Oblomov si zvykol na svoj stereotyp: ležať v posteli a nič nerobiť. Nedokáže si predstaviť, že by musel opustiť svoju izbu. Na toto si už zvykol. Takto je mu dobre. Márni jeden deň za druhým a mesiace ubiehajú. Starne, chradne. Jeho verný sluha Zachar je mu vždy k dispozícii, aby mu pomohol (alebo ho podpichol, keď už má dosť pánovej lenivosti). To so sebou prináša veľa vtipných situácií, no aj udalostí plných smútku. Pomaly sa dozvedáme, akým bezútešným človekom sa Oblomov stal. Ako ho formovala minulosť? Ako ho môže ovplyvniť prítomnosť? A aké prekážky na neho čakajú v budúcnosti?
Má okolo seba hyeny, ktoré chcú profitovať z jeho dobrosrdečnosti. Ako to napokon skončí? Vyhrá čistota srdca alebo sa stane ďalšou ruskou postavou s tragickým osudom?
Ruskú klasiku milujem a zároveň nenávidím. Milujem Dostojevského, Puškina, ale nepáči sa mi Tolstoj a... Gončarov. Toto mi nesadlo. Opisy boli niekedy nádherné a pútavé, inokedy nudné. Raz som žasla nad psychologickou analýzou autora, po niekoľkých stránkach ma to už prestávalo baviť. Akoby spisovateľ nepoznal mieru a písal, čo mu sily stačili. No mne sily nestačili. So všetkým sebazaprením som to dočítala, no už teraz viem, že sa ku knihe nevrátim.
Někdy se ho zmocňoval nervózní strach; lekal se ticha, které ho obklopovalo, nebo ani sám nevěděl, čeho se bojí, ale přěběhl mu mráz po zádech. Jindy se bázlivě ohlížel na temný kout, obávaje se, že mu obraznost něco provede a ukáže mu nějaký nadpřirozený zjev.
(str. 74)
Ubilo ma to (po rusky to znamená zabilo) slovami. Aj jedno, aj druhé slovo dokonale vystihuje pocity z diela. Viem, že ruskí spisovatelia mali záľubu v písaní hustých textov, no keď vás to od začiatku neosloví, je to tragédia. Na jednej strane sa mi príbeh veľmi páčil, na strane druhej som sa nevedela dočkať konca. Bolo to príšerné. Je na vine stará čeština, ktorá tu bola použitá? S českým jazykom problém nemám, ale čítať klasiku v inom jazyku ako v materinskom, je asi trošku odvaha. Atmosféra príbehu bola iná. Neviem, ako by som knihu hodnotila v slovenčine a či by sa moje pocity zmenili, no teraz to bolo zvláštne. Nedokázala som sa dostať do deja, pretože som sa vôbec nenaladila na štýl písania. V texte sa nachádzali slová, ktoré nemali s dnešnou českou gramatikou nič spoločné (ako napríklad pomyslil si). To ma vyrušovalo. Chápem, že ani klasika v slovenčine nedisponuje aktuálnym jazykom, no vtedy mi to neprekáža. Je mi to jazykovo bližšie.
Asi navždy zostane záhadou, či sa mi Gončarov nepáči rovnako ako Tolstoj, alebo by u mňa mal úspech, keby sa preložil do slovenčiny. Škoda, že Slovart nevydal aj slovenskú verziu. Samotný príbeh by sa mi mohol páčiť, len keby nebol napísaný tak divne. Neviem, či je to chyba prekladu, alebo len zachovali autentickosť a vinný je spisovateľ. Kniha je naozaj hodnotná. Dokonca mi v určitých momentoch pripomínala Idiota od Dostojevského, ale dokopy to nejako nefungovalo. Ani si to neuvedomujeme, no jazyk môže úplne zmeniť čitateľov pohľad na dielo. Zohráva veľkú rolu v tom, či sa nám príbeh páči, alebo nie. Idea môže byť dobrá, no keď vám nesadne štýl písania, je všetko stratené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly