Partia dlhoročných kamarátov si túži nerušene oddýchnuť a osláviť narodeniny jedného z nich v pokoji, bez obmedzení. Nechcú myslieť na pravidlá, ktoré vytvorila pandémia, a tak im nezostáva nič iné, len si vybaviť ubytovanie v pustatine.
Atmosféra začína byť napätá, keď sa cestou dozvedajú, že človek, ktorého celé detstvo šikanovali, ide s nimi tiež. Nálada je hneď na bode mrazu, rovnako ako počasie vonku. Mieria na neznáme miesto, plní starých krívd z minulosti. Každému musí byť okamžite zrejmé, že toto nedopadne dobre. No ani vo sne by im nenapadlo, ako sa nakoniec všetko zvrhne. Pôjde o holý život!
Pred rokom som mala možnosť zrecenzovať autorov Škrabot. Druhá polovica knihy bola úžasná, takže som vôbec nerozmýšľala a chcela som si prečítať aj túto novinku. Dúfala som, že sa Peter už poučil zo svojich spisovateľských chýb a nebude ich opakovať znova. Anotácia vyzerala veľmi dobre, takže keby si zobral k srdcu minuloročnú kritiku, mala by som sa na čo tešiť. V to som aj verila. No človek rád opakuje svoje omyly znovu a znovu. A možno to ani chyby nie sú. Ako som pozerala recenzie na Škrabot, tak som skoro jediný čitateľ v záplave pozitívnych recenzií, ktorý mal nejaké výhrady. Ulahodiť sa nedá každému, to chápem, no podľa mňa Kladivo úplne zabilo akýkoľvek Petrov sľubný štart. Ak sa mi niečo na jeho prvotine nepáčilo, teraz môžem iba so smútkom spomínať, ako sa dobre rozbehol... a potom narazil plnou rýchlosťou Kladivom do steny. Premárnený potenciál.
Chlapec len šťastne prikývol.
„Myslíš si, že ideme dosky pribíjať alebo čo?“
Chlapcov úsmev pohasol. Jasné, že nejdú pribíjať žiadne dosky! Idú na lov!
(str. 93)
A zas to začalo. Typický Petrov nudný štart, ktorý som si v jeho druhom diele nechcela ani predstavovať. No, bohužiaľ, cítila som jeho prítomnosť. Vlastne, nudný štart sa mi zdá celkom nesprávne pomenovanie, pretože sa tam nedialo nič zaujímavé skoro sto strán. Je ich celkovo dvestošestnásť! Ale to je iba môj subjektívny názor. Striehla som na nejaký zvrat. Ten nastal, no až na úplnom konci. Stál za to? Áno, bol vynikajúci, to nesmiem zabudnúť podotknúť. Vyrazí vám dych. Buďte trpezliví a dočkáte sa veľkého finále. Kým budete čakať, dozviete sa veľmi zaujímavé a potrebné informácie o minulosti postáv. Avšak aj tu sa mi to javilo trošku obšírne. Autor s tými dlhými úvahami nedá asi nikdy pokoj. To je veľká škoda, lebo potom mu to len príšerne znižuje kvalitu. Menej je niekedy (skoro vždy) viac. Opäť sa nezmyselne rozpísal. Ja som trpela a zároveň som dúfala, že konečne nastane zvrat. Spisovateľ nás ale túžil stále napínať a mňa to prestávalo baviť. V strede príbehu sa objavila mŕtvola a tým si získal moju pozornosť. Odvtedy začalo byť všetko tajomné. Protagonisti sa začali správať nevyspytateľne. Toto bolo niečo, na čo som čakala už od začiatku. No dej aj tak skĺzaval do zbytočných rozhovorov, ktoré tam podľa mňa nemuseli byť. Na druhú stranu som tam cítila náznaky veľkého odhalenia. Začalo mi dochádzať, že Kladivo ma pribije k stoličke. V dobrom zmysle slova.
Tak ako aj v Škrabote, aj tu sa pozeráme na dve časové línie – samozrejme, graficky vyznačené, ako sme videli tiež minule. Vedľajšia dejová línia sa nazýva Kedysi, kdesi a tvorila pre mňa tú najzaujímavejšiu časť príbehu, pretože som vôbec netušila, čo z nej napokon môže vzísť. Veru, tá spojitosť so súčasnosťou bola brilantná. Nádherne sa všetko uzavrelo a vznikol celistvý obraz. Čitateľ vôbec nemá šancu zistiť, kto je ten chlapec z minulosti, o ktorom stále číta. Tipy som mala viaceré, no ani jeden sa nepribližoval pravde, a preto ma koniec tak ohúril. Aspoň záver to zachránil. Permanentne som rozmýšľala nad autorovými možnosťami, ale nikdy by mi nenapadlo, že urobí toto! Veľmi dobrý ťah, ktorý ocení každý. Týmto si trocha vylepšil celkové hodnotenie. Len som sklamaná, že nezvláda ísť normálnou rýchlosťou celým dielom a potom pridať. To by sa mi páčilo. Prečo sa musí vliecť ako slimák a až na konci to rozbehnúť? Niektorí ľudia by sa možno nezvládli prehrýzť prvými dvadsiatimi stranami. Len on si tým komplikuje život spisovateľa. Keby ukázal nadšenie hneď na začiatku, všetko by mohlo byť iné a možno by si vytvoril väčší okruh čitateľov. Ktovie...
Útek! Snažil sa predsa utiecť práve pred krokmi, ktoré teraz čoraz lepšie počul. Ťažké, rozvážne, pomalé. Niekedy stačí zvuk, aby človeka dohnal do šialenstva.
Pomykal sa, v zúfalej snahe vyslobodiť sa šmátral rukami, kam dočiahol. No nemal už žiadnu energiu, všetko ho bolelo a ani adrenalín mu viac nepomáhal vzoprieť sa na posledný odpor.
Keď kroky konečne zastali, len apaticky sedel a sústredil sa na to, aby dokázal udržať otvorené oči.
(str. 188)
Myslím si, že po druhej knihe od Petra Derňára už jasne viem, že on nie je autorom pre mňa. Snažila som sa mu dať druhú šancu, no táto novinka ma sklamala viac ako jeho debut. Prajem mu všetko dobré, ale ja sa radšej budem držať v bezpečnej vzdialenosti, aby som zasa nemusela kritizovať. Možno sa niekomu páčia dlhé opisy a pomalé stupňovanie napätia, no podľa mňa dej iba stagnuje a to ma znervózňuje. Vždy sa pri jeho rozprávaní nudím. Asi mi nesadol. Jeho štýl písania sa nejako nezhoduje s mojimi predstavami o výbornom príbehu, a aj keď je na prebale zobrazená pečiatka Top triler, žily mi to netrhá. Netvrdím, že obálka klame, niekomu sa to ako top triler môže javiť (každý máme iné požiadavky na kvalitný počin), no je to zvláštne. Ak by autor vyhodil nepotrebné časti, čítanie by som si užila, pretože predpoklad zaujať má. Vždy však dlho čakám, kým ma jeho príbeh nadchne. Nakoniec to predsa len stojí za to a úplne ma to oberie o reč. Je ale smutné vidieť už druhý raz jeho nevyužitý potenciál, zahltený zbytočnosťami. Mohla to byť zase taká dobrá kniha. No iba mohla... Škoda.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly