Tentoraz to bude brutálne! No také je to vždy, však? Detektívi si opäť myslia, že nič podobné ešte nevideli. Posmrtné umenie? Sochy z častí ľudského tela? Kam tento svet speje?
Obeťami sú vážení ľudia. Koho si znepriatelili? Súvisí to s ich prácou? Robert Hunter sa zas musí vžiť do chorej mysle, aby dokázal zastaviť toto zlo. Je vrahom umelec? Preto necháva na mieste činu morbídne diela? To potrebujú zistiť. Keď sa ale ponárajú do prípadu hlbšie, na povrch vyplávajú závažné skutočnosti. Psychopat je inteligentnejší, ako si mysleli. Zabíja s chladnou presnosťou a hrôzostrašným plánom. Chce dokončiť to, čo začal, a nezastaví sa, kým sa mu to nepodarí. Je to jeho príležitosť a on ju nemieni premárniť.
Kniha má znovu divoký spád a vtiahne vás do deja. Vrah je rýchly a nebezpečný. Zahráva sa s detektívmi ako mačka s myšou. Dokonca im zanecháva aj odkazy, ktoré sa snažia zo všetkých síl rozlúštiť. Prečo si na tom dáva tak záležať?
Na Cartera som sa tešila celý rok. Tretí diel bol bravúrny, takže som netrpezlivo čakala na pokračovanie. Vedela som, že sa od neho nepohnem. To sa aj stalo. Prečítala som ho zas extrémne rýchlo, no s veľkými výhradami. Ani úžasný štýl písania mi nezalepil oči. Videla som chyby, ktoré sa nedali ignorovať. Som z toho sklamaná. Túto časť som si predstavovala inak. Podľa anotácie to mal byť výborný príbeh. Zostal z toho však len príbeh, bez prívlastku. Smutné. Nedokážem sa s tým zmieriť. Prečo to hodnotím takto negatívne? Možno nie som objektívna. Až príliš som si túto sériu obľúbila. Neviem, ako by som knihu hodnotila vtedy, ak by bola prvým dielom. Asi miernejšie. Teraz si však nemôžem pomôcť. Uvedomujem si, že to nie je správne, no hovorí za mňa sklamanie. V mysli sa snažím prísť na to, čo sa mi páčilo, ale je to komplikované. Nie je to jednoznačný brak, no ani žiadne milé prekvapenie. Netuším, čo bolo dobré, ale som si istá tým, čo nebolo.
„Podľa všetkých tých striekancov a množstva krvi usudzujem,“ pokračovala súdna lekárka, „že vrah si masaker vychutnal, nechal obeť dlho trpieť ukrutnou bolesťou, než jej napokon dovolil umrieť.“
„Rozrezal ho zaživa?“
Doktorka Hoveová prikývla. „A začal malými kúskami, ktoré bezprostredne neohrozovali životné funkcie.“
Hunter sa zamračil.
„Vrah mu odstránil všetky prsty na nohách a takisto jazyk.“ Pozrela na tú ohavnú skulptúru vytvorenú z častí ľudského tela.
(str. 19)
Akoby všetko stratilo iskru. Len tak sa to dá popísať. Aj keď sa Sochár smrti čítal jedným dychom, podľa mňa to už nebol ten Carter, na akého som zvyknutá. Sem-tam sa v texte našli humorné situácie, no ako prišli, tak odišli. Nestihla som si ich vychutnať. Nechápem, ako mohol spisovateľ dospieť až do takéhoto štádia. Tie nezameniteľné veci, ktoré priam prischli autorovi, som teraz nevedela nájsť. Podľa môjho názoru nebola táto kniha vôbec premyslená. Chris písal a písal, chcel tomu dať nejakú formu, možno ani on sám netušil, ako bude ďalej postupovať. Takto som to pociťovala ja. Do deja boli umiestnené situácie, ktoré nemali nič spoločné s prípadom. Dokonca neboli náležite vysvetlené. Áno, viem, že ani v živote človek nedostane odpovede na všetky otázky, no keď si porovnám predchádzajúce počiny, je to prosto na zaplakanie a nič nezmení môj názor. Je to fakt. Ako som už spomenula, dielo sa čítalo rýchlo, to ale neznamená, že ma nenudilo. Nudilo a veľmi. Hlavné postavy strácali humor, bahnili sa vo svojich myšlienkach a dávnych spomienkach, ktoré autor pripomína od druhej časti. Asi sa chce uistiť, že nezabudneme súvislosti. Dosiaľ mi to neprekážalo, no teraz ma to pekne vytáčalo. Netuším, prečo mi všetko brnkalo na nervy. Znova som nemala chuť na čítanie, ale kvôli tejto knihe som urobila výnimku. Možno je toto výsledok. O tom však pochybujem. Stále si premietam v hlave, čo sa mi nepozdávalo a zisťujem, že za to nemôže moja nechuť čítať. Tá vymizla hneď na prvej stránke. Vinníkom je niečo úplne iné.
Doteraz sme boli svedkami spisovateľových premyslených krokov. Dokázal tak geniálne dobehnúť čitateľa, že sa to vymykalo normálnemu chápaniu. Jeho detektívky boli úžasné. Toto sa zmenilo. Mala som pocit, akoby sa snažil zachrániť knihu na poslednú chvíľu. Neúspešne. Najviac ma nahnevalo rozuzlenie. Iba tak prišiel so záverom, ktorý máme akceptovať. Mne to zmysel nedáva a odmietam sa tváriť, že je to v poriadku. Nie je. Hlavný hrdina Robert Hunter sa niekde stratil, potom sa znovu objavil a na konci vysvetľoval, ako sa mu podarilo vyriešiť prípad. Dozvedeli sme sa, kde celý čas bol, to áno... Prečo sme sa na to nemohli v reálnom čase pozerať? Ja viem prečo. Lebo Carter to v pláne nemal. Jeho plánom nebolo ukončiť príbeh práve takto. V poslednom okamihu našiel spásu a mädlil si ruky, ako sa mu to podarilo uzavrieť, aby si čitateľ nič nevšimol. Ja som si to všimla! Bolo to nepremyslené a chaotické. Ak nebude piaty diel dobrý, tak s touto sériou končím. Cítim, že autor to už nezvláda. Chcem veriť, že táto novinka bola iba výnimkou, že si všetko nechal uležať v hlave a ďalšia časť mi ho ukáže vo výbornej kondícii. Sama tomu však neverím. Mám z toho zlý pocit.
V staromódnom dreze sa kopila hŕba špinavého riadu. Celá linka bola zaprataná papierovými táckami, škatuľami od jedla z donášky a prázdnymi plechovkami od piva. „Máš to tu útulné,“ poznamenal Garcia a otvoril chladničku. „Dáš si pivo?“
„Vy mi ponúkate moje vlastné pivo?“
„Snažím sa byť milý, ale ty mi to kazíš, a veľmi.“
(str. 218)
Ako skalná fanúšička tejto série prehlásim iba jedno: keby som aspoň trochu tušila, ako Sochár smrti dopadne, neľutovala by som a preskočila by som túto časť. Až veľmi ma zarmútila. Nič nebolo podľa mojich predstáv. Humor v diaľave, spomienky hlavných postáv nepodstatné, lebo o nich čítame už štvrtýkrát. Nechápem to. Čaro Chrisa sa vyparilo – dúfam, že iba dočasne. Dalo sa to čítať, no keď ste už zažili, ako píše, budete mať výhrady. V niektorých situáciách som rozoznala jeho rukopis, no tých svetlých momentov bolo veľmi málo. Nechcela som byť taká kritická, ale neviem sa cez to preniesť. Kvalita, na akú som zvyknutá, sa tam jednoducho nenachádzala. Nebolo to dotiahnuté. Domnievam sa, že aj samotný autor premýšľal, ako bude ďalej postupovať. Preto jeho veľkolepé finále nebolo až také veľkolepé. Skôr na smiech.
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Aktuell.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly