Lynette je väzňom vlastných myšlienok, zlých spomienok a fatalizmu. No naozaj nás to, čo sme v živote zažili, predurčuje buď na úspech, alebo prehru? Nie sme strojcami vlastného šťastia? Alebo sa tým iba človek utešuje a všetko je už vopred dané? Pri čítaní som sa zamýšľala práve nad týmito otázkami, ktoré trápia aj mňa.
Hlavná hrdinka to nemá vôbec ľahké. Býva s ľahostajnou matkou a postihnutým bratom, o ktorého sa stará. Chcela by sa vymaniť z tohto pekla, no nevie ako. Aj posledná nádej, ktorú mala, pomaly zhasína, a Lynette dochádza, že musí niečo urobiť, aby nepohasla navždy. V zúfalstve je schopná urobiť čokoľvek a nemyslieť na následky svojho konania. Je úplne na dne. V čiernej diere, ktorá ju požiera zaživa. No stále má aspoň štipku nádeje a tá je niekedy vzácnejšia ako všetky peniaze sveta.
Kniha ma hneď zaujala svojou anotáciou. Mala som pocit, že si ju musím prečítať. Že ju práve teraz potrebujem. Nemala som dobré obdobie, no postupom času sa to zlepšovalo, a kým ku mne dielo prišlo, znova som to bola ja. Zaujímalo ma, ako ho budem hodnotiť, keď je mi dobre. Či ma opäť nedobehnú smutné myšlienky. Obávala som sa toho. No napokon to nebolo také depresívne, ako som sa nazdávala. Knihu som prečítala za pár hodín, lebo bola výborne napísaná, no mám zmiešané pocity. Krásne myšlienky sa bili s odstupom autora. Síce vytvoril neobyčajné postavy (alebo priam nádherne obyčajné), no čitateľ doluje pocity. Príbehu musíte dopriať čas, aby sa vám dostal pod kožu, ale ani to nezaručuje, že si získa vaše srdce. Nechápem to. Malo to všetky predpoklady kvalitného diela, no výsledok je rozpačitý...
K čemu je dobrý, když dostaneš, co si zamaneš v okamžiku, kdy po tom zatoužíš?
(str. 155)
Každý si hľadá svoje miesto na zemi. Každý chce niekam patriť a mať niečo svoje. Hlavná hrdinka trpela a je psychicky nestabilná. Vo svojom duševnom rozpoložení si neuvedomuje, ako príšerne si šliape po šťastí. Aj záblesk pekných dní ju vydesí natoľko, že by ju človek nespoznal. Natíska sa mi otázka: Sú všetci ľudia fatalisti? V určitých momentoch áno. Keď niečo nejde podľa predstáv a človek má pocit, že niektoré situácie sa prosto ovplyvniť nedali. Vtedy sa všetko zvaľuje na osud, no je to naozaj tak? Táto novinka čitateľovi ukazuje, že za niektoré rozhodnutia nesie zodpovednosť osoba, ktorá ich urobí, a nie nejaká neviditeľná sila. S niektorými rozhodnutiami musíme žiť do konca života. Čo sa raz stalo, to sa už nedá vrátiť späť. Lynette je frustrovaná, zúfalá a robí jednu chybu za druhou. Chce sa mať lepšie, ale svoju situáciu veľkými skokmi zhoršuje. Zle sa mi pozeralo na to, ako sa rútila do bahna, no stále verila, že sa veci utrasú. Sama si kopala hrob, ale zároveň sa snažila žiť.
Situácie sa mi najprv zdali pritiahnuté za vlasy, no keď som sa poriadne zamyslela, také nereálne neboli. Zúfalá osoba je schopná čohokoľvek, len aby mala pocit kontroly nad svojím životom. Bolo to surovo skutočné čítanie, ale treba brať ohľad na prostredie príbehu. Amerika je Amerika. Niektoré kapitoly boli nepochopiteľné. Aspoň ja som to tak pociťovala. Niekedy mi to nedávalo zmysel. Logiku strácalo aj rozhodnutie, že protagonisti budú hovoriť nespisovným jazykom. Slová ako vždycky a všecko mi už pekne liezli na nervy a to nie som Češka. Jednoducho neviem pochopiť, prečo Willy zadupal ideu diela týmto spôsobom. Chcel nám povedať, že chudobní ľudia sú nevzdelaní a tak im spisovný jazyk nič nehovorí? Veľmi rada by som si pozrela originál. Mohlo sa stať aj to, že český preklad nezvládla prekladateľka a dielo nie je napísané tak hrozne, ako som mala možnosť vidieť. Možno sa chcela prekladateľka držať atmosféry, no neodhadla to. Neviem, kde sa stala chyba. Či je na vine sám autor alebo preklad... Ale to nemení nič na fakte, že to vykresľovalo stereotypné správanie určitej skupiny ľudí. Chudoba nejde ruka v ruke s nevzdelanosťou. Aj nádherne myšlienky sa dokázali týmto jazykom znehodnotiť. To ma mrzí.
„...Začínám si myslet, že některý lidi se prostě narodí, aby měli smůlu. Jsou zrozený neuspět. A začínám si uvědomovat, že jsem jedna z nich. Nemáš tušení, jaký to je. Jak je strašný něco takovýho o sobě vědět. To ale neznamená, že bych chtěla, aby všecko bylo tak špatný, jak to bylo. A ani to, že bych chtěla, aby to tak zůstalo. A už vůbec ne, že by se mi to líbilo. Jenomže taky musím žít, že jo?“
(str. 195)
Dielo ma nezasiahlo tak, ako by som očakávala. Emócie som musela loviť. Autorov odmeraný prístup mi to neuľahčoval. Udalosti len popisoval a psychologický profil postáv sme si museli vytvoriť sami. Bola som rada, že sa nič neženie do extrémov, pretože nekončiace myšlienkové pochody nenávidím, no zároveň som stále dúfala, že spisovateľ pridá ruku k dielu a oboznámi nás s pocitmi hrdinov. Pokusy boli, ale tie omrvinky mi, bohužiaľ, nestačili. Bolo to neosobné. Akoby čakal, že čitateľovi to bude stačiť. No priznám sa, že niekedy sa mi takéto knihy veľmi páčia. Mám rada, keď sa z čitateľa nerobí idiot, no v tejto novinke mi absencia vysvetľovania chýbala. Dielo bolo pripravené povedať mnoho múdrostí, ale nakoniec nepovedalo takmer nič. Willy Vlautin vraj nadviazal na Johna Steinbecka. Ja som zatiaľ nič od Steinbecka nečítala, no chcela by som. Aspoň budem schopná porovnať toto dielo s nehynúcou klasikou. Mám ale dojem, že nebudú mať nič spoločné. Ak ste ten typ čitateľa, ktorý rád analyzuje konanie postáv, aj keď mu to spisovateľ vôbec neuľahčuje, Vždycky přijde noc je novinka stvorená pre vás. Možno v nej nájdete skrytý potenciál. Ja som to nedokázala.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem internetovému kníhkupectvu Knihcentrum.
Ak vás kniha zaujala, môžete si ju kúpiť v tomto skvelom internetovom kníhkupectve.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly