Joe Hill - Rohy

Ig mal všetko: rodinu, nádhernú priateľku, náklonnosť ľudí. No časy sa zmenili. Niekto zabil lásku jeho života. Odvtedy sa stal podozrivým z vraždy a nikto neverí v opak. Život sa zrazu stal beznádejným. Nevie, ako má ďalej pokračovať, a iba prežíva deň za dňom.
Po jednej prehýrenej noci sa zobudí a zisťuje, že mu narástli rohy. Že sú súčasťou jeho hlavy, dokonca ho bolia. Nedokáže si to vysvetliť. Prečo? Sníva sa mu to? Čo má s nimi robiť? Odpoveď sa pomaly dozvedá a je prekvapený, kam to môže viesť. S rohmi prišli aj pekelné schopnosti, ktoré mu pomôžu nájsť vraha. Nikto nepozná skutočnú pravdu. Čo sa presne stalo v ten osudný deň? Všetci si myslia, čo si chcú myslieť. No Ig je na ceste, ktorá ho bude stáť veľa síl a odhalí mu lož, v ktorej doteraz žil. Môže prísť aj o svoju dušu. Stoji to za to? Bude spokojnejší, keď príde na to, ako sa udalosti odohrali?

Túto knihu som pred rokmi kúpila mamine. Ona ju prečítala a vrátila mi ju. Nechápala som, prečo to urobila. Až teraz jej úplne rozumiem. Príbeh je zvláštny, nemá hlavu ani pätu. Ako sa k tým rohom vôbec dostal? Prečo práve on? Na niektoré dôležité otázky sme našli odpovede, no autor bol predvídateľný a čitateľ už skoro od začiatku pozná smer, akým sa bude dej uberať. Na otázky, ktoré ma najviac zaujímali, som, žiaľ, odpovede nedostala a to ma hnevá. Vôbec to nevysvetlil. Celý príbeh nemal logiku, takže by sa mu asi zle vysvetľoval. Čítame o chlapovi s rohmi, ktorý má nadprirodzené schopnosti, behá po okolí, straší ľudí, láka ich, aby zhrešili a počas toho má nezmyselné psychologické (psychopatické) úvahy o Bohu a diablovi. Kde sme sa to dostali? Pred čítaním som zistila, že Joe Hill je syn Stephena Kinga, takže som sa na to vážne tešila. Výsledok ma sklamal. Deti idú vlastnou cestou, no aspoň trochu talentu podediť mohol. Stephen je šialený génius a Joe je, s prepáčením, iba šialený. Takže niečo mu King predsa len odovzdal. Ešte raz sa ospravedlňujem, no knihu som čítala s vypätím všetkých síl, a preto nemám dobrú náladu.

Lekár prezeral rohy, na čele sa mu tvorili vrásky. „To sú rohy,“ skonštatoval.
„Ja viem, že sú to rohy.“
Doktor Renald pokrútil hlavou. „Zdá sa mi, že na hrotoch sú zapálené. Nebolia vás?“
„Idem zdivieť.“
„No, namojdušu,“ vyšlo z lekára. Rukou si pošúchal ústa. „Asi ich najprv odmeriam.“
(str. 26)

Zistila som, že sa podľa knihy natočil aj film. Mala som ho na zozname filmov, ktoré si chcem pozrieť, pretože tam hrá Daniel Radcliffe. Momentálne ho však škrtám. Ani Daniel nezachráni túto hrôzu. Nič nespasí tento príbeh. Nemám výhrady voči šialenostiam, ale toto je jeden veľký nonsens, ktorý sa tvári veľmi dôležito, túži nám kázať o morálke, ale v konečnom dôsledku je to len spŕška bludov, ktoré musíme pretrpieť a ani na konci sa nedozvedáme to, čo sme chceli vedieť. Neviem, v akom stave sa spisovateľ nachádzal, keď toto písal. No viem, na akom mieste bol: na veľmi temnom alebo na úplne inej planéte. Nič nie je v dnešnej dobe vylúčené. Napadlo mi, že to mám brať s rezervou, že je to jeho recesia, ale také hlúposti by sa prosto nedali akceptovať ani vtedy, ak by mi rozum odletel do diaľav. Vylúčené! Netuším, ako by som vám vysvetlila svoje pocity. Nebolo to stále na hrane ani odporné. Opisovalo to ale jednu divnú situáciu za druhou. Bolo toho veľa. Veľmi vysoká koncentrácia zvláštnosti. Ja si o sebe tiež myslím, že som divná, no toto mi nejako neulahodilo. Možno sa nájde niekto divnejší, komu sa to bude páčiť. Prečítajte si môj názor, no, ako vždy píšem, posúďte to sami. Ak knihu niekde nájdete, prečítajte si ju a potom sa so mnou môžete podeliť o dojmy.

Kniha si vylámala zuby ešte na jednej veci: štýle písania. Neviem, či je za to zodpovedný autor alebo prekladateľ, no rozhovory postáv boli teatrálne, ba až patetické a ja som iba neveriacky pretáčala stránky. O zlom slovoslede radšej pomlčím, aj keď jeho jemný náznak môžete vidieť v druhej ukážke. Neverila som vlastným očiam. Osobne sa prikláňam k názoru, že všetko pokazil prekladateľ, lebo používať výrazy ako kurník šopa, prenosný telefón, tancovačka, správne hovoríš, lotor, jeho milovaná a tak ďalej sa v zahraničnej literatúre tak často nevidí (chvalabohu) a vôbec to nezapadá do slovníka tridsiatnikov. Ja budem mať tridsať o tri roky, no nedokážem si predstaviť, že by som sa s niekým rozprávala takýmto štýlom. Bolo to cez čiaru a niekto si to mal uvedomiť, skôr ako to začal písať. Bolo to napísané veľmi staromódne a rušilo to. Kniha sa tým pádom stávala ešte čudnejšou a to už vonkoncom nepotrebovala, lebo sa pochovávala sama.

„Len diabol chce, aby človek mal širokú paletu ľahkých a pohodlných módnych vecí, z ktorých si môže vybrať,“ zahundral napokon a pokúsil sa o nové príslovie. „Hoci neexistuje odpustenie za polyester. V tejto veci sa Satan a Boh zhodujú.“
(str. 230)

Mala som veľké očakávania, no tie spľasli. Čakala som, že Joe pôjde v Kingových šľapajach, no nestalo sa tak. Viem, že každý je originál, no najsmutnejší je fakt, že som v texte cítila, ako sa mu snaží priblížiť. Hlavne pri opisoch. Neúspešne. Síce tam určite postrehnete závan šialenstva ako pri Kingovi, no Joe, na rozdiel od svojho otca, skoro nič logicky nevysvetlil, nič nemalo svoje miesto. Chcel zaplniť stránky a nerozmýšľal nad tým, že čitateľ bude potrebovať vysvetlenie. Smutné. Z Rohov mám doteraz zmätok v hlave. Tuším, čo tým chcel autor povedať, no zvolil si veľmi nešťastnú formu. Ak chcel upozorniť na hriešnosť človeka, nemusel situácie tak vyhrotiť. Niekedy išiel až do extrému. V deji sa stretávame so zvláštnymi ľuďmi, ktorí majú podľa mňa mentalitu dieťaťa, no zároveň rozprávajú o hriechoch dospelých. Všetko bolo také divné. Nevedela som, čo si mám z toho vybrať. Vek sa vôbec nezhodoval s ich konaním, no ako som už spomenula vyššie, na vine môže byť prekladateľ, ktorý asi nepoužíval tie najvhodnejšie (najaktuálnejšie) slová zo slovnej zásoby.

Hodnotenie: 2/5