Chris Carter - Jeden za druhým

Losangeleská polícia je zase v strehu. Vrah však tento raz pripravil predstavenie pre celé mesto, nie iba pre ňu. Toto besnenie uvidí každý, kto má prístup k internetu. Anonymný trýzniteľ sa dokonca zabáva tým, že necháva divákov hlasovať o spôsobe smrti. Aká zvrátená myseľ to teda musí byť? A sú ľudia až takí ľahostajní voči druhému človeku, že dokážu pristúpiť na takúto vražednú šou?
Robert sa nemieni iba prizerať a nekonať. Zdá sa, že vrah detektíva kontaktoval s jasným cieľom: chce s ním rozohrať hru na mačku a myš. Hunter nedokáže už presne spočítať, koľko psychopatov s ním túto hru hralo. V litroch krvi. Viac či menej úspešne.
No teraz je to znova iné. Javí sa mu, že obete si vyberá náhodne. Môže to byť pravda? Prečo zvolil pravé takýto štýl zabíjania? Túži upútať pozornosť, a tak je veľmi šťastný, že sa mu to darí. Ale čo od neho môžu policajti očakávať? Tiel pribúda a je zjavné, že sa nezastaví. Musia ho zastaviť oni.

Chris je opäť vo forme! Síce nie je taký vtipný, aký zvykol byť na začiatku, no dá sa to prežiť. Tento príbeh dokazuje, že ak sa vám Sochár smrti nepáčil rovnako ako mne, nemali by ste nad ním ešte lámať palicu. Teraz nám to vynahradil a fanúšikom doprial kvalitnú detektívku, akú môže vymyslieť len on. Bola som napätá od začiatku do konca a knihu som zatvárala s dobrým pocitom. S vedomím, že som nemárnila čas, ale naopak, dielo som si vychutnala. Carter vie stále v čitateľovi prebudiť zdesenie. Vedela som to už od prvej stránky a tento pocit sa s pribúdajúcimi hrôzami stupňoval. Netušila som, kam to chce všetko dohnať a so zatajeným dychom som sledovala autorove rozhodnutia. Tešila som sa aj z toho, že tak často neodbiehal do minulosti postáv, ako to robil minule, a nenudil nás zbytočnými odbočkami a súvislosťami, ktoré by sme už pri čítaní piateho dielu mali dávno poznať. Teraz sa krotil a ja som za to bola vďačná.

„...Kedy možno človeka označiť za magora, detektív? Čo všetci tí, ktorí sa dívali? A čo všetci tí, čo hlasovali? Sú zvrátení? Úchylní? Šialení? Všetci tí obyčajní ľudia – sociálni pracovníci, učitelia, študenti, taxikári, čašníčky, lekári, ošetrovateľky, či dokonca policajti – chceli vidieť, ako umiera. Ba ešte horšie... nechceli sa iba dívať, chceli sa podieľať na jej smrti. Chceli o nej rozhodnúť.“
(str. 105)

V tejto časti do seba všetko zapadlo. Žiadne nelogické rozhodnutia, žiadne nevysvetliteľné zvraty, prosto nič, čo by ma dokázalo nahnevať do nepríčetnosti. Príbeh som prečítala za jeden deň a bola som smutná, že tam nebolo viac strán. Dokázal ma maximálne upútať. Bola som šťastná, že znovu vidím Chrisa a jeho úžasné budovanie zápletky. Tento raz to vedel tak skryť, že som nemala ani najmenšiu šancu niečo zistiť. Tešila som sa ako malé dieťa. Bolo to výborné. Aj keď v deji nebol ten typický humor, na ktorý som čakala, momentálne mi to prekážalo iba vtedy, keď som si na to spomenula. Sama neviem prečo, no asi som sa viac sústredila na vraha a rozuzlenie. Spisovateľ ma nechával v čistej nevedomosti a ja som mala nervy. Nedokázala som odhadnúť, čo bude ďalej. Iba pomaličky sa k niečomu dostávate a neviete predpokladať ďalšie Chrisove kroky. Všetko malo zmysel, autor si teraz počínal vynikajúco a od začiatku tušil, ako chce knihu ukončiť. To bola milá zmena v porovnaní so Sochárom smrti, kde, bohužiaľ, iba tápal a sám sa z toho nevedel vymotať. Som rada, že sa nejako vzchopil a vidíme ho v plnej sile. Naservíroval nám poriadnu jazdu smrti.

Ako vždy, aj v knihe Jeden za druhým Carter analyzuje psychiku vrahov a ľudí bravúrne. Konkrétne tu sa mi to však javilo výraznejšie a viditeľne to pomohlo tomu, aby sme príbehu porozumeli správne a dokázali sme si tiež zobrať morálne ponaučenie, posolstvo, ktoré je v konečnom dôsledku veľmi znepokojujúce, ale zároveň vystihuje našu spoločnosť. Behá z toho mráz po chrbte, no to bol zámer. Nielenže rozmýšľame nad tým, kto je vrah a prečo to robí, my sa aj zamýšľame nad fungovaním sveta a správaním jedinca v spoločnosti. Sme sadisti? Monštrá? Čo všetko je ešte akceptovateľné? Kniha ma nútila zapnúť mozgové závity úplne iným spôsobom, ako by ste to očakávali od detektívky. Sú ľudia až takí zlí alebo len zvedaví a nechápu, čo páchajú? Stále nepoznám odpoveď na túto otázku. Autor nám umožnil pozrieť sa na príbeh z iného konca, a preto vôbec neviem jednoznačne napísať svoje stanovisko. Je to komplikované. Na druhú stranu som však rada, že dielo malo viac vrstiev a nebolo prvoplánové.

„Väčšina z nás verí, že ako ľudské bytosti máme vždy na výber, bez ohľadu na to, v akej situácii sa v danom okamihu nachádzame. No ja by som túto teóriu rád vyvrátil. Vždy nemáme možnosť voľby. Niekedy za nás rozhodujú iní, a my ako ľudské bytosti s tým nič neurobíme, môžeme na to iba reagovať...“
(str. 224)

Toto je pravý Chris Carter! Skoro som zabudla, ako bravúrne vie zmiasť čitateľa. Knihu som si vychutnala od začiatku do konca. Výhrady by tu takmer neboli, ale stále mu trošku nedokážem odpustiť absenciu humoru a to ma vždy sklame. Začiatočné časti ním boli nabité, no teraz je už menej vtipný.To je nesmierna škoda. Odhliadnuc od tohto faktu bol príbeh taký, na aký sú skalní fanúšikovia zvyknutí. Des, hrôza, premyslené kroky zo strany autora – to sa tam nachádza. Som šťastnou čitateľkou. Carter nič nenechal na náhodu a premyslel dej do úplných detailov. Dokonca pridal aj niečo navyše, čo som napokon veľmi ocenila. Celkovo mu nemám čo vytknúť, aj keď si v kútiku duše prajem, aby bol nabudúce viac humornejší. No to je iba môj osobný pohľad na vec. Už teraz netrpezlivo čakám na pokračovanie. Táto knižná séria si určite zaslúži vašu pozornosť! 

Hodnotenie: 4,5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Aktuell.

 Knihu si kúpite napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.