Na druhej strane sa pozeráme na filmára Tomáša, ktorý má, naopak, veľké ambície a plány, ale tie mu razom spľasnú. Nevie len tak nečinne sedieť a čakať na ďalšiu príležitosť. Musí si ju vytvoriť sám. Akoby šmahom čarovného prútika sa dostane k možnosti, ako to zrealizovať. Teší sa, že sa konečne niekam posunie. Toto už vyjde!
Osud spojí týchto dvoch mužov. Ani jeden z nich si neuvedomí, aké to bude mať následky. Niektoré dvere by nemali byť zamknuté. Nikdy.
Knižný debut? Ďalší slovenský autor na scéne? Rada podporujem našu tvorbu. Rýchlo sa však na tomto území stane, že stúpite vedľa, pretože písať môže naozaj každý. Otázne je, či má talent. Ak nie, tak mu ani veľká pozornosť nepomôže. Skôr mu uškodí. Ako to dopadne teraz? Musela som sa na to pozrieť bližšie. Anotáciu to malo napísanú dobre. Až tak výborne, že som tam aj na diaľku začala cítiť silný marketing. Niekedy to môže knihu nepekne potopiť. Dokonca sa stáva, že takéto dielo je odpísané hneď. Čitateľom prílišné upriamenie jedným smerom prekáža. Hm, teda hlavne mne. Ale verím, že nie som jediná. Nájde sa nás viac. Chvály, ktoré nemajú konca kraja? Nie, neprosím si. Názor si vytvorím sama. Ak vás zaujíma, čo si myslím o Škrabote ja, čítajte ďalej. Samé chválospevy nečakajte. Táto recenzia je z iného súdka.
Nepočul vôbec nič, len svoj dych a freneticky búšiace srdce. A potom ešte niečo iné. Plazilo sa to k nemu zozadu, od konca postele. Syčivé slová vyslovené s nekonečnou zlobou akoby zhmotňovali všetku nenávisť, ľstivosť a agresivitu sveta. Teraz im už zreteľne rozumel.
„Zabi, zabi, zabi sáááá.“
(str. 13)
Prológ bol úžasný. Mala som zimomriavky. Toto mi sadlo. Hneď ako som si to pomyslela, sa to, samozrejme, zvrtlo a mne zostali len oči pre plač. Po úchvatnom úvode som sa musela „prehrýzť“ nezáživnými stranami. Skoro sto strán sa jeden z hlavných hrdinov rozhodoval, čo urobí so svojím život, či pôjde na terapiu tmou, a my sme mali možnosť vidieť každý jeho krok a poznať každú myšlienku. Takmer ma trafil šľak. Peter ma ako postava iritoval. Bol nerozhodný a zabehnutý v starých koľajach. Taká som aj ja. Asi preto ma to tak hnevalo. Nepotrebujem čítať o nedostatkoch vlastnej povahy. No nebolo to iba o tom. Toto jeho uvažovanie viditeľne spomaľovalo dej. Bola som zúrivá. Nedokázala som pochopiť, čo tam, preboha, autor nacvičuje. Doteraz tomu nerozumiem. Keď sa na to pozerám spätne, hlavný protagonista a jeho úvahy zaberali príliš veľa miesta. Okamžite som pochopila, čo nám tým chcel Peter povedať. Nemusel sa v tom pitvať. Mohol to pokojne skrátiť a nič by sa nedialo. Ak by som bola na jeho mieste, urobím toľko škrtov, že by zostalo iba to naozaj podstatné. Žiadne omáčky okolo toho. Neskutočne sa to vlieklo. Ak by som nemala povinnosť dielo dočítať, vzdám to po päťdesiatich stranách a už nikdy sa k tomu nevrátim. Zobralo mi to všetku radosť, ktorú mi do žíl vlial prológ. Myslela som si, že to je stratené. Porazenecky som čítala ďalej. Smutná, bez vyhliadky zlepšenia. Ale stále som dúfala, že sa to zmení.
Po tortúre ma čakala odmena za to, že som to vydržala - v podobe gradácie deja. Keď hlavný hrdina nastúpil na terapiu tmou a aspoň hodinu sa nemusel rozhodovať, zlepšilo sa to. Vtedy do hry nastúpil iný prvok. Čistá hrôza, ktorá sa plazila po príbehu a krok za krokom si uzurpovala miesto. Bolo to geniálne. Občas som musela zvriesknuť, skoro sa mi zastavilo srdce. Neveriacky som krútila hlavou. Ak malo byť tých sto strán len kamuflážou, tak veľmi nepodarenou. Možno nás chcel autor ohúriť, a preto sa rozhodol počkať, ale nie každý by zvládol čakať na takýto obrat. Ani ja nie. Bola som unudená na smrť. Z ničoho nič však nastala explózia, ktorá ma úplne rozmetala na kúsky. Tak toto celý čas Peter plánoval? Čože?! Ako sa to mohlo prepašovať do knihy? Stratila som ostražitosť? Nie, bol to zvrat, ktorý trpezlivo striehol, a potom zaútočil. Z apatického čitateľa sa okamžite stal čitateľ zaujatý. Ihneď som zapla svoje radary, aby mi nič neuniklo. Zlomovú situáciu som si prečítala viackrát. Od toho momentu sa začali v deji diať hrozné veci a napätie sa neúnosne stupňovalo. Som bojko, takže si dokážete predstaviť, ako ma príbeh vystrašil. Nechcela som ho ďalej čítať, no hypnotizoval ma. Nevedela som si pomôcť. Musela som pokračovať, aj keď bod môjho strachu dosiahol maximum. Neobľubujem horory, ale toto sa nedá nečítať. Keď skočíte do výbornej časti diela, nedokážete ho zavrieť. Je to nemožné. Pri čítaní Škrabotu som sa ľakala aj toho najmenšieho zvuku v byte. Bravúrne sa s nami zahrával. Autor výborne opisuje „psycho“ momenty a o ostatné sa už postará vaša fantázia. Milovala som to nadprirodzeno. Cítila som ten „chlad“. Dostal sa mi pod kožu. Mrazilo ma z toho. Nerozumela som, kde sa to tam objavilo. Prečo najprv autor plytval svojím talentom? Prečo nám hádzal iba omrvinky? Keď sa to rozbehlo, bolo to brilantné. Dych berúce, zamotané, napínavé a strašidelne nepredvídateľné.
Späť do reality ho nemilosrdne vrátila séria zvláštnych zvukov. Prenikli k nemu aj cez drogový opar, ktorý len na chvíľu oddialil ich účinok. Škrabot, šialene hlasný, prichádzajúci akoby zo všetkých strán. Peter ho s ťažkou hlavou a ešte ťažšími viečkami najskôr ignoroval. Jeho mozog mu odmietal dať jasné signály.
(str. 128)
Dajte tejto knihe šancu. Po slabom začiatku vás prekvapí jej skrytý potenciál. Vytrvajte, aj keď vás hneď nezaujme. Ak to s ňou vzdáte, možno budete ľutovať, že ste sa nikdy nedozvedeli, čo sa udeje v príbehu. Ja som napokon od strachu ani nedýchala. Ale veľmi dlho som si myslela, že nie je kvalitná a doslova som pri čítaní trpela. Všetko sa však zmenilo a stal sa z nej horor ako vyšitý. Tuhla mi krv v žilách, bála som sa otočiť stránku a preklínala svoju predstavivosť. V deji sa nachádza aj iný aspekt, ktorý vám pokoj neprinesie. Pozriete sa do veľmi dávnej minulosti a zistíte, čo udalostiam predchádzalo. Netuším, čo ma vystrašilo väčšmi: či záblesky minulosti, alebo pohľad na to, aké siahodlhé následky zapríčinila. Krvi by ste sa mi nedorezali. Dielo si viem predstaviť ako celovečerný film – ktorý by som si nikdy nepozrela. Stačil mi ten odvíjajúci sa v mojej mysli. Vďaka Petrovi bolo všetko také živé... Tie najhrôzostrašnejšie prízraky ožívali, aby nám ukradli spánok. Až do poslednej strany som tŕpla, čo sa stane. Autor ma stále prekvapoval. Zákerná a hrôzostrašná bola aj tá posledná veta. Preboha! To nemôže myslieť vážne! Zimomriavky ma neopúšťali. Rozmýšľam, čo bude ďalej, aj keď som knihu dávno prečítala.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Ďakujem za komentár, Aly :)
OdpovedaťOdstrániťAni som si nevšimla zákernosť mojich posledných viet. :D Nechala som sa uniesť, pretože koniec bol naozaj dych berúci.