Niektorí sú vlkmi v ovčom rúchu. Tvária sa milo, no pri prvej príležitosti zaútočia tam, kde vás môžu najviac zraniť. Fiodor poznal ľudské nátury. Umožnil nám sledovať, ako sa z anjelskej tváričky stane tvár diabla. Žiadne nadprirodzené situácie nečakajte. Autor sa znova pohyboval len medzi nami – smrteľníkmi -, no práve my dokážeme nahnať omnoho viac strachu.
Na začiatku vás môže prekvapiť nekonečné predstavovanie postáv (je ich mnoho) a ich vzájomných väzieb, ktoré sú vskutku komplikované. Informácie sú votkané do príbehu, preto som mala pocit, že sa dej nikam neposúva. Spisovateľ nám to neuľahčil ani tým, že raz svojich protagonistov nazýva krstnými menami, potom len priezviskami. Musíte si ozrejmiť, kto je kto. Keď som sa zorientovala, o slovo sa opäť prihlásil môj milovaný Fiodor a pekelne to roztočil.
Tak ako zvyčajne ho trápili náboženské, morálne a národnostné otázky. Nálady v spoločnosti dokázal opísať s takou genialitou, až z toho mrazí. Keď túžba po zmene horí v plameňoch intríg, nikdy to nedopadne dobre. Mám dojem, že keby teraz vstal z hrobu a poobzeral sa okolo seba, vôbec by nebol prekvapený, čo sa deje s Ruskom. Bol famózny psychoanalytik a analytik spoločnosti. Svojich hrdinov priviedol až do grotesknosti, avšak, pôsobí to veľmi tragikomicky. V deji sa stretávame s ťažkými osudmi, no Fiodor sa svojej satiry vzdať nemienil. Bolo to brilantné. Väčšinou som nedokázala zadržať smiech. Pri Dostojevskom som vždy plakala, táto klasika mi ale ponúkla oveľa viac a som za to vďačná.
„...Svätá Rus je krajina drevená, biedna a... nebezpečná, krajina plná márnomyseľných žobrákov v horných vrstvách, ale obrovská väčšina žije v domčekoch na kuracích nôžkach. Poteší sa akémukoľvek východisku, len nech jej ho zdôvodnia. Iba vláda sa chce ešte stavať na odpor, ale kyjakom sa rozháňa potme a udiera vlastných. Tu je všetko predurčené a rozhodnuté. Rusko, aké je, nemá budúcnosť...“
(str. 363)
Nálada príbehu sa napokon začala pomaly, ale isto meniť, a následne sa pretavila do čistého zla. Zlo zostáva nepovšimnuté až dovtedy, kým nie je neskoro. Posledná, prvýkrát publikovaná kapitola v slovenčine, mnou otriasla a dala pomyselnú bodku za autorovou úspešnou snahou vykresliť to najhoršie, čo sa v človeku nachádza. Mala som zimomriavky a bolo mi ťažko na duši. Diablom posadnutí sú pre mňa zatiaľ druhým najlepším dielom po Idiotovi.
Uvedomujem si, že ak by som začínala touto knihou bez dlhodobejšieho spoznávania autora, zľakla by som sa a zabuchla by som dvere pred jeho ďalšou tvorbou. Preto by som túto „novinku“ určite neodporučila tým, ktorí od neho nič nečítali. Začnite Zločinom a trestom, Netočkou alebo Idiotom. Tento počin dokážete oceniť len vtedy, ak ste už s autorom mali skúsenosť. To množstvo postáv a pomalé vnáranie sa do deja nie je pre každého. Dielo sa najprv maskuje, a až postupne ukazuje svoju veľkolepú a hrôzostrašnú tvár.
Všetko je na vysokej úrovni, tak ako sme pri Odeone zvyknutí. Preklad, korektúra, poznámky k textu a aj veľmi dôležitý doslov, ktorý napísal Valerij Kupka. Práve vďaka nemu zisťujeme, prečo bola posledná kapitola v ruskom vydaní taktiež roky nepublikovaná. Som nesmierne rada, že aj my ju už máme preloženú, lebo predstavuje podstatný ponor do hlbšej psychoanalýzy jednej postavy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly