Toshikazu Kawaguchi - Než vystydne káva

Život je o rozhodnutiach. Celá naša existencia závisí od toho, ako sa rozhodneme. Od toho sa odvíja, do akých situácií sa dostávame. Musíme si vybrať tú správnu cestu. Vždy sa nachádzame na rázcestí a jeden zlý krok, jeden okamih, môže všetko zničiť. No aj to sa stáva, pretože sme len ľudia. Sme omylní a niekedy sa zdá, že robíme jednu chybu za druhou. Keby sme mohli vrátiť čas a zmeniť udalosti... Každý z nás si to už aspoň raz pomyslel. No naozaj by sme to chceli? Minulosť sa prepísať nedá a toho sa držal aj autor.
Dej tejto knihy sa odohráva v malej kaviarničke, ktorá je niečím zvláštna. Dá sa tam cestovať v čase, ale s tým sú spojené veľmi prísne pravidlá, ktoré väčšinu z návštevníkov hneď odradia. Veď načo je niekomu cestovanie v čase, keď sa tým za žiadnych okolností nezmení prítomnosť? Aký zmysel to má? Človek má obmedzený čas: kým nevychladne káva. Zo svojho miesta sa nesmie pohnúť. Sú tu aj ďalšie obmedzenia, ale čo sa s nimi dá robiť? Musíte ich iba rešpektovať. A preto zabudnite na všetky knihy a filmy s touto témou. Toto je nový pohľad na cestovanie v čase.

Teraz vám predstavím niečo originálne. Síce veľmi známa téma, no originálne spracovanie, ale zároveň predvídateľné ukončenie knihy. Musím potvrdiť, že týchto tém je už na trhu tak veľa, že strácajú kvalitu. Niekedy dokonca verím, že som nejaký príbeh pred rokmi čítala. Toto sa stalo aj pri tejto novinke. Prešla som zoznamy svojich prečítaných kúskov, ale nikde som ju nenašla. Musela som sa zmieriť s tým, že toto je nový príbeh. „Nový“. Dobre, iróniu som si vtedy nedokázala odpustiť. Pár dní som rozmýšľala, či si ho mám prečítať, ale nedalo mi to pokoj.

 „Až budete v minulosti, vypijte všechnu kávu dřív, než úplně vystydne.“
„Cože? Ale když já kávu nepiju...“
Kazu se přiblížila k Fumičině obličeji jen na pár centimetrů a pohlédla na ní široce otevřenýma očima. „Tohle jediné pravidlo musíte bezpodmínečně dodržet,“ řekla tiše.
„Opravdu?“
„Pokud to neuděláte, stane se vám něco strašného...“
(str. 46)

Dielo je rozdelené na akoby štyri poviedky, ale každú spája kaviareň a osoby v deji. Je to prepojené, no čitateľ zatiaľ netuší, čo z toho vznikne. Zároveň však pozoruje všetko, lebo postavy sa navzájom ovplyvňujú, aj keď sa autor zameriava na jednu osobu a pomaličky sa skladá mozaika. Cestovanie v čase je pre ľudí atraktívne, ale iba niektorí tomu naozaj veria. Tí zranení. Tí, ktorí chcú povedať to, čo povedať mali a nepovedali. Tí, ktorí by dali všetko, aby mohli vrátiť čas. Túžili by sa rozhodnúť inak, no to nejde. Dúfajú však, že sa im predsa len niečo podarí zmeniť. No nečakajú zbytočne? Ak by nesplnili jednu dôležitú podmienku z toho dlhého zoznamu pravidiel, mohlo by sa im stať niečo hrozné. Niektorí sa aj po výstrahe rozhodnú riskovať.

Dejová línia je veľmi predvídateľná, a keď ste schopní poskladať si časť príbehu, dokážete ho vybudovať celý a nič vás neprekvapí. Toto je ten typ knihy, ktorú budete čítať, aj keď viete koniec skoro od začiatku. Dúfam. Viem, nie je to vyhovujúce, no preto to píšem. Než vystydne káva by ste nemali čítať, ak očakávate nejaký zvrat v deji. Tu ho nehľadajte. Je to priehľadné ako sklo. Knihu môžete oceniť iba vtedy, ak radi čítate medzi riadkami a obľubujete príbehy s pridanou hodnotou, ktorú ale musíte hľadať. Neukáže sa vám hneď. Dielo je originálne, pretože pracuje s otravne známou témou, no snaží sa zároveň zbúrať naše predstavy o cestovaní v čase a nahradiť ich inými. Viac skutočnými. Aby ste ma pochopili, popísala by som to tak, že je reálne v nereálnosti. Spisovateľ doň vložil svoju predstavivosť, no tá nie je celkom rozvinutá, lebo je oklieštená okolitým svetom a skutočnosťami, ktoré sa nedajú zmeniť - realitou. Tošikazu sa o to ani nepokúšal, aj keď kultúru svojho národa nezaprel. V deji sa vyskytujú zaujímavé situácie. Mne sa to spojenie veľmi páčilo.

Voda teče z vyšších míst na místa níže položená. To je způsobeno gravitací. V lidském srdci také existuje něco jako gravitace. Nedokážeme lhát lidem, které uznáváme a kterým důvěřujeme. Odhalíme jim své skutečné pocity, zvlášť když se snažíme skrýt smutek nebo nějakou slabinu.
(str. 135)

Toto je najzásadnejší zlom v dnešnej jednotvárnej tvorbe. Asi tomu neveríte. Ani ja som tomu nechcela veriť, ale všetko pochopíte, keď zistíte, že pravidlá, ktoré autor pre knižných hrdinov vytvoril, sa obísť naozaj nedajú. Tak čo, preboha, budú robiť ľudia v minulosti, keď ju nemôžu ovplyvniť? Pri čítaní prvých strán mi práve tieto myšlienky vírili v hlave, no hneď som ich zahnala, keď sa predo mnou začali odvíjať všetky súvislosti. Prišla som na to, o čom je celá kniha. Nejde o to, čo vidíme na prvý pohľad, ale o to, k čomu sa musíme čítaním dopracovať. Nakoniec to bola pekná, milá kniha, ktorá vás prinúti pouvažovať... Kedy ste nepovedali to, čo ste chceli? Kedy ste povedali priveľa? Dá sa to ešte nejako napraviť? Odčiniť svoju chybu? 

Hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk

Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.