Arthur žije v stereotype, no nie je ako väčšina ľudí – ešte stále si naň nezvykol. Túži zažiť niečo nové. Jeho život mu však príležitosti na dobrodružstvá veľmi neposkytuje. Už roky pracuje vo veľkoobchode s toaletnými a hygienickými potrebami. Aj jeho cesta domov je stále tá istá. Manželstvo mu tiež nemá čo ponúknuť. Rezignovane sa pozerá na jeho úpadok. Ani jeden z manželov s tým nechce nič robiť, až raz...Hlavného hrdinu prepustia a dostane rozprávkové odstupné. Vtedy sa dávajú veci do pohybu. Nikdy nie je neskoro zmeniť svoj doterajší život a Arthur na to nájde odvahu. V mysli sa mu zrodí hlúpy, no zároveň geniálny nápad. Verí, že mu vyjde. Musí! Len to potrebuje dobre premyslieť a všetko bude v poriadku. Urobí to, čo vždy chcel. Treba iba zariadiť zopár vecí... Plán, ktorý si vytvoril, má ale veľa trhlín a jeho zrealizovanie ho bude stáť mnoho síl.
Tajné denníky Hendrika Groena zbožňujem, takže keď moje radary zachytili túto novinku, vedela som, že ju musím mať. Tušila som, že tento príbeh bude úplne odlišný, lebo sa už neodohráva v domove dôchodcov, a preto som bola ešte zvedavejšia. Ako to autor zvládne? Vždy opisoval všetko dôveryhodne. Podarí sa mu to aj teraz? Bude stále vtipný? Bála som sa toho. Zahraničným čitateľom sa toto dielo veľmi nepozdávalo. Zistila som prečo? Objasním vám, na čo som prišla. Čiastočne chápem aj negatívne názory.
V novinách som čítal, že ešte aj zamestnanci pohrebných služieb musia v súčasnosti absolvovať tréning sebaobrany. Istý zamestnanec firmy Lacné pohreby rozprával o kremácii, ktorá sa síce začala vo všetkej počestnosti, no po príchode neželaného hosťa sa zvrhla na ruvačku.
(str. 104)
Od začiatku do konca som sa smiala. To je pravda. Typický Hendrik, ktorý dokáže človeka uväzniť v smiechu. Napísal takú bláznivú knihu, že nesmiať sa bolo nemožné. Čítala sa veľmi rýchlo. Žiadne hluché miesta sa v nej nevyskytovali a mne bolo ľúto, že sa skončila. Spisovateľov humor mi vyhovuje, aj keď... Niečo mi prekážalo. O tom ale neskôr. Inak bolo Ži a nechaj žiť plné nepredvídateľných situácií a čitateľ sa môže tešiť tiež na zaujímavé zvraty. Námet knihy je šialený a realizácia ešte šialenejšia. Tento príbeh treba brať s rezervou. Bol napísaný s cieľom, aby ľudí zabavil, tak ak sa dá, zbytočne ho neanalyzujte. Je to márne a ani by ste si ho potom nevychutnali, takže by ste z toho nakoniec nemali nič. Je to úžasné dielo na relax. Úplne vypnite a užijete si to.
Hneď som vedela, že tam cítim niečo, čo by tam byť nemalo. Dámy a páni, toto je voľné pokračovanie Tajných denníkov! Samozrejme, že žartujem, no mne sa to tak javilo. Prekážalo mi to (trošku), pretože autor skĺzol do typického správania postáv, na ktoré sme boli zvyknutí z jeho predchádzajúcich počinov. K päťdesiatnikom sa však nehodilo. Osoby v tomto príbehu boli zlomyseľné a Arthurov pohľad na svet bol svojský. Presne taký ako Hendrikov. No jemu sa to ešte dalo odpustiť vzhľadom na jeho vek. Ak ale túžil písať o mladších ľuďoch, mal sa krotiť. Starčekom sa všetko prepečie, ale tu žiadni starčekovia nie sú. V tom je ten rozdiel. To, nad čím som dokázala predtým privrieť oko, na mňa teraz jačalo. Táto skutočnosť sa možno nebude páčiť viacerým čitateľom. Aj ja som sa na to pozerala neveriacky. Vôbec novému príbehu neprispôsobil štýl písania. Bol to starý známy Groen. Pokojne mohol radšej napísať ďalší denník.
V našom manželstve bol môj talent pre ničnerobenie tŕňom v Afrinom oku. Vôbec nedokázala vystáť, keď som ležal natiahnutý na gauči s novinami. Občas som ich čítal, inokedy mi proste ležali na tvári. Mohol to byť i leták z Baumaxu, bolo mi to jedno.
„Nemal by si náhodou kosiť trávu?“ opýtala sa niekedy rozčúlene, pričom kosenie trávy mohlo byť svojvoľne nahradené inými zmysluplnými babračkami.
„Nuž, Aaf, keby som ju kosiť mal, tak by to nebolo náhodou.“
(str. 217)
Ak hľadáte to isté, čo ste našli v autorových starších dielach, tak to aj nájdete. Humor je znova úžasný a situácie, ktoré sa udejú, sú neskutočne bláznivé. Bláznovstvo zo stránok priam srší. Smiala som sa, až ma bolelo brucho. Takúto vtipnosť mám rada. Ži a nechaj žiť vás asi prekvapí tým, že spisovateľ nezmenil štýl písania. Môže vám to vyhovovať alebo nie. Závisí od vás, ako to celé budete vnímať, pretože táto novinka je predsa len odlišný príbeh, a možno sa naň budete pozerať inými očami, ako ste sa dívali na Tajné denníky. Jedno je isté: aj keď sa u vás objavia výhrady, až tak veľmi by vám to nemalo prekážať. Užijete si čítanie tak či onak. Ak vám ale autorovo meno zatiaľ nič nehovorí, mali by ste začať touto knihou. Vtedy by ste ňou mohli byť očarení.
(str. 104)
Od začiatku do konca som sa smiala. To je pravda. Typický Hendrik, ktorý dokáže človeka uväzniť v smiechu. Napísal takú bláznivú knihu, že nesmiať sa bolo nemožné. Čítala sa veľmi rýchlo. Žiadne hluché miesta sa v nej nevyskytovali a mne bolo ľúto, že sa skončila. Spisovateľov humor mi vyhovuje, aj keď... Niečo mi prekážalo. O tom ale neskôr. Inak bolo Ži a nechaj žiť plné nepredvídateľných situácií a čitateľ sa môže tešiť tiež na zaujímavé zvraty. Námet knihy je šialený a realizácia ešte šialenejšia. Tento príbeh treba brať s rezervou. Bol napísaný s cieľom, aby ľudí zabavil, tak ak sa dá, zbytočne ho neanalyzujte. Je to márne a ani by ste si ho potom nevychutnali, takže by ste z toho nakoniec nemali nič. Je to úžasné dielo na relax. Úplne vypnite a užijete si to.
Hneď som vedela, že tam cítim niečo, čo by tam byť nemalo. Dámy a páni, toto je voľné pokračovanie Tajných denníkov! Samozrejme, že žartujem, no mne sa to tak javilo. Prekážalo mi to (trošku), pretože autor skĺzol do typického správania postáv, na ktoré sme boli zvyknutí z jeho predchádzajúcich počinov. K päťdesiatnikom sa však nehodilo. Osoby v tomto príbehu boli zlomyseľné a Arthurov pohľad na svet bol svojský. Presne taký ako Hendrikov. No jemu sa to ešte dalo odpustiť vzhľadom na jeho vek. Ak ale túžil písať o mladších ľuďoch, mal sa krotiť. Starčekom sa všetko prepečie, ale tu žiadni starčekovia nie sú. V tom je ten rozdiel. To, nad čím som dokázala predtým privrieť oko, na mňa teraz jačalo. Táto skutočnosť sa možno nebude páčiť viacerým čitateľom. Aj ja som sa na to pozerala neveriacky. Vôbec novému príbehu neprispôsobil štýl písania. Bol to starý známy Groen. Pokojne mohol radšej napísať ďalší denník.
V našom manželstve bol môj talent pre ničnerobenie tŕňom v Afrinom oku. Vôbec nedokázala vystáť, keď som ležal natiahnutý na gauči s novinami. Občas som ich čítal, inokedy mi proste ležali na tvári. Mohol to byť i leták z Baumaxu, bolo mi to jedno.
„Nemal by si náhodou kosiť trávu?“ opýtala sa niekedy rozčúlene, pričom kosenie trávy mohlo byť svojvoľne nahradené inými zmysluplnými babračkami.
„Nuž, Aaf, keby som ju kosiť mal, tak by to nebolo náhodou.“
(str. 217)
Ak hľadáte to isté, čo ste našli v autorových starších dielach, tak to aj nájdete. Humor je znova úžasný a situácie, ktoré sa udejú, sú neskutočne bláznivé. Bláznovstvo zo stránok priam srší. Smiala som sa, až ma bolelo brucho. Takúto vtipnosť mám rada. Ži a nechaj žiť vás asi prekvapí tým, že spisovateľ nezmenil štýl písania. Môže vám to vyhovovať alebo nie. Závisí od vás, ako to celé budete vnímať, pretože táto novinka je predsa len odlišný príbeh, a možno sa naň budete pozerať inými očami, ako ste sa dívali na Tajné denníky. Jedno je isté: aj keď sa u vás objavia výhrady, až tak veľmi by vám to nemalo prekážať. Užijete si čítanie tak či onak. Ak vám ale autorovo meno zatiaľ nič nehovorí, mali by ste začať touto knihou. Vtedy by ste ňou mohli byť očarení.
Hodnotenie: 4/5
Mohlo by vás tiež zaujímať:
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly