Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Bratia Karamazovovci I a II

Bratia Karamazovovci je krutý, avšak výborne napísaný príbeh o jednej dysfunkčnej ruskej rodine. Zlé rodinné vzťahy sa nakoniec zmenia na niečo oveľa toxickejšie. Niečo smrteľne hrozivé a čitateľ nevie, čomu môže a čomu, naopak, nesmie veriť. Bezútešnosť tejto rodiny je cítiť v každom slove a geste, ktoré si adresujú jej členovia. Žiadna rodina nie je ideálna, no ja som mala pocit, že Dostojevskij zveličil povahové črty jednotlivých postáv, aby nás nasmeroval k zaujímavým úvahám. Vlastne, urobil to, čo robí vždy. Núti vnímavého človeka uvažovať o ľuďoch a hľadať paralely s dnešným svetom.  V tomto diele bol Fiodor omnoho viac prítomnejším rozprávačom ako inokedy. Dokonca sa vyskytoval v deji ako pozorovateľ. Skutočný pozorovateľ. Milo ma to prekvapilo. Dostojevskij vedel, ako potešiť čitateľov. Podľa mňa to dodáva deju neopísateľné čaro.

Bol to zatiaľ ten najnapínavejší a zároveň najdepresívnejší príbeh, aký som od Fiodora čítala. Zlomí vám srdce na milión kúskov a neposkladá vám ho naspäť. Je to kruté, avšak reálne a čitateľ sa s tým musí zmieriť. Autor iba opisoval stratenú spoločnosť, ako ju videl on. Je ale zrejmé, že dielo je stále nadčasové. Keď sa človek zmieta vo víre vlastných túžob, je ochotný urobiť čokoľvek. Časy sa nezmenili.

Doteraz neviem pochopiť, prečo Odeon rozdelil tento príbeh na dve knihy, keďže české vydanie, ktoré má na starosti taktiež toto vydavateľstvo, je jednozväzkové. Áno, sám autor sa priznáva, že príbeh rozdelil na dva romány, no prečo môžu mať Česi len jednu knihu a my dve? V určitých momentoch mi to vyhovovalo, pretože klasické odeonovky sú naozaj ťažké. Čitateľ sa tiež môže rozhodnúť, či si kúpi aj druhý diel. Keď sa na to pozerám takto, tak to je lepšie. Napríklad ja som si už nekúpila pokračovanie Vojny a mieru, no Dostojevskij je prosto Dostojevskij a neviem, či poznám nejakého človeka, ktorý by si nedokúpil pokračovanie. Práve to pokračovanie všetko vysvetľovalo.

Ľudia, a to aj zločinci, sú vo väčšine prípadov oveľa naivnejší a prostoduchejší, ako sa všeobecne nazdávame. Tak je to, napokon, aj s nami.

Kamarát mi hovoril, že by som nemala čítať Dostojevského, keď mám depresie, no ja som si povedala, že to určite nebude také hrozné. Naivne som si myslela, že ma rozveselí fakt, že čítam obľúbeného autora. Prerátala som sa. Netuším, či bol vo svojom poslednom diele autor extrémne depresívny, alebo som ja bola citlivá na všetky negatívne podnety, no prvá kniha ma veľmi mučila. Priznávam sa, že nie som pobožný človek, no veriacich rešpektujem, ak oni rešpektujú iných ľudí a ich presvedčenie. Dostojevského úvahy o Bohu mi nikdy neprekážali, až teraz. Všetko bolo dotiahnuté do krajností. Neviem, ako by som to opísala. V prvej knihe sú úvahy o Bohu, diablovi, cirkvi a čitateľ sám cíti, že spisovateľ sa postupne rúca pod tlakom emócií. Otvorene kritizuje cirkev a obracia sa len na Boha. Toto zistenie ma prekvapilo. Poukazovať v tých časoch na prehnitosť cirkvi bol odvážny čin. Jeho premýšľanie ale nemalo konca. Nie, vo svojich myšlienkach sa nikdy nestratil, no robil také veľké odbočky od hlavného príbehu, že mi išiel vybuchnúť mozog. Písal knihy v knihe. Musíte sa vážne sústrediť. Teraz chápem, že všetko malo svoj dôvod, no keď som to čítala, veľmi som s tým bojovala. Moja myseľ bola niekde inde, mučená vlastnými problémami. Až spätne sa mi otvorili oči. Fiodor bol výnimočný. Vo svojich dielach odmietal mlčať a ukazoval ľuďom to, čo nechceli vidieť. Prekrúcal vety z Biblie, čo úplne pochopí asi iba veriaci, no aj my ostatní dokážeme čo-to pochopiť vďaka poznámkam na konci kníh. Odeon urobil mravčiu prácu. Čitateľ pozná súvislosti, aby mohol porozumieť konaniu postáv. Nikde si to nemusí hľadať. Je to v dielach.

Nevieme si ani predstaviť všetky hanebnosti a mravné poklesky, ktoré je schopný strpieť žiarlivec bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A pritom vôbec nemožno tvrdiť, že sú to všetko nízke a špinavé duše. Naopak, aj človek vznešeného srdca, plný čistej, obetavej lásky, je zároveň schopný schovávať sa pod stôl, podplácať najväčších podliakov a podstúpiť najhnusnejšie špinavosti špehovania a načúvania za dverami.
....................
Zdalo by sa, čo z takej lásky, na ktorú treba tak dozerať, čo je hodna láska, ktorú treba tak starostlivo strážiť? No práve toto nikdy nepochopí ozajstný žiarlivec, hoci medzi nimi sa naozaj vyskytujú aj ľudia so vznešeným srdcom.

Druhá časť bola dynamickejšia, keďže sa všetky rodinné vzťahy a súvislosti vysvetlili v prvej obšírnejšej časti. Zdalo sa mi, že sme sa veľkou rýchlosťou rútili k rozuzleniu. Možno to nebolo také rýchle, ale po mučivej jednotke som dvojku zhltla. Doteraz bol Fiodor iba zaujímavý spisovateľ. Teraz však vedel, ako nás napínať do poslednej chvíle. Takýto postup som u neho ešte nevidela. Akoby si všetky tromfy šetril do druhej knihy. Brilantné. Strany mi ubiehali a zvedavosť narastala. Bolo to geniálne do konca. V závere som stále na niečo čakala, a aj keď som to nedostala, nedokážem autorovi nič vyčítať. Takto to malo skončiť. Mala som slzy v očiach. Toto je psychicky ťažké dielo a aj záver to potvrdzuje. Zostal vo mne smútok. Ľutujem všetky postavy.

Hodnotenie: 4,5/5