sociálne siete ani mobilné telefóny ešte neexistujú – dokonca ani k obyčajnému telefónu nemá prístup každý. Tisíce dvadsaťročných Moskovčanov však podľahli kúzlu novín a diskusných skupín. Sú pripravení a aj ochotní zomrieť.
(str. 306)
Ak Zygar ešte niečo napíše, veľmi rada si to prečítam. Dúfam len, že Absynt sa toho zase chytí (moja ruština je príšerná, a aj keď sa snažím, nemám šancu, že by sa mi to podarilo čítať v origináli) a odvedie takú výbornú prácu, akú som videla teraz a aj pri Všetkých mocných Kremľa. Vynikajúci slovenský preklad a poznámky redaktorky zase pozdvihli už aj tak vysokú kvalitu. Ja sa opäť nemám na čo sťažovať. Táto kniha je skvost. Jediné negatívum vidím v tom, aká je ťažká. Zlomila sa pod vlastnou váhou a teraz je, chuderka, krivá. No tomu som nemohla zabrániť. Mala som ju položenú na stole, takže neviem, prečo sa to udialo. Ak by som ju držala v rukách, asi by mi obe odpadli. Škoda, že ju neodľahčili, ale to možno vydavateľstvo ovplyvniť nedokázalo. To je teda malá škvrna na úplne dokonalom diele. Aj tak som však rada, že ho mám. Michail je výnimočný Rus a veľmi si vážim jeho zanietenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly