Yoko Ogawa - Ostrov bez pamäti

Na bezmennom ostrove mizne postupne všetko a ľudia sa s tým už zmierili. Keď nejaká vec zmizne, človek si na ňu nedokáže spomenúť. Zíde z očí, zíde z mysle. Avšak v tomto prípade je to brané veľmi doslovne. Na dodržiavanie zákonov dbá pamäťová polícia, ktorá zatýka podozrivých ľudí. Tých, ktorí majú spomienky na neexistujúce predmety. Poznať minulosť je veľmi nebezpečné.
Keď mladá spisovateľka odhalí, že jej redaktor patrí medzi nepohodlných ľudí, snaží sa ho za každú cenu ochrániť. Nebude to ľahké, no ona tomu podriadi celý svoj život. Nesmie sa mu nič stať. Potrebuje ho. Musia spolu dokončiť román, ktorý pretrvá. Ale jedným si nie sú vôbec istí. Môžu vo svete, kde sa všetko stráca, navždy stratiť seba?
Čo by ste dali za to, aby po vás napokon niečo zostalo? Išli by ste v ústrety možnej skaze, aby ste niečo zmenili? Čo by ste boli ochotní obetovať?

Na začiatku som mala pocit, že budem plakať. Všetko tomu nasvedčovalo. Ľudia v bezútešnej situácií, zatýkanie previnilcov, ktorí vlastne nerobili nič zlé, len mali tú „smolu“, že nezabudli. Na každej stránke sa nachádzala beznádej, ktorá ma drvila a nedovolila mi dýchať. Už som sa psychicky pripravovala na poriadny nával emócií, ktorý možno nezvládnem. Atmosféra bola ubíjajúca. Netušila som, čo očakávať ďalej. Bála som sa, pretože je to vraj orwellovský román. Ak ste čítali 1984, tak vám veľa netreba hovoriť a domyslíte si to rovnako ako ja. To ma poháňalo vpred. Chcela som zistiť, aké podobné znaky môže mať Ostrov bez pamäti s nehynúcou klasikou. Túžila som to rozlúsknuť. Musím sa však priznať. Toto prirovnanie som brala s rezervou a aj vy by ste mali. Dokáže sa niečo kvalitou vyrovnať 1984?

Musíme si dávať pozor. Ak to takto pôjde ďalej a ak nedokážeme nahradiť veci, ktoré sa strácajú, z ostrova čoskoro zostane len súbor absencií a dier. Napokon sa celkom vyprázdni a všetci zmizneme bez stopy.
(str. 53)

Odpoviem, že nie. Nič sa tomuto nadčasovému románu vyrovnať nedokáže. No mohla sa mu táto novinka aspoň trochu priblížiť? Bohužiaľ, ani to nie. Moje nadšenie z Ostrova bez pamäti vystriedalo čisté zúfalstvo a znechutenie. Napíšem prečo. Pár desiatok strán bolo v úplnom poriadku. Kniha ma bavila, hltala som každé slovo, nevedela som, ako bude spisovateľka postupovať. No dostali sme sa do trápneho okamihu záchrany redaktora a dej išiel dolu vodu. Nelogické situácie, nelogické rozhovory, akoby každému protagonistovi šmahom ruky vyoperovali mozog. Komunikácia nemala hlavu ani pätu. Bolo to neskutočne hlúpe. Prirovnať toto dielo k Orwellovi bola urážka najhrubšieho zrna! Kto, preboha, toto prirovnanie vymyslel?! Teraz sa bojím, že po prečítaní tohto „skvostu“ sa každý bude báť pustiť do 1984. Prosím, neurobte túto chybu. Orwell napísal niečo sofistikované, citlivé, mrazivé, prorocké. S touto karikatúrou to nemá nič spoločné. To vám garantujem. Je to ako deň a noc. Jeho postavy nepôsobia ako výplod fantázie dieťaťa. Jeho príbeh tne do živého. Yoko Ogawa sa iba brodí v niečom, čo stráca hlavnú myšlienku, je detinské, primitívne a lezie na nervy. Som veľmi sklamaná. Ona nepopísala nič. Ako funguje ostrov? Prečo ľudia musia zabúdať? Kto to riadi? Vôbec sa s tým netrápila. Iba tam umiestnila políciu, no v konečnom dôsledku sme sa ani o nej nedozvedeli nič podstatné. Nemala to premyslené. Nič nemalo svoje miesto. Opisovala iba to, ako sa strácajú veci a ako polícia zatýka ľudí. Žiadne ďalšie zložky štátnej moci neboli spomenuté. Akoby sme si to mali domyslieť my. Mala som pocit, že sa jej nechce vymýšľať sieť väzieb, aby sa do toho nezamotala. Ak sa aj naďalej budú takéto knihy ako Ostrov považovať za poklady literatúry, ľudstvo je v peknej kaši. To sa ešte miernim. Prečítajte si posledné dve ukážky, ktoré som vám tu dala. No nie sú hlúpučké?

Mám dojem, že toto je skôr recenzia na 1984 ako na Ostrov bez pamäti. Mrzí ma to, ale veľmi ma hnevá fakt, že toto dielo má byť orwellovský román. Taká urážka! No keď sa naozaj zamyslím, tak podobnosť by som tam dokázala nájsť. To by som ale musela prehliadnuť veľa skutočností. Pokúsim sa vám to úplne nezhnusiť, ak sa mi to už nepodarilo. Tento príbeh má úžasnú kostru. So základmi by sa dalo pracovať a pod rukami zručného autora by sa dal vyčarovať diamant. Škoda len, že Yoko nie je talentovaná takým spôsobom, ako by to kniha potrebovala. Iný spisovateľ by túto tému asi uchopil lepšie. Áno, môžem Yoko pochváliť za nápad, no to je všetko. Ďalší potlesk odo mňa nemôže očakávať. Niekedy to bolo úžasné a priala som si, aby sa zabudlo na omáčky okolo. Malo to svoje čaro, keď sa človek pozeral iba jedným smerom – na posolstvo – a iné aspekty ignoroval. Prvotná idea je brilantná. Aj to treba oceniť. Ale spracovanie je žalostne zlé. Stále som sa sústredila na to, ako by sa to mohlo vylepšiť. Čítať autorkine myšlienky bol krutý trest a prizerať sa, ako mrhá úžasným potenciálom, bolo trýznivé.

„Netušila som, že knihy tak dobre horia,“ poznamenala som.
„Asi preto, že v nich je na takom malom priestore toľko papiera,“ odvetil starec a pokračoval v hádzaní.
(str. 175)

Zišli sme po schodoch, od radosti sme sa objímali a vydávali sme neartikulované zvuky.
(str. 197)

Menej je niekedy viac. Keby vynechala aspoň polovicu zdvorilostných rozhovorov, ktoré postavy viedli, tak by to bolo omnoho znesiteľnejšie. Tie momenty som nevedela brať vážne. Azda by som potom prižmúrila oči nad ostatnými výhradami, ktoré mám. Dobre, o tom pochybujem, ale aspoň by som sa snažila knihu viac pochopiť. Uvažovala som nad tým, či táto odlišnosť správania nevyplýva z japonskej nátury. Možno tam je pes zakopaný. Nepáči sa mi to, lebo nechápem správanie postáv a pripadá mi detinské. Naivita presakuje každou stránkou. Ale čo ak je to pre nich úplne normálne? Môj postoj sa nezmenil, stále nemám rada Ostrov bez pamäti, no vy hádam budete tolerovať túto odlišnosť, keď som toho ja nebola schopná. Mohla by som tvrdiť, že knihu zbožňujem, aby som nepôsobila ako ignorant... No prečo by som vám klamala a nebola úprimná, keď to tak necítim? Aj tak mi na diele prekážalo viac vecí, ktoré som v recenzii spomenula a ktoré nemajú s japonskou mentalitou nič spoločné. Ak sa vám ukážky nezdajú divné, tak by ste mali dať príbehu šancu. Tajná informácia: vyberala som iba tie najlepšie ukážky z najhorších. A pravdou je aj to, že ich bolo toľko, že som sa nevedela rozhodnúť, ktoré použiť. Nikomu to ale nehovorte. Ďakujem.

Hodnotenie: 1,5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk

Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.