Thomas Quick, vlastným menom Sture Bergwall, sa počas rokov postupne priznal k viac ako tridsiatim vraždám. Prečo to robil? Odpoveď nachádzame v knihe. Je to nepochopiteľné, prekvapujúce a smutné súčasne. Zisťujeme, že človek je naozaj nepredvídateľný tvor a ak by sme sa aj akokoľvek snažili, niekedy nevieme odhadnúť pohnútky, ktorú danú osobu vedú k nelogickým rozhodnutiam. Tak je to tiež s prípadom Thomasa Quicka. Stačí však len čítať a mať trochu porozumenia a sami to pochopíte.
Keď do vyhľadávača zadáte meno Thomas Quick, zistíte pravdu jedným kliknutím. Článkov je veľa, dokonca sa nájdu v slovenčine. Navyše nám to v predslove tejto knihy (časť z neho som prepísala aj tu) hneď ozrejmil kriminológ. Preto som sa rozhodla, že ja budem viesť túto recenziu otvorene. To, že som vám už prezradila, že je hlavný aktér nevinný, neberiem ako prezradenie deja. Po prvé: je to známa vec. Po druhé: je to literatúra faktu, takže čakať od investigatívneho novinára, že napíše nejaký dych berúci zvrat, je nereálne. Ja som vedela, o čom je dielo, takže som disponovala touto informáciou od začiatku a vôbec mi to v čítaní neprekážalo. Je to fakt. Nedá sa zmeniť. Moje dôvody, prečo si knihu prečítať, sa budú opierať o túto skutočnosť, takže nevidím dôvod, prečo by som to mala zahmlievať. Je to zrejmé a vo svojom článku som sa s tým rozhodla pracovať. Inak sa mi nedá poskladať názor. Dúfam, že sa na mňa nehneváte a chápete to.
Napriek tomu, že mal Quick nariadenú ústavnú liečbu, a odvtedy sa stal podozrivým už z dvoch vrážd, bol prokurátor aj lekári na klinike presvedčení, že voľný pohyb v spoločnosti a vychádzky bez dozoru sú úplne v poriadku.
(str. 169)
Tento počin ma veľmi zaujal a ešte predtým, ako sa ku mne dostal, som si pozrela základné informácie, aby som bola v obraze. O Quickovi som nevedela nič a to ma prekvapilo, lebo mám rada zvláštne príbehy a rada lovím zaujímavosti a záhady. Po tom, ako som si rozšírila obzor, som mohla netrpezlivo čakať na knižné spracovanie kauzy. Napokon ma dielo vizuálne prekvapilo. Obálka ma obrala o reč. V jednoduchosti je krása. Prebal je nádherný, priesvitný (trošku ma sklamalo, že to je plast – ak som uviedla hlúposť, ospravedlňujem sa, no mne sa tak javí), a v prebale bol zastrčený odkaz pre Quicka. Myslela som si, že papierik s odkazom tam je zalisovaný, ale dal sa normálne vybrať. Môže sa vám to zdať divné, že sa rozplývam nad obyčajnou obálkou, no keď je niečo originálne, tak to pochválim. Toto sa vydarilo. Nedokážem vám to vysvetliť lepšie. Musíte to vidieť na vlastné oči. Druhá vec, ktorá ma hneď upútala, bola hrúbka diela. Veru, mám čo čítať. Tešila som sa, že možno dostanem všetko, čo som od knihy očakávala. Naplnili sa moje predstavy?
Čo som dostala, keď som otvorila knihu? Trochu odbočím od obsahovej stránky a chvíľu sa povenujem textu. Nie je tam práve najlepšia korektúra. To ma rušilo.
Na strane 358 som našla toto:
Posedával v spoločnosti ošetrovateľov, ktorý sa ho snažili upokojiť...
Teraz sa nejdem tváriť, že som pojedla všetku múdrosť sveta. Aj ja som omylná a sama viem, aká je jazyková korektúra nevďačná (a mravčia) práca. Keď je text v poriadku, tak si nikto na korektorky ani nespomenie, no keď je niekde problém, tak ich každý priam lynčuje. Preto nechcem veľmi kritizovať. Boli tam chyby, ktoré sa nedali prehliadnuť (ako napríklad moja krátka ukážka vyššie), ale ja do toho nevidím. Netuším, ako to vzniklo. Možno ich vo vydavateľstve tlačil termín a potrebovali to rýchlo odovzdať. Dôvodov môže byť mnoho.
...v tejto knihe sa dozviete, ako švédska polícia, prokurátori, obhajcovia a sudcovia za asistencie rôznych lekárov, psychológov, jedného takzvaného odborníka na spomienky, novinárov a intelektuálov povýšili psychicky chorého mýtomana na „najhoršieho sériového vraha histórie kriminalistiky“:
Je to strašné, skutočné a absolútne výnimočné čítanie.
Leif G. W. Persson
kriminológ a profesor policajnej akadémie
Ak mám hodnotiť to, čo som sa na stránkach dozvedela, tak nemám slov. Hannes bol génius. Naozaj sa do tohto podivuhodného prípadu zahryzol a nepoľavil dovtedy, kým neodkryl celú pravdu. Patrí mu môj obdiv. Išiel do takej hĺbky, až som neverila vlastným očiam. Umne spájal poznatky o najznámejších sériových vrahoch s psychológiou až po fakty z Thomasovho života a nezabudol si posvietiť ani na priebeh vyšetrovaní, samotných vyšetrovateľov a sudcov, a hlavne na skutočnosti, ktoré nemali uzrieť svetlo sveta. Tento cenami ovenčený novinár sa nebál nikomu dýchať na krk. Chcel iba spravodlivosť a nič iné. To sa mu podarilo. Ako čitateľka som žasla nad tým, ako dokázal všetko pozliepať, aby mu ani jedna súvislosť neunikla. Aspoň ja som mala taký pocit. Dozvedela som sa to, čo som potrebovala, a ešte niečo navyše. Bolo to brilantné. Bol to ale výsledok zdĺhavej a poctivej práce, ktorá priniesla ovocie. Keby malo viac ľudí toľko vytrvalosti, svet by vyzeral inak.
Falošné priznania nevinných nie sú až také nezvyčajné, zvlášť u pacientov liečiacich sa na psychiatrii. No aby skutočný sériový vrah začal priznávať vraždy bez toho, aby ho v minulosti podozrievali čo len z jednej, to bolo podľa prieskumov vo svete unikátne. Vlastne sa to ešte nikdy nestalo.
(str. 222)
Prípad Thomasa Quicka mi trochu pripomínal Kocúrkovo. Každý z vysokopostavených ľudí svojou činnosťou prispel k najväčšiemu justičnému omylu v dejinách. Zastavoval sa mi nad tým rozum. Bolo to veľmi tragikomické. Musím sa priznať, že som sa zopárkrát zasmiala. Potom som sa za svoj smiech hanbila. Udalosti boli však veľmi neskutočné. Je tragédia, že to bola realita. Nedokázala som to prijať. Ešte teraz sa spamätávam a modlím sa, aby sa nič podobné nezopakovalo. Je to smutná ukážka prehnitých charakterov a demonštrácie sily, ktorá zasiahla tú najzraniteľnejšiu osobu. Je mi z toho zle. Ako sa môžu zainteresovaní na seba pozrieť v zrkadle? Nemáta ich svedomie? Majú nejaké? Alebo sú to iba chodiace schránky bez emócií? Rozmýšľala som nad tým a neviem ich pochopiť. S mocou prichádza veľká zodpovednosť a oni to nezvládli. Zlyhali na plnej čiare. V knihe sa toho dozviete viac. Nebudete veriť tomu, čo pred sebou máte. Ukáže vám svet, do ktorého by ste nechceli nikdy patriť. Budete znechutení a udivení, no aj tak túto literatúru faktu prečítate na jeden nádych.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly