Keď sa o slovo prihlásia spomienky, začne si na všetko spomínať. Ide splniť veľmi náročnú úlohu. Zistí, že od neho závisí prežitie ľudstva a on musí pozbierať všetky sily, aby sa pokúsil o nemožné: pokračovať v stanovenom pláne. Zem sa naňho spolieha. Neúspech by znamenal katastrofu. Pomaly na neho dolieha ťažoba tohto zistenia. Treba sa vzchopiť a pokračovať v dohodnutých aktivitách.
Nikto mu na tejto misii nepomôže. Musí sa spoľahnúť sám na seba. Vyhliadky nie sú najlepšie. Je ďaleko od domova, nevie, kam smeruje, ale aj tak tomu chce prísť na kĺb. Dokáže však jeden človek odvrátiť zánik našej planéty?
Pred pár rokmi spôsobil Marťan veľké šialenstvo v knižnom a aj filmovom svete. Musím sa priznať, že ja som videla iba film. Knihe som sa vyhýbala, lebo som sa bála, že je napísaná príliš vedecky. Teraz to ľutujem, no som zároveň šťastná, že som neignorovala aspoň túto novinku. Bolo to úžasné. Keď si spomeniem na to, ako dlho som musela čakať, lebo vydavateľstvo stále posúvalo dátum vydania, a ja... Keď sa ku mne dielo konečne dostalo, tak som ho bola schopná prečítať za jeden deň a to ma hnevá asi najviac. Moja rýchlosť. Mesiace na niečo čakám ako sup a za deň je to fuč. No bolo by horšie, keby sa mi príbeh nepáčil a premáhala by som sa, aby som ho dočítala. Teraz mám na poličke knihu, pri ktorej sa zastavím a poviem si: „To bolo neopísateľne geniálne.“
„Registrujem plný rozsah pohybu,“ oznamuje počítač. „Uveďte svoje meno.“
„Pche! To akože fakt?“
„Nesprávna odpoveď. Druhý pokus: Uveďte svoje meno.“
Otvorím ústa, chystám sa odpovedať.
„No...“
„Nesprávna odpoveď. Tretí pokus: Uveďte svoje meno.“
„Hm...“
„Nesprávna odpoveď.“
(str. 15)
Keď som už pri tom: je to naozaj neopísateľné. Vopred sa vám ospravedlňujem, ak recenzia skĺzne do niečoho neidentifikovateľného, napríklad do výkrikov nadšenia alebo mojich nekončiacich úvah. Budem sa krotiť, no radšej som vám to napísala, aby ste neboli zmätení. Prečo je to neopísateľné? Pretože kniha je... (už to začína, netrvalo to dlho a už sa neviem vyjadrovať) neskutočne brilantná? Ani tieto slová ju poriadne nevystihujú. Je tak šialene vtipná, až smeruje do čistej geniality. Viem, asi vám to nedáva zmysel. Pochopíte to vtedy, keď si ju prečítate. Nie je vôbec hlúpa, len sa tam dejú bláznivé veci na pozadí vedeckých faktov. Mala som pocit, že autor by ma už presvedčil o hocičom, pretože aj najväčšie hlúposti písal s takým skalopevným presvedčením, že by sme mu uverili aj to, že je Zem plochá. Nič ma však neiritovalo. Naopak, príbeh som si vychutnala. Andy má úžasný zmysel pre humor. Veľmi som sa smiala a nechápala som, ako ho tam dokáže tak nenútene prepašovať.
Bol to čitateľský zážitok, ktorý ma obral o reč. Nepredpokladala som, že to bude až také kvalitné. Áno, vysoké očakávania som mala, dokonca som sa bála, že ma kniha nakoniec sklame. No nikdy by mi nenapadlo, že sa ku mne dostane sci-fi, v ktorom sa stále niečo deje, no nepôsobí to prehnane. Zvraty pribúdali a pribúdali, preto som knihu nemohla pustiť z rúk. Bola som zvedavá, čo sa stane ďalej, ďalej a ešte ďalej. Na začiatku ma zaujímalo iba to, či sa hlavnému hrdinovi podarí splniť úlohu, no počas čítania som už bola zvedavá na toľko vecí, že som ani sama nechcela uveriť, ako sa to zvrtlo. Bolo to ohromujúce, skvelé, bravúrne, vynikajúce a hlavne nenapodobniteľné. To je všetko, čo by sa mohlo o tomto príbehu písať a úplne by to postačovalo. Nechcem sa púšťať do detailnejšieho vysvetľovania, pretože aj jediná informácia navyše vás môže pripraviť o prekvapenia, ktoré sa nachádzajú v deji. Všetko je vzájomne prepojené, lebo sa v diele uplatňuje retrospektívny kompozičný postup. Vieme len to, na čo si spomenie hlavný protagonista. Napredujeme spolu s ním. Vracia sa vo svojich spomienkach do minulosti, lebo si túži spomenúť, ako sa, preboha, dostal do vesmíru. Malými krôčikmi si zoraďuje útržky spomienok, aby z toho napokon vznikol celistvý obraz a my zistíme, čo predchádzalo tejto šialenej situácii.
Zvládnem to? Nebudem už odteraz navždy celkom nepoužiteľný? Vymrie ľudstvo len preto, lebo som nezvládol beztiažový stav?
Nie.
Zatínam zuby. Zatínam päste. Zatínam konečník. Zatínam všetko, čo môžem. Dáva mi to pocit, že mám veci pod kontrolou. Robím niečo tým, že agresívne nerobím nič.
(str. 119)
Zvraty na konci boli úchvatné. Neverila som tomu, čo čítam. Šialená genialita v najčírejšej podobe. Andy pomaly budoval príbeh, spomienku za spomienkou, aby nás v závere ohúril. Klobúk dole. Toto sa tak často nevidí. Takýto príbeh potrebuje skutočne majstrovského spisovateľa, aby z toho nevznikol jeden veľký nezmysel. Weir dokázal, že všetky chvály na jeho adresu sú opodstatnené. Od začiatku vedel, čo robí. Mal to premyslené do najmenších detailov. Myslím si, že na túto knihu sa nemôže sťažovať nikto. Prosto nemôže. Rozmýšľala som, čo by vás mohlo nahnevať, no neprišla som na nič. Toto dielo je bez chybičky. Je to neuveriteľná jazda od začiatku až do konca. Som nesmierne rada, že som si príbeh prečítala. Bol veľmi vyvážený. Akcia, napätie, humor, vzťahy, úvahy, radosť, smútok... to všetko sa tam nachádzalo. Čitateľ však nemá pocit, že je tým rušený. Má to svoje miesto a čas. A práve odhadnúť moment, kedy do deja pridať to a kedy zas ono, je to skutočné umenie, ktoré má Andy Weir v malíčku.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly