Adriana Gregorová - Druhá

Alene sa život zrútil pod nohami. Všetko musí budovať od začiatku, pretože osud je nevyspytateľný a rád s nami hrá hry. Podľa vlastných pravidiel. Preto niekedy pociťujeme, že nemáme nič pod kontrolou – a hlavne to, kto sa nám votrie do života. Neovplyvníme veci, ktoré sa dejú. Niekedy sme bezmocní.
Toto je tiež prípad hlavnej hrdinky. Predstavovala si iný život, no má ten, ktorý musí žiť. V ťažkom období však stretne osobu z minulosti, ktorú už dlho nevidela a je len na nej, aký postoj zvolí.
Dokáže znovu nájsť šťastie a udržať si ho?

Starý rok skončil hrozne – čítala som knihy, ktoré sa mi nepáčili. Nový sa začal presne rovnako. Netušila som, čo sa to deje. No pár svetlých výnimiek by sa našlo. Napríklad román Povedal, že budem šťastná. Autorkin štýl ma očaril. Hneď som potrebovala mať aj jej Druhú knihu. Ani po rokoch čítania som sa neponaučila.

Na začiatku som si uvedomila, že som stúpila vedľa. Prisahám, že už nikdy nebudem tvrdiť, že štýl písania sa nemôže meniť. Pochovám túto vetu, lebo je veľmi nepravdivá. Totižto, niektorí spisovatelia sa tvária ako chameleóny – prispôsobujú sa dielu, ktoré práve píšu. Áno, neznie to veľmi logicky. Prispôsobiť by sa mal príbeh. Ohýbať sa podľa spisovateľa. No teraz som cítila úplný opak. Ak by som nečítala Adrianinu prvú knihu len pred pár dňami, mohla by som z toho obviniť zlú pamäť, lebo môj mozog sám nechce akceptovať, čo sa udialo. Bohužiaľ, v tejto situácii sa nemôžem vyhovoriť na nič.

Už dlhšie sa neradil so mnou o farbe kravaty či košele. Nedával mi žehliť puky na nohaviciach ani nediktoval, čo si prosí na raňajky. Pýtala som sa iba chvíľu. Keď neodpovedal, uvedomila som si, že je zbytočné pchať sa mu do priazne, keď o ňu nestál. Či mal môj manžel milenku? Nie. Aspoň som si to myslela. Kedy by ju stíhal?
(str. 8)
 

Čakala som a čakala. Žiadny úžasný zvrat – všetko som vedela dopredu. Žiadne sympatické postavy, ktoré som chválila v predošlej recenzii. Žiadny neradostný happy end. Ocitla som sa v typickom románe pre ženy. Stále som tomu nemohla uveriť. Naozaj som sa veľmi tešila na ďalší príbeh od Adriany, no ten ma na plnej čiare sklamal. Akoby to ani nepísala ona. Zvláštne. Možno chcela skúsiť niečo nové, ale mne práve romantické ťahanice a naivné postavy prekážajú. Viem, že tieto knihy sa predávajú ako teplé rožky, takže kniha je určite žiadaná, ale mne robilo problém dočítať ju.

Doteraz mám zlý pocit z toho, ako sa moje pocity mohli takto otočiť. Ako sa mohla autorka temného románu pre ženy (moje pomenovanie pre Povedal, že budem šťastná) odkloniť až tak veľmi od svojej schémy a napísať toto. Jej „podpis“ tam stále bol, ale štýl vyjadrovania sa neskryl to, čo bolo zrejmé. Jej písanie bolo odlišné. Romantika, romantika, trošku zdramatizovania a ďalej romantika. Možno to tak plánovala. Druhá si našla (a ešte aj nájde) veľkú podporu od čitateľov, ale mňa neuchvátila. Neviem sa zmieriť s tým, že tieto dva počiny sú z dielne tej istej spisovateľky, lebo sú si navzájom protipólmi.

Dôvod, prečo som s ním zostávala, však existoval. Cítila som vinu, ktorú som si vyčítala až do dnešného dňa.
(str. 25)

Sladká romantika. Trochu okorenená (ne)čakanými zvratmi. Relax pre väčšinu ľudí, no nie pre mňa. Autorkino narábanie so slovami sa mi stále páčilo. Nedokázala som však zniesť, akým smerom sa dej uberal a ani to, ako skončil. Bolo to úplne odlišné na rozdiel od prvej knihy. Toto zistenie mi pochuti nebolo. Čakala som niečo temné – také ako jej debut. Nestalo sa. Ešte to nevzdávam. Adriana ma môže prekvapiť voľným pokračovaním príbehu, ktorý som si obľúbila. Volá sa V klietke a uzrieť svetlo sveta by malo tento rok.

Hodnotenie: 2/5