Danny a James boli žiakmi elitnej školy. Ubehlo pár rokov a nikto by nepredpokladal, že sa niekedy stretnú znova. Osud to však zariadil inak a spojil ich cesty dokopy v najneočakávanejšej chvíli. Opäť sa uvidia v domove sociálnych služieb. Čo tam ale títo úspešní muži robia?
Jeden je ošetrovateľ a druhý pacient. Nešťastie si nevyberá, na koho sadne. Obaja padli na úplné dno. Nepomysleli by si, že ich životy môžu nabrať takýto smer. Je to smutné, no človek nevie, čo sa mu prihodí. Nikdy si nemôžete byť svojim šťastím istí. Dannymu a Jamesovi sa však týmto otvoria oči. Nečakané stretnutie so sebou prinesie veľa výziev a otrasie ich svetom. Je čas na zmenu!
Na prvý pohľad sa mi zdala kniha čarovná. Mala som pocit (dobre, tento pocit ma v minulosti veľakrát sklamal), že príbeh bude úžasný. Mohla som iba dúfať, že sa teraz nemýlim. Musela som si ho prečítať a zistiť to. Čo ak by mi ušiel nejaký skvost? Viem, aj to vravím vždy a potom to skončí katastrofou. Som už raz taká. Čo sa týka kníh, nikdy sa nepoučím. Ale v tomto prípade som sa rozhodla správne. Dielo bolo nádherné, dojímavé a podľa mňa dokáže upútať aj toho najväčšieho ironika (mňa). Muž, ktorého asi poznám ma bavil od prvej stránky po poslednú. Nedokázala som prestať čítať. Čítala som dovtedy, dokým sa mi dalo. Večer som už bola unavená a boleli ma oči. Zostalo mi však do konca len päťdesiat strán. To som nemohla prežiť. No aj tak som sa porazenecky odšuchtala do postele. V noci som sa zobudila a zistila som, že sú tri hodiny a kniha na stole. Pomyslela som si, že keď som sa už teda zobudila, tak to dočítam. Inak by som naozaj nezaspala. Som knižný šialenec a nehanbím sa za to. Napokon som mala na tvári široký úsmev a v srdci dobrý pocit, že som dala tejto novinke šancu.
„Toho muža poznám.“ Nie toho starého pána na invalidnom vozíku, ale toho mladšieho, ktorý ho tlačil – toho opatrovateľa. Poznám ho. Ale neviem odkiaľ. A keďže mi už hlava neslúži tak ako kedysi, hovorím si, že som sa asi zmýlil. Možno si len myslím, že ho poznám, ale v skutočnosti to tak nie je. Alebo mi len pripomína niekoho, koho som kedysi poznal.
(str. 60)
Sama neviem, ako funguje moje hodnotenie. Prečo sa mi niektoré knihy páčia a iné nie. Je to asi o emóciách. Toto dielo vo mne vyvolalo smútok, pochopenie, hnev, smiech, prosto všetko, čo sa objaví pri čítaní výnimočného počinu. Uvedomujem si, že sa naň nepozerám objektívne. No ako telesne hendikepovaná ho hodnotím ako veľmi autentický kúsok, ktorý nie je príliš odstrihnutý od reality. Toho som sa bála asi najviac. Som rada, že autor to neprehnal a vytvoril uveriteľnú hlavnú postavu. Aspoň mne sa to tak javilo, pretože ja tiež nemám skúsenosti s Jamesovým postihnutím, no keď sa pozriem na reakcie okolia, ktoré musel pretrpieť, je mi to viac ako známe. Správanie osôb vykreslil brilantne. Nič mi nebrnkalo na nervy. Všetko bolo tak, ako malo byť, a ja som si čítanie užívala. S netrpezlivosťou som pretáčala stránky a nechcelo sa mi veriť, akým smerom sa dej uberal. Ani ja vám tu neplánujem prezradiť nič navyše, no aspoň skonštatujem, že sa máte na čo tešiť. Toľko zvratov som nečakala. Príbeh pôsobí ako oddychovka, ale zároveň nám ponúkne mnoho zaujímavých situácií, ktoré výborne zapadnú na svoje miesto.
Jediná vec, ktorú musím vytknúť, bola tá, keď nám Mike ukázal, akým smerom môže humor ísť, a potom nám ho už odmietal dávkovať. Akoby si ho všetok vymíňal na jednu kapitolu. Bolo to od neho veľmi necitlivé, lebo som si myslela, že tú vtipnosť, ktorú som videla od strany 62, budem vídať stále. To ma zarmútilo. Niežeby kniha nebola dobrá aj bez neho (bola), no keď si spomeniem, ako som sa tú chvíľu smiala, je mi to ľúto. Už to neriešil. Boli tam naďalej humorné situácie, ale nikdy nie také kvalitné, aby vo mne vyvolali ďalší smiech. Podľa mňa to bola veľká škoda, aj keď mal príbeh iné prednosti. A čím vlastne vynikal? Nemyslela som si, že na dej sa budeme pozerať očami Dannyho aj Jamesa. Poznali sme myšlienkové pochody obidvoch hlavných hrdinov do detailov. Súčasne sme sa dozvedeli, ako uvažuje James. Bolo to chaotické, pretože mal poškodený mozog a ťažko sa mu formulovalo to, čo chcel povedať. Dokázala som to ale tolerovať. Dokonca som to uvítala. Podľa mňa to odrážalo realitu a dielo sa na nič nehralo. Mike Gayle vie nádherne písať. Nemala som slov. Aj v tých nejasných myšlienkach, ktorými James disponoval, bolo veľké srdce, ktoré si určite nájde cestu aj k vám. Dielo je citovou búrkou. Raz som sa usmievala, potom plakala a napokon som sa hnevala. Nepredpokladala som, že ma to až tak zasiahne, no stalo sa.
Veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť, sa dejú v jednom kuse. Niekedy sú zlé, inokedy dobré. To je život.
(str. 278)
Muž, ktorého asi poznám je nádherne dojímavý príbeh. Je ohľaduplne vykreslený, takže neurazí nikoho. Určite si ho musí prečítať ten čitateľ, ktorý takéto knihy vyhľadáva. Je vždy riskantné púšťať sa do opisu postihnutého človeka, pretože spisovateľom sa to občas nepodarí odhadnúť a vytvoria karikatúru. Potom sa už ťažko ospravedlňuje. Priznám sa, že ja som na takéto opisy veľmi citlivá, takže som sa bála, že budem musieť kritizovať. Ja to beriem inak, ako by to mohol pochopiť zdravý človek. Ak je niečo podané nereálne, budem o tom prvá hlasno informovať. Všetko sa mi však zdalo pravdivé. No aj ja sa môžem vo svojich názoroch mýliť. Stačí to zhodnotiť nasledovne: nič mi neliezlo na nervy. Mne, napočudovanie, neprekážala ani romantika v deji, lebo mi to pripomínalo krásny film – Nedotknuteľní, ktorý je mojou srdcovou záležitosťou. Ak sa mu stále vyhýbate a chcete si napriek tomu túto novinku prečítať, mali by ste začať filmom a potom sa rozhodnúť, či si túžite prečítať aj tento počin. Podobnosť s Nedotknuteľnými je zjavná, no zároveň ide vlastnou cestou originality, ktorú každý ocení.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly