John Boyne - Komnata ozvien

George má všetko: peniaze, úspech, prestíž, no to sa radikálne zmení. Jeden nešťastný príspevok na internete napísaný s dobrým úmyslom, spustí úplnú mediálnu a aj rodinnú katastrofu. Verejnosť jeho vyjadrenie zoberie veľmi negatívne a na jeho hlavu sa zosype spŕška kritiky. Atmosféra každou sekundou hustne a známy moderátor sa snaží svoj omyl napraviť, no tým celú vec len zhorší. Jeho pokus o nápravu prilieva olej do ohňa a hlavný aktér sa ocitá „v plameňoch svojho nerozvážneho konania“, pretože dnešná digitálna doba nič neodpúšťa. George rýchlo zisťuje, že by sa radšej vydal napospas vlkom ako čelil lynčovaniu rozhnevaných moderných ľudí, ktorí striehnu na každý chybný krok. A veru, on tých chýb postupne urobí mnoho...
Autor diela Chlapec v pásikavom pyžame prichádza na slovenský knižný trh so satirou, ktorá tu ešte nebola. S humorom vykresľuje nedostatky „človeka digitálneho“ a nastavuje nám tým zrkadlo. Závisí iba od nás, či sa do neho chceme pozrieť.

S veľkou hanbou sa priznávam, že doteraz som neprečítala žiadnu knihu od Johna Boyna. Videla som iba film Chlapec v pásikavom pyžame. Neviem, prečo som sa k nemu ako čitateľka nikdy nedostala. Možno ma odrádzal ten rozruch okolo neho, no teraz to ľutujem. Táto kniha bola geniálna. Určite si od autora ešte niečo prečítam. Týmto príbehom si ma získal. Skutočne vie písať brilantne. Síce niektorí zahraniční čitatelia tvrdia, že Komnata ozvien nie je napísaná jeho typickým štýlom, ale ja to nemám s čím porovnať. Páčilo sa mi to také, aké to bolo. Nič by som nezmenila. John má o jedného fanúšika navyše.

„Nemyslíte si, že väčšina tých, čo predstierajú, že sa ich moje slová hlboko dotkli, hľadá niečo, čo by ich urazilo, alebo niekoho, kto by ich urazil? Ráno vstanú, odpracú nedojené kúsky pizze, ktorú si priniesli večer domov, vezmú do ruky smartfón, prezerajú si titulky novín a hľadajú niekoho, kto by ich naštval...“
(str. 218)

Sama sa strácam v dnešnej rýchlej dobe. To, čo je v poriadku a čo už nie, sa veľmi rýchlo mení a človek si pripadá stratený, ako v pasci všetkých názorov aj na tú najmenšiu maličkosť. Pozeráme si recenzie aj na zubné kefky (píšem z vlastnej skúsenosti) alebo hľadáme ľudí s podobnými názormi. Niekedy sa však hľadajú ľudia s odlišnými postojmi, aby sa mohli pohádať. To dáva životu šťavu. Sme takí znudení vlastnou existenciou, že potrebujeme nejaký impulz, ktorý by nás vytrhol zo stereotypu. Nezáleží na tom, či je pozitívny, alebo negatívny. Sem s ním! Boyne úžasne vykreslil našu biednu vyhorenú spoločnosť. Vytvárame si problémy, aby sme mali čo robiť. Aby sme cítili, že žijeme. Spisovateľ ma prinútil zamyslieť sa. Na túto knihu len tak ľahko nezabudnem. Mal by si ju prečítať každý! Zároveň si ale uvedomujem, že toto nie je kniha pre každého, pretože John svoj počin napísal s veľkým nadhľadom. Nadhľadom, ktorý nemusí vyhovovať niektorým čitateľom.

Rešpektovať druhú osobu už nie je požiadavkou, no stáva sa, chvalabohu, pre väčšinu z nás samozrejmosťou. No kde je hranica? Malo by to mať nejaké obmedzenie? Najprv som si myslela, že autor všetky situácie nafúkol do obludných rozmerov, no potom som si uvedomila, že práve takto sa správame. Extrémna tolerancia je rovnako zlá ako tá nulová. Boyne sa svojim čitateľom snaží otvoriť oči a núti nás pozrieť sa na svet triezvymi očami. Aj tie najušľachtilejšie činy nemajú význam, keď sú dovedené do krajností. Postavy z Komnaty ozvien by vám o tom vedeli rozprávať... Ešte žiadna kniha nebola taká humorná a skľučujúca zároveň. Pri čítaní som sa smiala ako blázon, no postupne mi došlo, že aj tie najvtipnejšie časti boli iba prezlečenou tragédiou, a to pridalo príbehu veľkú hodnotu. Naozaj sme ako supy? Naozaj čakáme na jeden nesprávny krok, aby sme mohli nejakú osobu lynčovať? Stiera sa hranica medzi slobodou prejavu a hlúpymi urážkami? Povedali by sme to, čo napíšeme, človeku rovno do očí, či vtedy už strácame smelosť? Myslíme si, že keď to napíšeme, tak to bolí menej? Záver bol jednou veľkou fackou a posunul knihu o stupeň vyššie, takže podľa mňa vyletela kvalitou do vesmíru. Celý príbeh predstavoval čistú genialitu, no koniec tomu dal pomyselnú čerešničku.

„Čo ste vyviedli?“
„Zdá sa, že som starý bigotný neandertálec.“
„To som aj ja,“ priznal šofér, „ale nepíšu o mne na titulných stranách. Títo tu čakajú na vás, však?“
„Asi áno. Čítali ste Frankensteina?“
„Videl som film.“
„Nie je to rovnaké? Ten istý rozbesnený dav – s vidlami v rukách chrlí nadávky, je pripravený vytiahnuť ma z auta a hodiť do rieky.“
„Nevidím nijaké vidly.“
„Majú ich všetci do jedného, verte mi. V prenesenom zmysle slova.“
„Nuž, určite je lepšie, keď človeka pichnú vidlami v prenesenom slova zmysle ako naozaj...“
(str. 261)

Ak sa neberiete príliš vážne, mali by ste si knihu okamžite prečítať. Možno sa stane vašou obľúbenou. John nenechal na nikom ani jednu nitku suchú. V príbehu sa nájdu všetci. Táto satira odráža našu spoločnosť a našu prehnanú túžbu po tolerancii. Spisovateľ sa veľmi humornou cestou vyjadril ku všetkým skupinám. Nezabudol ani na invalidov (napríklad mňa) a ja som ronila slzy... smiechu. Bolo to brilantné, trefné, plné nadhľadu. Čo som vďaka tomu zistila? Že sme všetci idioti. Všetci do jedného, no práve také je ľudstvo už odnepamäti, takže sa s tým dá zatiaľ žiť... Toto dielo je potrebné ako soľ. Prinúti vás zamyslieť sa a to je znamením kvalitnej literatúry. Neviem, kto by to napísal lepšie ako John. Asi nikto. Podarilo sa mu vystihnúť problémy doby a zároveň sa na ne pozrieť s potrebnou dávkou nadhľadu, ktorý už ľudia pomaly, ale isto strácajú.

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Slovart.

 Knihu si môžete kúpiť napríklad na tejto stránke.