Môžete povedať, že by ste boli dobrým človekom aj v hraničnej situácii? Keby ste si museli vybrať, koho zachrániť? Volili by ste seba alebo by ste sa rozhodli zachrániť život inej osobe? Odpovede na tieto otázky sú veľmi ťažké. Každý chce žiť, no ľudia túžia tiež pomáhať. Neexistuje správne riešenie. Niekto vždy zomrie.
Šestnásťročná Finn mala pred sebou celú budúcnosť. Tešila sa na ples a počítala s tým, že ak jedného dňa umrie, tak určite nie v mladom veku. Mýlila sa.
Išla s rodinou a priateľmi na víkend do hôr. Vyzeralo to ako nevinný plán. Ten sa však rýchlo zmenil na tragédiu. Počas rodinného výletu sa stretla so smrťou. Karavan, v ktorom sa všetci viezli, sa zásahom nešťastnej udalosti zrúti do rokliny a ju to stojí život. Vonku vládne metelica a nádej na záchranu je nízka. Finn, už ako vševediaca rozprávačka, objasňuje, čo sa odohrávalo ďalej a ako jeden okamih navždy pokazil vzťahy všetkých zúčastnených.
Táto kniha ma na prvý pohľad zaujala. Prečítala som si trošíčku z ukážky a zhodnotila som, že by som si ju mohla vychutnať. Bola napísaná pútavo. Domnievala som sa, že s ňou nebudem mať problém, aj keď young adult čítam iba sporadicky. Háčik sa objavil náhle v úvode. Zistila som totižto, že hlavná hrdinka mala rada nezvyčajné slová. Hneď prvá kapitola ma obrala o reč. Nazdávam sa, že ukážka zo strany 11 vám to vysvetlí lepšie.
Od oznámenia sestriných zásnub sa do nemoty, ba priam ad nauseam, rozpitváva itinerár jej svadby, a to jej veľký deň príde až o tri mesiace.
Je to také zjavné, ako keď krvácate. Pozriete sa dole a vidíte krv. Keď sa pozriem dole ja, nevidím nič okrem snehu a lesa naokolo, ktoré sú príliš skutočné na to, aby som snívala. Cítim svoje telo – končatiny, srdce, dych -, ale už necítim nič zo sveta – ani chlad, ani vlhko, ani gravitáciu, ani vzduch.
(str. 43)
...a tiež chcela. Príbeh ma veľmi lákal. Zozačiatku som si myslela, že nie je originálny (čiastočne si to myslím aj doteraz, v niečom mi pripomína Zostaň so mnou), ale keď sa čitateľ sústredí na to, čo ním mienila autorka povedať, tuší, že je výnimočný svojou otvorenosťou. Na rovinu nám ukazuje, ako sa ľudia správajú v čase tragédie a aké ľahké je človeka súdiť a tvrdiť, že my by sme sa zachovali inak. Otvára nám oči. Dokonca sú na konci knihy otázky na diskusiu, ktoré, podobne ako samotný dej, tnú do živého, naliehajú a hľadajú riešenie neľahkých životných situácií. Zachránili by ste človeka, ak by tým bol ohrozený váš život? Starali by ste sa počas katastrofy iba o svoju rodinu alebo aj o iných? To nezistíme, kým sa v takej situácii reálne neocitneme. Každý si myslí, že má v sebe dobro, no potom, zoči-voči smrti, prehodnotí svoje postoje. Zrazu je osobou, ktorú nespoznáva a ani poznať nechce. Toto dielo je určené pre mladých dospelých, ale učí aj nás starších, že by sme nemali ľudí súdiť, skôr sa ich snažiť pochopiť, pretože všetko má svoje dôvody. Knižní hrdinovia sa s týmto faktom musia zmieriť, pozbierať svoje polámané životy a pokúsiť sa začať žiť odznova, s veľkou dierou v srdci a ešte väčšou v svedomí. Podarí sa im nezrútiť sa do priepasti, odkiaľ nie je návratu?
Na diele sa mi nepáčila len jediná vec, ale bola taká prenikavá, že mi svojím spôsobom znechutila celé čítanie. V okamihu by bol geniálny príbeh, keby spisovateľka neurobila jeden chybný krok – nenapísala ho z pohľadu šestnásťročného dievčaťa. Veľmi nerozumné rozhodnutie. Podľa mňa vôbec neodhadla správanie tejto vekovej kategórie a tým pádom bola rozprávačka neuveriteľne vyspelá, až mi to prekážalo. Ako na počkanie sypala z rukáva životné múdrosti, akoby už prežila všetko. Áno, pozerala som sa na to aj z iného uhla pohľadu: keď zomrela, tak pochopila, o čo v živote ide, a pozorovanie vlastnej rodiny a to, ako prekonávajú prekážky bez nej, jej tiež pomohlo, ale veľmi pochybujem, že toto je pravý zámer. Bol tam rozpor v tom, ako som Finn videla ja a ako ju vytvorila autorka. Ja som hlavnú postavu vnímala ako ženu, ktorá bola bičovaná životom a ktorá už prekonala rôzne prekážky. Poučila sa, niečo si z toho zobrala. To formovalo jej osobnosť. Teraz nechcem uraziť mladých dospelých, no čo vie o živote mladý človek? Na všetko prichádzame rokmi. Aj ja sa mám ešte čo učiť. Preto mi nejde do hlavy, ako mohla byť Finn taká mladučká a pritom trúsiť pravdy prezieravej ženy. Nerozumela som tomu. Prečo Suzanne tak nerozvážne zahodila potenciál knihy?
Mám pocit, že nie sme stvorení na to, aby sme sa videli tak jasne, bez masky svojho ega a ignorácie. Nie sme stvorení na to, aby sa pred nami odkryl náš skutočný charakter.
(str. 123)
Tento počin sa mi napokon veľmi páčil, no musela som byť ochotná ignorovať vek rozprávačky, lebo inak by som jej myšlienky iba zbytočne analyzovala a neviedlo by to k ničomu prospešnému. Finn nemá šestnásť rokov, ako si spisovateľka nahovára. To nie je reálne. Je vyspelejšia. Radšej som sa teda zamerala na posolstvo knihy, ktoré nám neľútostne nastavuje zrkadlo. Sme tí ľudia, ktorými sa zdáme, alebo je všetko úplne inak? Dokáže nás jedna katastrofa úplne zmeniť, alebo len vypláva na povrch to, čo v nás bolo už dávno? Toto je iba zlomok otázok, nad ktorými vás dielo prinúti premýšľať. Je surové vo svojich pocitoch a nemilosrdne otvára čitateľovi oči. Môžeme dať ruku do ohňa za to, že sme dobré stvorenia? Po prečítaní tejto novinky nad tým budete dlho uvažovať a aj tak asi nedôjdete k jednoznačnému záveru. Príbeh vás doženie k zamysleniu. To je vždy znamenie kvalitnej literatúry. Škoda však, že rozpor medzi vekom a správaním hlavnej postavy bol taký priepastný, že sa nedal prehliadnuť a vyrušoval ma.
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly