Ryszard Kapuściński - Impérium

Impérium. Sovietsky zväz ovládal všetkých a všetko. Každý bol v hľadáčiku. Každý bol podozrivý. Impérium – slovo moci a strachu. Pomenovanie nespravodlivej vlády, kde nie sú ľudia ničím. Musia poslúchať rozkazy, inak dopadnú zle.
Nič nesmelo vyčnievať. Ruské národy boli na jedno kopyto. Akoby cez jednu šablónu. Bývalé neruské časti Sovietskeho zväzu strácali svoju svojbytnosť, no niečo si predsa len ponechali. Ryszard nám ukázal, čo to bolo. V dobe, keď sa líšiť nevyplácalo, si niektoré národnosti dokázali udržať svoje dedičstvo. Pre čitateľa je to zaujímavá „cesta“ po krajinách ZSSR, až po rozpad tejto mocnosti. Cesta, na ktorej spoznávame rozličné kultúry, aj keď nad všetkým bdie oko monotónnosti, ktoré uznáva iba podobnosť. Vytŕčať z davu je zakázané.

Viacerí ľudia mi vraveli, že by som si mala prečítať Impérium. Bála som sa toho. Keď je okolo nejakej knihy rozruch, skôr ma to odradí, pretože nechcem mať veľké očakávania a potom sa sklamať. Niekedy sa stane, že niektoré sú tak nadhodnotené, že vôbec nechápem ostatných čitateľov. Síce viem, že Absynt vydáva vynikajúce diela, no párkrát sa mi stalo, že sa mi už ani absyntovka nepáčila. Dostala som sa do zvláštnej situácie: táto kniha ma lákala a zároveň odpudzovala, takže som si ju radšej kúpila sama. Prečítam či neprečítam... Nič by sa nestalo, lebo takto nemám povinnosť ju zrecenzovať. Ale po prečítaní aj tak musím!

Naše mestečko, v lete zelené a dusné, v jeseni hnedé a blyštiace sa v slnku ako jantár, v jednu noc zrazu obelelo. Bolo to na prelome novembra a decembra. Zima roku 1939 – 1940 bola skorá a tuhá. Bolo to mrazivé, ľadové peklo.
(str. 21)

Trvalo mesiace, kým som sa k nej dostala, a hneď som bola očarená. Moje nadšenie sa skončilo, keď som zistila, že mám nejaké povinnosti, ktoré nepočkajú. Musela som sa s ňou na rok rozlúčiť. Vždy bolo niečo dôležitejšie, ako čítať kúpenú knihu. Vždy malo niečo vyššiu prioritu. No nezabudla som na ňu. Pár týždňov som dokázala čítať aspoň po jednej stránke denne, no potom som začala tušiť, že toto si takýto skvost reportážnej literatúry nezaslúži a že ak ju chcem čítať, budem jej musieť venovať úplnú pozornosť. Ten deň nastal a ja som ju na posedenie „zhltla“.

V čom bola taká dobrá? Kapuściński vedel výborne pracovať so slovom. Hrôzy dokázal podať tak nádherne, až behá mráz po chrbte. Magický kontrast. Skĺzava do beletrie a zdalo by sa, že tie najťažšie situácie píše najľahšie. Je to neskutočné. Nevedela som, či mám byť zhrozená alebo uchvátená. Presne to nedokážem opísať. Niekedy som mala pocit, že držím v rukách normálny príbeh, no ihneď som si uvedomila charakter knihy. Čitateľ je ohromený autorovým rozprávačským talentom, ktorý dokáže zaraz upútať. Jeho analytickým myslením, jeho víziou do budúcnosti, ktorú popísal na konci diela a je veľmi nadčasová. Nedá sa uveriť, že jeden človek si dokázal všetko spojiť a videl až takto dopredu. Nemám slov. On bol čistý génius. Vedel predpovedať, čo bude ďalej. Dokázal si utvoriť obraz z informácií, ktoré mal, a všetko zapadlo na svoje miesto. Boli to úvahy a poznámky, ktoré vznikli vďaka jeho cestám po Impériu. To, čo si svojím okom všimol, malo vždy povahu krutej pravdy. Pri jej hľadaní nedbal na to, že sa niekedy pohyboval na tenkom ľade. Musel zistiť, ako sa veci majú.

Rozmýšľal som o strašnej neužitočnosti utrpenia. Láska zanecháva svoje dielo – sú to nasledujúce pokolenia, čo prichádzajú na svet, je to pokračovanie ľudstva. Ale utrpenie?  Taká veľká časť ľudských zážitkov, bolestná a najťažšia, prechádza a nezanechá stopy. Keby sa energia utrpenia, ktorú tu zo seba vydali milióny ľudí, sústredila a premenila na tvorivú silu, mohli by sme z našej planéty vytvoriť kvitnúcu záhradu.
Ale čo tu zostalo?
(str. 212)

Dielo je rozdelené na tri časti. Najprv je napísané tak, ako to vnímal malý Ryszard, v období, keď sa prvýkrát stretol s Impériom. Aké pocity mal, keď do jeho rodného mestečka vtrhli sovietske vojská? Toto spomínanie je najosobnejšie a ukazuje nám, prečo sa rozhodol napísať túto knihu. Prečo niekedy tak veľmi riskoval. Prečo chcel spoznať kultúru iných neruských národov a zistiť o nich niečo viac – ich históriu, náboženstvá... To všetko, čo nebolo dovolené ukazovať. Druhá časť mapuje, ako sa atmosféra v krajinách rokmi menila - hlavne, keď bol už rozpad istý. Tieto zmeny budete sledovať so zatajeným dychom. Tretia, posledná časť predstavuje úvahy o tom, čo sa bude diať ďalej.

Bolo zakázané mať minulosť, lebo minulosť a zvyky sú u každého rozličné a to nezapadalo do predstáv šablónovitého Sovietskeho zväzu. No Kapuściński chcel dať aj neruským národom možnosť ozvať sa. Niekoľko rokov cestoval, aby vytvoril celkový obraz Impéria, so všetkými súvislosťami, ktoré bolo treba spomenúť. Vďaka tejto reportáži sa dozvedáme, že ľudského ducha nemožno zlomiť a ani pod nátlakom ho neprinútite, aby zabudol na svoje korene. Vždy v ňom budú žiť, aj keby mu zobrali všetko. Tu sa dočítate, aké rôznorodé boli národy v bývalom ZSSR. Vo Zväze, v ktorom bolo všetko podľa normy. Paradox, však? Pozriete sa aj na roky, keď sa Sovietsky zväz blížil k rozpadu a Ryszard na konci knihy analyzuje, čo sa môže stať potom. Dielo je plné bolesti, ale zároveň krásnych smutných myšlienok. Už viem, prečo je autor taký vychvaľovaný. Právom. Aj tie najhroznejšie udalosti opisoval nádherne a išiel do hĺbky. Ešte teraz mám zimomriavky. Lepšie vám to vysvetliť nedokážem. Musíte si to iba prečítať.

Hodnotenie: 5/5