Boli milujúcou rodinou. Nič im nechýbalo. Nie vždy boli dokonalí, no dokázali spolu vychádzať bez väčších problémov. No cesta za novým domovom im kruto zobrala život. Došlo k havárii lietadla. Prežil len jeden z nich – dvanásťročný Edward, ktorý sa stal napokon aj jediným živým z toho letu.
Väčšina podobných kníh sa sústreďuje na situácie pred katastrofou. Milý Edward je však výnimočný príbeh, ktorý sa zaoberá tým, čo sa stalo predtým, rovnako intenzívne ako tým, čo nasledovalo potom. Pred očami sa nám odvíja ucelený obraz životov cestujúcich a čitateľovi puká srdce. Všetky postavy sa mu chtiac-nechtiac dostanú pod kožu, aj keď už na začiatku vie, že zomrú. Verila som na zázrak. Tušila som ale, že ten nepríde. Bolo to zdrvujúce. Nechcela som tomu uveriť. Stále som si vravela, že to musí dopadnú inak. Musí! No realita je iná. Stalo sa to, čo sa malo stať. Pociťovala som neskutočný smútok. Nakoniec ma to zasiahlo tak, akoby to bola nová informácia. Nedokázala som to pochopiť. V mojej duši nastal zmätok.
Je iba február, no aj tak som už prečítala dve úžasne knihy – jednu z Tatranu. Poháňaná týmto úspechom (verte mi, som náročná, takže je to niečo výnimočné) som sa rozhodla, že sa hneď pustím aj do tohto príbehu. Vybrala som si ho už minulý rok. Nebola som si úplne istá, či robím správnu vec, pretože na konci roka som bola veľmi zdeptaná zo situácie, ktorá sa deje okolo nás. Zvládnem ešte nejakú smutnú správu v diele, ktoré budem čítať? Nepoznám dôvod prečo, ale rozhodla som sa, že to skúsim. Začala som sa však báť, že som urobila krok vedľa a Milý Edward doplatí na moju frustráciu. Chcela som ho otvoriť, keď mi bude dobre, ale lákal ma skôr. Povedala som si, že ak to dopadne katastrofálne, nikde sa nebudem ponáhľať a prečítam si ho znovu vtedy, keď mi to nálada dovolí. Vždy sa snažím čítať a recenzovať rýchlo – nie preto, že sa toho chcem zbaviť, no preto, že ma to veľmi baví. Niekedy sa to ale nedá. Okolnosti človeka zabrzdia a nedokáže sa pohnúť z miesta. Na moje veľké prekvapenie som túto knihu nemusela čítať dvakrát. Paradoxne by som to druhýkrát nezvládla. Zvláštne, obávala som sa, ako dielo prečítam prvý raz, a problém teraz predstavuje ten druhý...
Z ničoho nič ho zasiahla spomienka na brata. Občas sa mu to stáva a vie, že spomienku musí ihneď vyhnať. A jediná cesta, ako sa jej zbaviť, vedie rovno cez ňu. Spomína si, ako Jordan zvykol ležať na hornej časti poschodovej postele s hlavou zaborenou do vankúša. Spomína si na Jordanov výraz, keď komponoval hudbu a pri sústredení sa mračil. Vidí Jordana v lietadle vedľa seba a vie, že ten najmenší a najpravdivejší dôvod, prečo už nikdy nebude letieť, je, že posledné sedadlo, na ktorom kedy sedel, musí byť to vedľa jeho brata.
(str. 120)
Ako som spomenula, Milý Edward ma neuveriteľne lákal, takže som prekonala svoje obavy. Musela som zistiť, akú kvalitu v sebe skrýva. Autorka ho písala dlho. Mohlo to znamenať dve veci: buď je taký cenný, ako vyzeral, alebo niekde na polceste stratila niť a zvyšné strany sú len omáčky. Ann si musela všetko naštudovať, aby bol jej príbeh uveriteľný. Netuším, či boli informácie o fungovaní lietadiel pravdivé, ale mne sa tak javili. Vyzerá to tak, že si na tom dala záležať, ale nezainteresovanému človeku je to jedno (aspoň mne to bolo). Neignorovala som to, len som to považovala za fakty, ktoré som nepotrebovala hlbšie analyzovať. Nachádzali sa tam a ja som bola spokojná, že je kniha komplexná. Viac ma zaujímali osudy ľudí, pochopiteľne. Spisovateľka urobila zákerný ťah: precízne nám poskytovala informácie o niektorých osobách v lietadle – o ich plánoch, túžbach, strachu, živote – aj keď je nám zrejmé, že nikto z nich neprežije. Toto počínanie autorky ma rozčuľovalo, ale zároveň mi to neopísateľným spôsobom lámalo srdce. Stále som však čítala, vedomá si tejto skutočnosti. Vedela som, že kým sa nedozviem celý príbeh, nebudem pokojne spávať. Edward a ostatní cestujúci sa mi permanentne vkrádali do mysle.
Bolo pre mňa ťažké hľadať ukážky do recenzie. Ani teraz nie som so žiadnou spokojná. Dlho som rozmýšľala, čo to mohlo spôsobiť. Počas čítania mi to napadlo. Dielo je zvláštne napísané. Ide o to, že úryvky samy osebe nedokážu preniesť vierohodne žiadnu emóciu, ale celá kniha je citová búrka. Nesústreďte sa na tie pocity, ktoré sú popísané. Najdôležitejšie sú tie, ktoré v sebe ľudia dusia. Hlavne Edward sa nechce nikomu otvoriť, ale jeho konanie vypovedá o všetkom. Z činov si dokážete poskladať jeho smútok. Vopred vás teda varujem: ak si myslíte, že hlavná postava iba plače potoky sĺz a je viditeľne na dne, ste na omyle. Je to komplikovanejšie, ako sa zdá. Analyzujte všetko, čo prečítate. Ten najväčší smútok je pred nami skrytý a my ho s námahou hľadáme. Uvedomujem si, že niekomu sa tento štýl nebude páčiť, no verím, že Milý Edward si nájde chápajúcich čitateľov. V tomto príbehu si treba emócie zaslúžiť. Dôležité je im porozumieť a nečakať, že autorka to urobí za nás. Ann je iba pozorovateľkou, to my musíme čítať medzi riadkami. Ak dešifrujete situácie v deji správne, v konečnom dôsledku vás to veľmi zasiahne. Možno nebudete na takýto výbuch pocitov pripravení a prekvapí vás to. Všetko závisí od uhla pohľadu a od toho, či je kniha napísaná pre vás, alebo nie. No viem, že nie je pre každého. Je osobitá. Ukazuje nám, čo sa deje v lietadle, ale zároveň skáče aj na udalosti, ktoré nasledovali po tragédii. Venuje pozornosť tomu, kde sa väčšina príbehov končí. Odpovedá na otázku, čo sa stalo potom. Ako žil chlapec, ktorý jediný vyviazol z vraku lietadla živý? Ako si s tým poradila jeho psychika? Ako reagovalo na túto skutočnosť okolie? Ako ho po tomto desivom zážitku vnímali ľudia? A vlastne, ako vnímal sám seba on? Aké zložité je vrátiť sa naspäť k svojmu životu, ktorý už nespoznávate? Všetci očakávajú, že Edward pôjde ďalej, no v tom lietadle stratil veľkú časť svojho srdca – navždy. Spisovateľka sa inšpirovala konkrétnou haváriou lietadla, pri ktorej prežila jediná osoba. Všetci upriamujú pozornosť len na to, čo vidia. Ann sa zdalo zaujímavé písať o tom, čo sa stane, keď sa vypnú kamery a senzácia pominie. Priblížila nám to bravúrne. Úchvatne analyzovala správanie osôb a tým nám ponúkla bezchybnú psychologickú sondu do duše spoločnosti. Reakcie sa, samozrejme, líšili od človeka k človeku. Vytvorila tým dokonale nedokonalú mozaiku nášho správania.
Musel niesť bremeno toľkých zmarených životov. Musel to vynahradiť ľuďom, ktorí zahynuli. Akoby za sebou ako padák ťahal 191 mŕtvych ľudí.
(str. 244)
Zbožňujem túto knihu. Je taká pravdivá, až z toho mrazí. Síce vás smútok hneď neudrie do tváre, ale je tam, treba ho však hľadať. Tíško sa skrýva a čaká, či si ho všimnete. Keď ho už zaregistrujete, nie je cesty späť. Je to ako vzdušný vír – zoberie vám pevnú zem pod nohami a úplne vás zlomí. Emócie sú nefalšované a bolestivé. To sa dalo čakať... Ja som stále verila, že si to autorka rozmyslí a že sa na konci stane zázrak. Viem, že to bola zlá úvaha, ale Ann nám priblížila osudy vybraných cestujúcich, takže som sa dozvedela niečo o ich živote. Už to neboli anonymné tváre, a to ma zranilo najviac. Už som ich „poznala“ a nedokázala som si predstaviť, že umrú. Je to len fikcia, no majstrovsky reálna. Bola som nervózna, keď som čítala časti v lietadle, a mala som slzy na krajíčku, keď som sa pozerala na Edwardov život bez rodiny. So zatajeným dychom som sledovala, ako prekonáva jednu prekážku za druhou, aby mohol žiť, nielen prežívať. Priala som mu šťastie. Dielo ma chytilo za srdce. Mala som pocit, že postavy v ňom sú skutočné. Spisovateľke som uverila každé slovo. To je vždy dôkaz toho, že to, čo čítate, je vzácnosť.
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly