Alex North - Šepkár

Tom si so svojím synom veľmi nerozumie. Jake je utiahnutý malý chlapec, ktorý má vlastný svet, a nikoho doň nechce vpustiť. Hlavne otca nie. Rodič sa ale nevzdáva a robí všetko pre to, aby sa k nemu dostal bližšie. Jeho pokusy však zlyhávajú. Aby toho nebolo málo, oboch trápia bolestivé spomienky. Tom vidí jediné riešenie: odchod z domu, ktorý si tak veľa pamätá. Musia začať niekde inde. Odznova.
Osud ich zavedie do dedinky Featherbank. Nepoznajú ju a nevedia o nej nič. Netušia, že ukrýva krvavú históriu. Pred dvadsiatimi rokmi v nej jeden psychopat unášal a následne zabíjal deti. Nazývali ho Šepkár. Tom a Jake by sa nemuseli báť. Bolo to dávno a vrah je stále za mrežami. Je však isté, že peklo zase ožíva a je prítomné aj teraz. Počuť šepot. To neveští nič dobré. No ako je to možné?

Tentoraz som si povedala, že nemusím tak rýchlo čítať. Môžem si niečo ušetriť na horšie časy, keď naozaj nebudem mať čo robiť. Urobila som len jednu, jedinú chybu: prečítala som si aspoň začiatok. A ten je aj takýto. No uznajte, potom sa to už nedá nečítať.

Vždy som pre teba chcel len to najlepšie, no napriek tomu sa nevieme rozumne pozhovárať, z čoho vyplýva, že ti namiesto toho musím všetko napísať. Pravdu o tom, čo sa stalo vo Featherbanku.
O Pánovi noci. O chlapcovi v podlahe. O motýľoch. O dievčatku v čudných šatách.
A, samozrejme, o Šepkárovi.
Nebude to ľahké a musím začať ospravedlnením. V priebehu rokov som ti veľa ráz vravel, že sa niet čoho báť, že nič také ako netvory neexistuje.
Prepáč, že som klamal.

Pretáčala som stránky ako divá. Nie, nebolo to tým, že som celému príbehu chcela porozumieť, odhaliť záhadu. Nie. Toto zistenie ma tiež prekvapilo. Prosto som to iba túžila čítať. Nič viac. Doteraz neviem, či bolo dobrým znamením, že ma od začiatku nič iné nezaujímalo. Možno mi niečo chcelo našepkať, že budem mať výhrady. Rozprávač bol pre mňa prvoradý. Budil dojem, akoby sa nachádzal v strašidelnej rozprávke pre dospelých. Atmosféru, ktorú vytvoril, som zbožňovala, a hltala som jeho opisy. Boli neskutočne magické. Akoby vôbec nezapadali do knihy, v ktorej sa nachádzali, no zároveň tam neodmysliteľne patrili. Nevedela by som si to predstaviť inak.

Chlap stál v tme a triasol sa.
Nad ním sa rozprestierala jasná modročierna obloha posiata hviezdami, noc predstavovala drsný a chladný kontrast k dennej horúčave, ktorú mal za sebou. Ale teplota mu chvenie nespôsobovala. Hoci odmietal priamo myslieť na to, čo popoludní vykonal, dosah jeho činu zostával v ňom, len mimo dohľadu, pochovaný pod kožou.
Dodnes ešte nikdy nikoho nezabil.
(str. 120)

Všetko bolo pre mňa okúzľujúce, až som často zabúdala, aké dielo mám práve v rukách. Autor ma trochu zmiatol. Bola som fascinovaná, že aj takáto téma sa môže spracovať poeticky. Príbeh rozpráva (píše) otec Tom svojmu synovi, aby si neskôr mohol prečítať, čo zažili. Možno je preto zvolený takýto jazyk. Vtiahlo ma to do strašných udalostí, ktoré sa tam odohrávali, ale nebola som vôbec zničená. Asi to naozaj spôsobil citlivejší prístup rozprávača. Snaží sa všetko zjemňovať, aj keď vie, že je to vopred prehratý boj. Niektoré veci sú také, aké sú, a nič sa na tom zmeniť nedá. Mne to však veľmi vyhovovalo, pretože som neprestávala obdivovať umeleckosť textu.

V Šepkárovi ma ale nič nedokázalo prekvapiť. Akoby som bola pripravená na všetky útoky spisovateľa a dopredu vedela, čo bude ďalej. Neviem, možno sa príbeh pohyboval vo veľmi známych vodách. Nedokázala som si pomôcť. Väčšiu časť deja som si domyslela. Netvrdím, že ma niektoré skutočnosti nezaskočili, no to bolo len výnimočne. Z diela som nebola znechutená, stále som lipla na autorovom prejave, no bola som sklamaná, že sme zas pri známej schéme. Moje zlé pocity z predvídateľnosti napravil až koniec. Taký som naozaj nečakala. Bola to poriadna facka, no ja som sa tešila, že niečo konečne vytiahlo príbeh zo stereotypu. Neprekážalo mi, že som sa potom na autora nahnevala. Aspoň urobil niečo, čo nezapadalo do mojich očakávaní.

Poobzeral sa po izbe a znovu zvažoval prázdnotu svojej existencie. V sebe nemal nič. Človek vyrobený zo vzduchu. Život bez zmyslu. V minulosti nemal nič, čo by sa dalo zachrániť, a nič hodnotné pre budúcnosť, čo by sa dalo zachovať.
(str. 202)

Dielo je vynikajúce. Číta sa samo. Nevedela som, že ma až tak očarí rozprávač. Neohúrilo ma však riešenie prípadu. To bolo podľa mňa predvídateľné. No pravdou zostáva, že ja som už prečítala veľa kníh, hlavne takéto, takže je logické, že sa mi to zdá známe. Iní čitatelia tento pocit nemusia mať. Ja som tušila, ako sa všetko vyvinie, ale aj tak som čítať neprestala. Prečo? Bola som závislá od štýlu písania autora. Vybudoval atmosféru, ktorá bola strašidelná, dynamická a rozprávková zároveň. Nedokázala som knihu odložiť. Nedalo sa to. Niekedy nie je zložka príbehu, ktorá sa vám zdá vždy podstatná, až taká dôležitá. Niekedy si čítanie užijete aj vtedy, keď to nie je podľa vašich predstáv. A toto je jasný príklad mojich slov. 

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk

Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.