Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky

V tridsiatych rokoch minulého storočia sovietska vláda zistila, že v kolymskom kraji – nehostinnom prostredí pre život, sa nachádzajú zásoby vzácnych surovín. Lenže problém spočíval v tom, že tam nikto nechcel ísť ťažiť dobrovoľne. Bola to zem ničoho. Ukrutné mrazy a pobyt mimo civilizácie vôbec nelákali. Ako sa však dostať ku zlatu, ktoré chránila matička príroda natoľko, že nik nemal odvahu, aby tam pobudol?
Odpoveďou boli pracovné tábory – gulagy. Väzni, nazývaní aj zekovia, nemali na výber a cestovali na Kolymu. Bola to súčasť ich trestov. Väčšinou to boli osoby, ktoré ZSSR považoval za triednych nepriateľov. Títo ľudia museli ťažiť zlato a iné vzácne suroviny. Dokonca im nakázali vybudovať cestu a oni na nej pracovali do posledných síl. Preto sa úsek, ktorý spája mestá Jakutsk a Magadan, volá cesta kostí.
Jacek nám vo svojej knihe Kolymské denníky priblížil, ako sa žije na Kolyme v dnešnej dobe a akí ľudia tam našli útočisko. Aj keď je cestopis starší, osobne si myslím, že stále nám má čo ponúknuť, pretože je napísaný autenticky a ľudsky.

Toto dielo som dostala asi pred štyrmi rokmi na Vianoce. Hneď som ho začala čítať, no v tom čase som už mala absyntoviek plnú hlavu a spôsobovali mi ešte väčšiu depresiu. Na pár rokov som preto musela Absyntu zamávať. Netušila som, kedy sa k nemu vrátim a či vôbec. Zlom nastal tento rok (asi viete prečo) a povedala som si, že sú hroznejšie situácie a musím sa vzchopiť. Teraz mi paradoxne takéto knihy veľmi pomáhajú, takže som vytiahla tento jediný neprečítaný kúsok a s chuťou som sa doň zahryzla.

Aortou, hlavnou tepnou Kolymy, bola a je Kolymská magistrála, teda Cesta. A ja, tak ako veľa starých obyvateľov Kolymy, budem písať slovo Cesta s veľkým písmenom. Tá viac ako dvetisíc kilometrov dlhá cesta je totiž vydláždená ľudskými životmi. Je položená na kostiach. A to nie je metafora. Prečo by pri Ceste inak nebol žiadny starý cintorín?
Pretože mŕtvi ležia niekoľko desiatok centimetrov pod povrchom. Tisícky ľudí. Práca na stavbe Cesty bola spolu s prácou v zlatých baniach najhoršou robotou na Kolyme. Kto pri nej padol, z toho stiahli táborové handry (ešte sa zídu), obrátili ho tvárou nahor a prikryli kolymskou zemou, z ktorej je vybudovaná Cesta.
(str. 127-128)

Síce som okamžite zistila, že Jacek je výborný novinár, ale hodil nás nepripravených rovno do diania v tomto odľahlom kúte Ruska. Z rozhovorov, ktoré viedol, môžete ale veľa zistiť, a utvoriť si celkový obraz. Po prečítaní knihy som natrafila na zaujímavý dokumentárny film s názvom Život v gulagu (z roku 2019), ktorý sa snažil zhrnúť všetko, čo človek potrebuje vedieť pred tým, ako začne čítať Kolymské denníky. Odporúčam ho všetkými desiatimi tým čitateľom, ktorí o Kolyme ešte nepočuli. Ak nemáte informácie o tejto hroznej časti dejín, pozrite si najprv dokument. Možnože vám nebude vyhovovať spracovanie, no pomohol by vám lepšie pochopiť knihu. Vo svojej anotácii na začiatku recenzie som sa pokúsila v rýchlosti objasniť historické súvislosti. Dúfam, že sa mi to podarilo. Ak sú tam nejaké nejasnosti, môžem za ne jedine ja.

Dielo je naozaj ako denník. Jacek sa v ňom neštíti používať vulgarizmy. Dovolil nám nahliadnuť do svojich myšlienok a hodnotení. Bola som v šoku, keď som zistila, že celý cestopis je napísaný touto formou. Nazdávala som sa, že sa mi to nebude páčiť. V konečnom dôsledku som si to napokon užila. Samu ma to prekvapilo. V Rusku sa diali šialenosti, takže asi preto som bola zhovievavá, dokonca som sa smiala, keď novinár prejavil svoju podráždenosť. Na Kolyme boli veľmi milí ľudia, no niekedy autor nemal to šťastie a vznikali z toho nezabudnuteľné momenty. Cítime ťaživú atmosféru neľahkých ľudských osudov a príbehov, ktoré si musel vypočuť, no je tu prítomná aj humorná zložka cesty – humorná len z nášho pohľadu. Čitateľ sa smeje, akoby to bola komédia, no Jackovi do smiechu asi nebolo. Tieto vtipné vsuvky sa vyskytovali vtedy, keď nastávala interakcia s ďalšími ľuďmi. Litre alkoholu tiekli... Viete si predstaviť, ako to mohlo dopadnúť.

Cestou do izby si v hotelovom obchode kupujem nohavice, lebo na ceste mám rád dvoje, jedny sa mi zodrali rovno na zadku. Predavačka mi hrdo hovorí, že tovar pochádza z Poľska. Naozaj prešiel dva kontinenty len preto, aby sa teraz vrátil domov na mojom zadku?
(str. 337)

Nikdy sa mi nepozdávalo, keď reportážna literatúra obsahovala aj úvahy a názory autorov, no Kolymské denníky mi ukázali, že niekedy je takéto spracovanie diela viac ako vítané. Nedokážem si predstaviť, že by to bolo napísané inak a ja by som prišla o vtipné momenty. Zomierala som od smiechu, keď som spoznávala Jackove myšlienky, no na druhej strane mi tuhla krv v žilách, keď som čítala o hrôzostrašných udalostiach, ktoré sa tam diali. Moje pocity išli z extrému do extrému. Neviem, kto by túto ruskú históriu a zároveň súčasnosť spracoval lepšie. Jacek Hugo-Bader to zvládol so všetkou cťou. Zameral sa na ruských obyvateľov Kolymy a my môžeme vidieť, aké pozoruhodné bytosti to mnohokrát sú. No nezabudol tiež na neruských obyvateľov, ktorí boli rovnako zaujímaví a dôležití, takže z toho nakoniec vznikla magická cesta, o ktorej sa mi ani nesnívalo. „Stretla“ som sa s rôznorodými ľuďmi. Dostávali priestor, aby sa podelili o svoj príbeh. Bolo to čarovné. Myslím to doslovne...Pochopíte, keď si prečítate tento vynikajúci cestopis.

Hodnotenie: 4/5