Veľký Angel zomiera. Je vodcom rozvetvenej mexickej rodiny prisťahovalcov. Má pocit, že bez neho si nikto neporadí. Všetci sú od neho až príliš závislí. Chvalabohu, že jeho matka zomrela skôr ako on. Aspoň môže zariadiť slušný pohreb a byť každému oporou, aj keď by to malo byť naopak. No on je na to už zvyknutý. Takto to funguje roky. Všetky oči sa upierajú na neho a čakajú, že vyrieši problémy. Robí to do posledného dychu. Vie, že jeho čas sa kráti a rozmýšľa, čo bude nasledovať.Deň po pohrebe matky má narodeniny. Chce si ich užiť. Cíti, že sú to jeho posledné. Zíde sa celá rodina a snaží sa vykúzliť príjemnú atmosféru. Príbuzní sú ale napätí. Uvedomujú si, že na Veľkého Angela striehne smrť a vyčkáva, kedy si ho bude môcť zobrať so sebou. Nemá zmysel vzpierať sa osudu, ale netušia, ako to zvládnu. Oslava sa zmení na nostalgické spomínanie a každý člen rodiny sa ocitá vo vlastnom svete spomienok na minulosť.
Ďalšia hodnotná kniha? To som si naivne myslela, no mala som problém stotožniť sa s postavami. Nazdávala som sa, že to možno časom odznie, že treba iba vydržať. Snažila som sa zvládnuť úvodné stránky, no akoby pre mňa príbeh nebol stvorený a nepatril do mojich rúk. Najprv sa zdalo, že toto je niečo, čo bežne čítam – komplikované rodinné vzťahy, veľmi silný príbeh odhodlania a viery na pozadí prebiehajúcej tragédie, veľmi zjavná národnostná príslušnosť a hrdosť na to, odkiaľ všetci pochádzali. Mám rada, keď sú osoby v knihách odhodlané a nesú si so sebou svoje dedičstvo, ktoré ich definuje, a nechcú sa ho vzdať, aj keď im to spôsobuje problémy. Vždy ocením, keď sú samy sebou a nemaskujú to, čím sú a ani to, čím nikdy nebudú. Znie to výborne, však? Človek si hneď povie, že toto je dielo, ktoré musí mať. Háčik je v tom, že tieto komponenty ešte nie sú zárukou, že si ho vychutná. Keď sa autor snaží znásobiť spomenuté atribúty, je to pre čitateľa frustrujúce a nemá chuť pokračovať ďalej.
„Táto sekunda,“ hovorieval mu otec, „sa práve stala minulosťou. Len čo si si ju všimol, už je fuč. Máš smolu, synak. Naveky si ju stratil.“
(str. 31)
Keď na vás z každej stránky vyskakuje nejaké španielske slovíčko, alebo dokonca celá veta, ktorá nie je vo väčšine prípadov preložená, môžete sa veľmi rýchlo zblázniť. Z kontextu viet som si čo-to domyslela, ale neviem, či správne. Na začiatku som mala ešte tú snahu si niečo prekladať, no obťažovalo ma to, takže ako som začala, tak som aj skončila a bolo mi úplne jedno, čo si postavy rozprávajú, keď komunikovali medzi sebou. Podľa mňa mal autor prekladať všetko a nielen to, čo sa mu chcelo. Vôbec mi síce neprekážalo, že niekedy pozerám ako teľa na nové vráta, ale to len potvrdzovalo môj nezáujem o situácie, ktoré v deji nastali. Rezignovala som. Ďalšie neznáme slovo? To nič, pokračujem v čítaní. Koľko strán mi ešte zostáva? Blížim sa ku koncu? Tieto myšlienky asi nepatria človeku, ktorý zbožňuje to, čo práve číta. Bojovala som s tým. Občas som rozmýšľala, že to vzdám, no zvedavosť a viera, že sa to môže v sekunde zmeniť, ma nútili byť trpezlivou.
Obrovské množstvo postáv mi nehralo na nervy, ale uznávam, že ostatným čitateľom sa to nemusí páčiť. Najprv je to zmätočné: neviete, kto je kto a prečo je, preboha, v deji, ale dá sa na to zvyknúť. Stále si myslím, že niektoré postavy tam byť ani nemuseli, ale bolo to autorovo rozhodnutie, ktoré som rešpektovala. Mohol by tam umiestniť aj celý svet a ja by som to nepovažovala za problém. Vedel všetko zrozumiteľne vysvetliť, no zdalo sa mi, že to nie je nutné. Sčasti ma aj toto dokázalo odradiť od čítania. Na jednej strane je to akceptovateľné, lebo spisovateľ sa v tom nestráca a vie, čo chce povedať, na strane druhej som to však vnímala veľmi negatívne: ako útok na vnímanie človeka, taký test pozornosti, a je reálne, že niekto v ňom určite zlyhá. Je to veľmi komplikované a nečudujem sa, že niektorí ľudia šomrali, keď to zistili. Na čitateľa sa toho zosype mnoho, Luis na nás vyvíja neskutočný nátlak. Chce, aby sme pochopili jeho korene a vžili sa do neľahkej situácie prisťahovalcov. Nie je potrebné to robiť až takto nasilu a úplne nudiť a znechucovať toho, kto má záujem čítať jeho počin.
(str. 31)
Keď na vás z každej stránky vyskakuje nejaké španielske slovíčko, alebo dokonca celá veta, ktorá nie je vo väčšine prípadov preložená, môžete sa veľmi rýchlo zblázniť. Z kontextu viet som si čo-to domyslela, ale neviem, či správne. Na začiatku som mala ešte tú snahu si niečo prekladať, no obťažovalo ma to, takže ako som začala, tak som aj skončila a bolo mi úplne jedno, čo si postavy rozprávajú, keď komunikovali medzi sebou. Podľa mňa mal autor prekladať všetko a nielen to, čo sa mu chcelo. Vôbec mi síce neprekážalo, že niekedy pozerám ako teľa na nové vráta, ale to len potvrdzovalo môj nezáujem o situácie, ktoré v deji nastali. Rezignovala som. Ďalšie neznáme slovo? To nič, pokračujem v čítaní. Koľko strán mi ešte zostáva? Blížim sa ku koncu? Tieto myšlienky asi nepatria človeku, ktorý zbožňuje to, čo práve číta. Bojovala som s tým. Občas som rozmýšľala, že to vzdám, no zvedavosť a viera, že sa to môže v sekunde zmeniť, ma nútili byť trpezlivou.
Obrovské množstvo postáv mi nehralo na nervy, ale uznávam, že ostatným čitateľom sa to nemusí páčiť. Najprv je to zmätočné: neviete, kto je kto a prečo je, preboha, v deji, ale dá sa na to zvyknúť. Stále si myslím, že niektoré postavy tam byť ani nemuseli, ale bolo to autorovo rozhodnutie, ktoré som rešpektovala. Mohol by tam umiestniť aj celý svet a ja by som to nepovažovala za problém. Vedel všetko zrozumiteľne vysvetliť, no zdalo sa mi, že to nie je nutné. Sčasti ma aj toto dokázalo odradiť od čítania. Na jednej strane je to akceptovateľné, lebo spisovateľ sa v tom nestráca a vie, čo chce povedať, na strane druhej som to však vnímala veľmi negatívne: ako útok na vnímanie človeka, taký test pozornosti, a je reálne, že niekto v ňom určite zlyhá. Je to veľmi komplikované a nečudujem sa, že niektorí ľudia šomrali, keď to zistili. Na čitateľa sa toho zosype mnoho, Luis na nás vyvíja neskutočný nátlak. Chce, aby sme pochopili jeho korene a vžili sa do neľahkej situácie prisťahovalcov. Nie je potrebné to robiť až takto nasilu a úplne nudiť a znechucovať toho, kto má záujem čítať jeho počin.
„...Keby človek nežasol a nepochyboval, nič by nemalo význam. Vďaka úžasu a pochybnostiam je to skutočné. Vďaka tomu sme ľudia. Boh sem mohol umiestniť anjelov, nech poletujú ako víly a celý deň servírujú rumový punč a mannu na kozmickej výletnej lodi. Ale načo by nám to bolo?“
(str. 228)
Nič nie je celkom stratené. To som si uvedomila. Nádherné a smutné momenty nastali približne na konci druhej tretiny knihy. Pokračovali až do konca a autorská poznámka to všetko zaklincovala. Rozbilo ma to, vyronila som slzičku, preto dávam Domu zlomených anjelov lepšie hodnotenie. Zaumienila som si byť omnoho nekompromisnejšia, ale čo odznelo v časti, keď sa o slovo prihlásil spisovateľ, sa nedá iba tak ignorovať. Vážim si, že to neumiestnil na začiatok a nemanipuloval tak čitateľmi. Neviem, ako by som sa na príbeh pozerala, ak by som to vedela hneď. Možno by som moje znechutenie znížila na minimum a išla proti sebe. Som rada, že som si vytvorila na túto novinku vlastný názor, skôr ako ma niečo ovplyvnilo.
Priala som si, aby sa mi kniha páčila, no napokon som s ňou musela bojovať. Nevedela som sa dočkať konca. Má všetko, čo by ste čakali od hodnotného príbehu, no napokon vás sklame fakt, že to dokopy nejako nefunguje, aj keď sa autor snaží. Je to násilné. Ľudí to zaťažuje a nedivím sa, že majú nevôľu pokračovať ďalej v čítaní. Ak by sa mi dielo nedostalo do rúk, prežila by som to. Teraz som ho prečítala a nezanechalo vo mne skoro nič. Očakávala som niečo iné. Netuším, prečo je také ospevované. Je príliš ťažké aj v kategórii ťažkých príbehov a tlačí nás tam, kde sa ocitnúť nechceme: na pokraj rezignácie a nulového záujmu. Luis nás poriadne dusí svojimi myšlienkami a pokúša sa nám ich vnútiť a to nie je dobrý spôsob, ako zapôsobiť. Dom zlomených anjelov je veľmi dramatický, užialený a môže poskytnúť iba ohraničený pohľad na isté udalosti v mexickej rodine.
(str. 228)
Nič nie je celkom stratené. To som si uvedomila. Nádherné a smutné momenty nastali približne na konci druhej tretiny knihy. Pokračovali až do konca a autorská poznámka to všetko zaklincovala. Rozbilo ma to, vyronila som slzičku, preto dávam Domu zlomených anjelov lepšie hodnotenie. Zaumienila som si byť omnoho nekompromisnejšia, ale čo odznelo v časti, keď sa o slovo prihlásil spisovateľ, sa nedá iba tak ignorovať. Vážim si, že to neumiestnil na začiatok a nemanipuloval tak čitateľmi. Neviem, ako by som sa na príbeh pozerala, ak by som to vedela hneď. Možno by som moje znechutenie znížila na minimum a išla proti sebe. Som rada, že som si vytvorila na túto novinku vlastný názor, skôr ako ma niečo ovplyvnilo.
Priala som si, aby sa mi kniha páčila, no napokon som s ňou musela bojovať. Nevedela som sa dočkať konca. Má všetko, čo by ste čakali od hodnotného príbehu, no napokon vás sklame fakt, že to dokopy nejako nefunguje, aj keď sa autor snaží. Je to násilné. Ľudí to zaťažuje a nedivím sa, že majú nevôľu pokračovať ďalej v čítaní. Ak by sa mi dielo nedostalo do rúk, prežila by som to. Teraz som ho prečítala a nezanechalo vo mne skoro nič. Očakávala som niečo iné. Netuším, prečo je také ospevované. Je príliš ťažké aj v kategórii ťažkých príbehov a tlačí nás tam, kde sa ocitnúť nechceme: na pokraj rezignácie a nulového záujmu. Luis nás poriadne dusí svojimi myšlienkami a pokúša sa nám ich vnútiť a to nie je dobrý spôsob, ako zapôsobiť. Dom zlomených anjelov je veľmi dramatický, užialený a môže poskytnúť iba ohraničený pohľad na isté udalosti v mexickej rodine.
Hodnotenie: 2/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly