Hrdinovia sú pokračovaním Mýtov. Autor síce tvrdí, že nemusíme čítať Mýty, aby sme chápali túto knihu, no jeho poznámky pod čiarou nás skoro vždy navedú na jeho predchádzajúci počin. Ak vlastníte prvý diel, máte o starosť menej.Toto dielo sa líši od toho, na čo sme boli pripravení. Nie, nie sú to ďalšie úchvatné báje. Táto novinka je komplikovaná, ide viac do hĺbky a ponúka nám pohľad na ľudí ako na hrdinov, ktorí sú už samostatní a odhodlaní si svoje bitky vybojovať sami – niekedy. V strede záujmu je teraz človek a nie každému sa to bude páčiť. Áno, chápem, že je to prirodzený proces, no mne sa to nepozdávalo. Ak zas očakávate nádherné príbehy o fungovaní sveta, mali by ste svoje nadšenie krotiť. Inak by ste mohli byť sklamaní ako ja. Toto sú už úplne iné príbehy, no verím, že si nájdu svojich čitateľov.
Bola som nadšená, keď som zistila, že Hrdinova majú vyjsť v slovenskom jazyku. Stephen sa po Mýtoch zaradil medzi mojich obľúbených autorov. Dokázal aj tú najkomplikovanejšiu súvislosť podať zaujímavo a veľmi jednoducho, takže som vždy rozumela tomu, čo som čítala. Ani som nerozmýšľala, či si na recenziu zoberiem aj túto novinku. Bolo zjavné, že áno. Hlas, ktorý v mojom živote všetko spochybňuje, sa teraz neozval a ja som žila v nevedomosti. Tešila som sa na toto dielo. Až príliš. V konečnom dôsledku to nepomohlo ani mne, ani knihe. Možno som tým pádom ešte kritickejšia.
Smrteľníci pocítili potrebu prosiť bohov a poddať sa im, prinášať im obety a lichotiť im velebením a modlitbami, aby v takomto svete prežili. Niektorí muži a ženy sa však začínajú spoliehať na vlastnú statočnosť a dôvtip. Ide o mužov a ženy, ktorí sa – buď s pomocou bohov, alebo bez nej – odvážia pretvoriť svet na bezpečnejšie miesto, kde by sa ľudstvu darilo. Sú to hrdinovia.
(str. 20)
Je to smutné, no nenachádzam veľa slov, ktorými by som opísala knihu. Bola nudná, zložitá, dokonca som si z nej hneď po prečítaní mnoho nezapamätala. Čistá katastrofa. Žiadny príbeh ma nedokázal očariť. Premáhala som sa ju zobrať do rúk. Takto som si koniec roka veru nepredstavovala. Neskončil sa dobre. Poznámky pod čiarou ma teraz iba rušili. Buď ma presmerovali na Mýty, viac ma poplietli, alebo Fry len túžil prehĺbiť vlastné úvahy a byť humorný, čo sa mu momentálne darilo s veľkou námahou. Vytáčalo ma to do nepríčetnosti. Neviem prečo. Po prečítaní recenzie na prvý diel, konkrétne týchto viet, môžem iba zaplakať.: „Niekedy som ani nedýchala. Bolo to také pútavé, že aj keď som sa pokúšala prestať čítať, nedalo sa to. Neskutočne oceňujem tiež jeho poznámky pod čiarou, vďaka ktorým som sa dozvedala o mytológii a vzájomných (komplikovaných) vzťahoch viac. Bolo to veľmi zaujímavé a autorove poznámky pod čiarou len podčiarkovali vysokú úroveň tohto počinu.“ Kde sa podeli tie časy? Ach jaj, toto je úplný protiklad prvej recenzie. Nadšenie vystriedalo trpké sklamanie a chuť čítať sa premenila až na... odpor? Je to to správne slovo? Asi. Pociťovala som priam nechuť pokračovať ďalej. Ničomu som nerozumela, strácala som sa v texte a pochybovala som, že Stephen mal radosť, keď to zliepal dokopy.
Síce tam humor bol, ale bolo ho veľmi málo a iba na pár výrokoch som sa schuti zasmiala. Bolo to suché a zvláštne. Označila by som to za naivné, no báje sú naivné. To je fakt a v tom by problém nemal byť. Druhá ukážka z recenzie (prepísala som tú najlepšiu) je príkladom, akým smerom sa uberala celá kniha. Jeho úvahy neboli zvyčajne také vtipné, ako si myslel. Jeho vlastné myšlienky ma ešte viac odpútavali od samotných príbehov, takže z toho vznikol jeden obrovský zmätok, ktorý sa ťažko chápal. Stephenov rozprávačský talent tento raz pochoval celý potenciál. Bola som zúfalá z toho, že nás zasypal neskutočným množstvom informácií. Nedokázala som sa z toho vymotať. Ak však vy budete dielo chápať, mohli by ste si ho vychutnať viac. Všetko je o porozumení. Ak nebudete vedieť, o čom čítate, ste v kaši, rovnako ako ja. S vypätím síl som sa snažila preniknúť do deja, no hneď ako sa v nejakej knihe začnete strácať, nie je cesty späť. Strácate sa čoraz viac. Presne toto sa stalo mne. Nepopieram, tento počin je možno dobrý, ale pretože ma tak miatol, je odsúdený na nemilosť. Poviete si, ako som sa mohla strácať v príbehoch? Príbehy na seba nadväzovali, dokonca, ako som už spomenula, mali korene aj v autorovom predchádzajúcom výtvore.
Muži! Nejde o to, že sú krutí, neokrôchaní, povrchní a necitliví – aj keď si dovolím tvrdiť, že aj takí sa nájdu. Ide o to, že sú tak zúfalo slepí. Tak neuveriteľne hlúpi. Teda aspoň muži v mýtoch a v literatúre. V skutočnom svete sme pravdaže zapálení, bystrí a úplne bezchybní.
(str. 228)
Táto kniha nemala nikdy vzniknúť. Autor kvalitou viditeľne klesol alebo nám chcel poskytnúť viac faktov, čo sa nakoniec nevyplatilo. Už to nebolo také odľahčené a svižné, ako by sme si priali. Mrzí ma, čo sa napokon z Hrdinov stalo. Nič mi nedokáže vylepšiť tento zlý pocit. Bolo to ťahavé, plné mätúcich odbočiek a nevtipného humoru. Bolo zložité dostávať sa do deja a chápať všetky príbehy. Mýty boli napriek komplikovanosti podané čitateľovi jednoduchou formou. Táto kniha však obsiahla všetky nedostatky a chyby, ktorých som sa bála pri spisovateľovom predchádzajúcom počine. Vtedy sa ale moje obavy nepotvrdili. Nerozumiem tomu. V prvej časti sa im vyhol a naplno ich pustil šarapatiť tu. Nemám slov. Toto je čistý prepad. Nie však odpad. Asi to ma teší najviac, pretože pri všetkých nedostatkoch môže čitateľ ešte stále pocítiť závan nádherne magických báji. Musí sa na to veľmi sústrediť, no je to tam.
(str. 20)
Je to smutné, no nenachádzam veľa slov, ktorými by som opísala knihu. Bola nudná, zložitá, dokonca som si z nej hneď po prečítaní mnoho nezapamätala. Čistá katastrofa. Žiadny príbeh ma nedokázal očariť. Premáhala som sa ju zobrať do rúk. Takto som si koniec roka veru nepredstavovala. Neskončil sa dobre. Poznámky pod čiarou ma teraz iba rušili. Buď ma presmerovali na Mýty, viac ma poplietli, alebo Fry len túžil prehĺbiť vlastné úvahy a byť humorný, čo sa mu momentálne darilo s veľkou námahou. Vytáčalo ma to do nepríčetnosti. Neviem prečo. Po prečítaní recenzie na prvý diel, konkrétne týchto viet, môžem iba zaplakať.: „Niekedy som ani nedýchala. Bolo to také pútavé, že aj keď som sa pokúšala prestať čítať, nedalo sa to. Neskutočne oceňujem tiež jeho poznámky pod čiarou, vďaka ktorým som sa dozvedala o mytológii a vzájomných (komplikovaných) vzťahoch viac. Bolo to veľmi zaujímavé a autorove poznámky pod čiarou len podčiarkovali vysokú úroveň tohto počinu.“ Kde sa podeli tie časy? Ach jaj, toto je úplný protiklad prvej recenzie. Nadšenie vystriedalo trpké sklamanie a chuť čítať sa premenila až na... odpor? Je to to správne slovo? Asi. Pociťovala som priam nechuť pokračovať ďalej. Ničomu som nerozumela, strácala som sa v texte a pochybovala som, že Stephen mal radosť, keď to zliepal dokopy.
Síce tam humor bol, ale bolo ho veľmi málo a iba na pár výrokoch som sa schuti zasmiala. Bolo to suché a zvláštne. Označila by som to za naivné, no báje sú naivné. To je fakt a v tom by problém nemal byť. Druhá ukážka z recenzie (prepísala som tú najlepšiu) je príkladom, akým smerom sa uberala celá kniha. Jeho úvahy neboli zvyčajne také vtipné, ako si myslel. Jeho vlastné myšlienky ma ešte viac odpútavali od samotných príbehov, takže z toho vznikol jeden obrovský zmätok, ktorý sa ťažko chápal. Stephenov rozprávačský talent tento raz pochoval celý potenciál. Bola som zúfalá z toho, že nás zasypal neskutočným množstvom informácií. Nedokázala som sa z toho vymotať. Ak však vy budete dielo chápať, mohli by ste si ho vychutnať viac. Všetko je o porozumení. Ak nebudete vedieť, o čom čítate, ste v kaši, rovnako ako ja. S vypätím síl som sa snažila preniknúť do deja, no hneď ako sa v nejakej knihe začnete strácať, nie je cesty späť. Strácate sa čoraz viac. Presne toto sa stalo mne. Nepopieram, tento počin je možno dobrý, ale pretože ma tak miatol, je odsúdený na nemilosť. Poviete si, ako som sa mohla strácať v príbehoch? Príbehy na seba nadväzovali, dokonca, ako som už spomenula, mali korene aj v autorovom predchádzajúcom výtvore.
Muži! Nejde o to, že sú krutí, neokrôchaní, povrchní a necitliví – aj keď si dovolím tvrdiť, že aj takí sa nájdu. Ide o to, že sú tak zúfalo slepí. Tak neuveriteľne hlúpi. Teda aspoň muži v mýtoch a v literatúre. V skutočnom svete sme pravdaže zapálení, bystrí a úplne bezchybní.
(str. 228)
Táto kniha nemala nikdy vzniknúť. Autor kvalitou viditeľne klesol alebo nám chcel poskytnúť viac faktov, čo sa nakoniec nevyplatilo. Už to nebolo také odľahčené a svižné, ako by sme si priali. Mrzí ma, čo sa napokon z Hrdinov stalo. Nič mi nedokáže vylepšiť tento zlý pocit. Bolo to ťahavé, plné mätúcich odbočiek a nevtipného humoru. Bolo zložité dostávať sa do deja a chápať všetky príbehy. Mýty boli napriek komplikovanosti podané čitateľovi jednoduchou formou. Táto kniha však obsiahla všetky nedostatky a chyby, ktorých som sa bála pri spisovateľovom predchádzajúcom počine. Vtedy sa ale moje obavy nepotvrdili. Nerozumiem tomu. V prvej časti sa im vyhol a naplno ich pustil šarapatiť tu. Nemám slov. Toto je čistý prepad. Nie však odpad. Asi to ma teší najviac, pretože pri všetkých nedostatkoch môže čitateľ ešte stále pocítiť závan nádherne magických báji. Musí sa na to veľmi sústrediť, no je to tam.
Hodnotenie: 2/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.
Knihu si môžete objednať aj priamo v Tatrane.
No môžete si ju stále kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly