Hanya Yanagihara - Malý život

Štyria spolužiaci z malej vysokej školy sa snažia preraziť vo veľkomeste a zároveň hľadajú niečo, čo by ich napĺňalo. To, že sú stále spolu, je pre nich najdôležitejšie. No nestratia sa vo svete túžob, snov a vlastných predstáv? Ich plány do budúcnosti sú ambiciózne. Willem je láskavý začínajúci herec. Jude je neistý, no napriek tomu uznávaný právnik. Džejbí – famózny, ale aj cynický maliar. A napokon Malcolm – šikovný architekt.
Pozeráme sa na nich v priereze rokov a vidíme, ako sa ich správanie menilo podľa ťažkých situácií v živote. Aké skúšky muselo ich priateľstvo prekonať, a ako sa rozhodovali medzi tým, čo je správne a tým, po čom túžili. Nie vždy sa rozhodli dobre. Tento fakt tiež ovplyvňoval vzájomné vzťahy, takže sa dostávali do konfliktov. To vytvorilo zopár trhlín. No keď sa jeden z nich začne správať nepredvídateľne, sú pri ňom, aby mu pomohli. Ak sa mu pomôcť ešte dá...

Moja profesorka slovenčiny vždy vravievala, že ak ma nezaujme prvých sedemdesiat strán knihy, mala by som ju zavrieť a otvoriť si inú, pretože tých sedemdesiat strán rozhodne o všetkom. Vtedy človek zistí, či je príbeh jeho šálkou kávy, alebo nie. Ďalšie strany navyše sú iba trápením čitateľa. Roky som toto pravidlo dodržiavala (ak sa dalo), lebo je rozumné. To, že existujú výnimky z tohto pravidla, som vedela. Ale nikdy by mi nenapadlo, že to môže byť niečo také extrémne ako Malý život.

Pozerala sa všade inam, len nie na Willema – do stropu (namiesto štukovania bol na ňom rezaný plech), na podlahu (bola popraskaná, ale parketová), na steny (na ktorých zostali tajomné obdĺžniky po obrazoch, čo tam kedysi viseli).
(str. 18)

Prečo extrémne? Od začiatku som tušila, že mi štýl písania nevyhovuje. Trápila som sa, aby som aspoň päť strán prečítala na jeden nádych a stále som kontrolovala hrúbku diela, akoby malo niečo odbudnúť. No strany sa len tak nestratili. To ma príšerne hnevalo. Mám hrubé knihy veľmi rada, no keď som mala hneď na prvej strane pocit, že som si vybrala nesprávne, bolo mi do plaču. Hovorila som si, že to bude boj a že mi čítanie potrvá aj niekoľko mesiacov. Autorkino písanie som vtedy označila za niečo, čo nemá s talentom ani s umením nič spoločné. Bola som zúfalá. Opisovala myšlienkové pochody postáv podrobne a používala síce iné slová, no stále sa točila okolo toho istého, takže jeden problém sa riešil niekoľko strán a žiadny posun nenastal. Mala som dojem, že som sa nič nové nedozvedela, že jej vysvetľovanie je nepodstatné. Každú situáciu rozpitvávala a hrabala sa v tom ako chirurg v pacientovi. Robila také odbočky, ktoré len spomaľovali dej. Prvá ukážka v tejto recenzii je iba slabým potvrdením mojich slov. Sú tam horšie pasáže, no nechcela som vás odradiť. Bola som zúrivá, sklamaná a najradšej by som zabudla, že Malý život vlastním. Asi dvesto strán som s tým bojovala a potom som rezignovala: Musím to dočítať, nech sa stane čokoľvek.

A niečo sa aj stalo. Keď som s dielom prestala bojovať, začalo ma zaujímať. Dostala som sa do atmosféry príbehu a bola som zvedavá, čo sa udeje ďalej. Moja zvedavosť pramenila z toho, čo sa dialo v deji. Bolo to vynikajúce, malo to hĺbku.  Z tejto knihy sa stal skrytý poklad. Ani vo sne by mi nenapadlo, že bude taká depresívna, mučivá, smutná a že má naozaj čo ponúknuť. Núti nás rozmýšľať. Núti nás plakať. Spisovateľkine opisy ma stále hnevali (v rukách iného spisovateľa by to bol určite neprehliadnuteľný skvost, ak by bol napísaný inak), no Malý život si ma tak získal, že som to už nebrala do úvahy. Chcela som vedieť, ako sa skončí príbeh. Bola som však zdrvená. Bolo to také príšerné, no zároveň plné nádeje, že čitateľovi sa mení nálada tiež. Je tam mnoho protichodných pocitov, ktoré ma ubíjali. No stále som verila... Netušila som, že sa mi to až tak zaryje pod kožu a že budem so zatajeným dychom a slzami na krajíčku sledovať osudy hlavných postáv. Zrazu sa z knihy, ktorú som nedokázala čítať, stala tá, ktorú som musela (a hlavne chcela) prečítať.

Ten človek, ktorým som bol, bude vždy človek, ktorým som, uvedomí si. Kontext sa možno zmenil: možno je v tomto byte a má prácu, ktorú má rád a dobre za ňu zarába, možno má rodičov a priateľov, ktorých má rád. Možno je uznávaný, na súde sa ho dokonca boja. No v podstate je stále ten istý človek, človek, ktorý vyvoláva odpor, človek určený na to, aby ho ostatní nenávideli.
(str. 330)

Autorka opisovala všetko do detailov, akoby sme nemali žiadnu predstavivosť a ona nám to musela objasniť. Veľmi mi prekážali opisy: boli nudné, niekedy nepotrebné, nemali koniec a to spôsobilo, že som si dielo hneď na začiatku zaradila do kategórie kníh, ktoré už nikdy nechcem vidieť. Počas čítania som ale svoje rozhodnutie prehodnotila. Bol to výnimočný príbeh, plný radosti, životných strát, smútku, nádeje, lásky a démonov minulosti. Ukazuje nám, že aj malý život môže byť veľký. Že aj keď si možno myslíte, že nikoho nezaujímate, vždy sa nájde niekto, koho ovplyvníte v dobrom zmysle slova. Keď vám niekto zomrie, zrúti sa vám svet, no sám svet pokračuje ďalej. Neprestane fungovať. No pre vás je to nenahraditeľná strata. A preto môže byť ľudský život malý a veľký zároveň.
 

Hodnotenie: 3/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Aktuell.

 Knihu si kúpite napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.