Bromden je zavretý na psychiatrickej klinike už roky. Nič nemôže narušiť jeho stereotypné dni. Alebo áno?
Na oddelenie príjmu nováčika. Nebojácneho chlapíka, ktorý prevráti miesto hore nohami. Zdá sa, že rady si s ním nedokáže dať ani Veľká sestra – despotická vrchná sestra, ktorá má pod palcom všetkých a všetko. To ona neoficiálne rozhoduje na oddelení. Každý vie, že ju si pohnevať nesmie. No nový pacient si s jasnou hrozbou hlavu neláme a dráždi hada bosou nohou. Podarí sa mu zvrhnúť jej neobmedzenú vládu alebo je Veľká sestra vždy o krok napred? Dá sa zlo vôbec poraziť?
Rozprávač, samotný Bromden, si spomína, ako sa jeho život zmenil, keď sa tam objavil McMurphy a ukázal im, že žiť sa dá aj inak.
Prelet nad kukučím hniezdom som si chcela prečítať veľmi dávno. Ak by sa ku mne kniha nedostala, tak by mi musel stačiť iba film, ktorý režíroval Miloš Forman. Zdalo sa mi, že spôsobil rozruch a bola som čoraz viac zvedavejšia. Po pozretí ukážok z filmu, som dospela k názoru, že je príbeh krutý a bála som sa písanej formy. Je všeobecne známe, že do diela sa dajú prepašovať pocity, ktoré si divák pri pozeraní nemusí všimnúť. Očakávala som, že to bude neskutočne prepracované a Miloš len odrážal atmosféru knihy. Viac ma to sklamať nemohlo. Zostala som bez slov.
Na oddelenie príjmu nováčika. Nebojácneho chlapíka, ktorý prevráti miesto hore nohami. Zdá sa, že rady si s ním nedokáže dať ani Veľká sestra – despotická vrchná sestra, ktorá má pod palcom všetkých a všetko. To ona neoficiálne rozhoduje na oddelení. Každý vie, že ju si pohnevať nesmie. No nový pacient si s jasnou hrozbou hlavu neláme a dráždi hada bosou nohou. Podarí sa mu zvrhnúť jej neobmedzenú vládu alebo je Veľká sestra vždy o krok napred? Dá sa zlo vôbec poraziť?
Rozprávač, samotný Bromden, si spomína, ako sa jeho život zmenil, keď sa tam objavil McMurphy a ukázal im, že žiť sa dá aj inak.
Prelet nad kukučím hniezdom som si chcela prečítať veľmi dávno. Ak by sa ku mne kniha nedostala, tak by mi musel stačiť iba film, ktorý režíroval Miloš Forman. Zdalo sa mi, že spôsobil rozruch a bola som čoraz viac zvedavejšia. Po pozretí ukážok z filmu, som dospela k názoru, že je príbeh krutý a bála som sa písanej formy. Je všeobecne známe, že do diela sa dajú prepašovať pocity, ktoré si divák pri pozeraní nemusí všimnúť. Očakávala som, že to bude neskutočne prepracované a Miloš len odrážal atmosféru knihy. Viac ma to sklamať nemohlo. Zostala som bez slov.
Dlho som mlčal, ale teraz sa to zo mňa vyvalí ako povodeň a vy si pomyslíte, božemôj, ten chlapík tára nezmysly, pomyslíte si, že čosi také príšerné sa v skutočnosti nemohlo odohrať, čosi také strašné vôbec nemôže byť pravda! Ale, prosím vás! Keď o tom rozmýšľam, vždy sa musím veľmi siliť, aby som si zachoval jasnú hlavu. A hoci sa to neodohralo, je to pravda.
(str. 13)
Stále som na niečo čakala. Že sa to rozbehne, že konečne preniknem do psychiky postáv, no všetko sa kĺzalo po povrchu. Možno by niekto z vás povedal, že dobrý spisovateľ veci iba načrtne a nechá pracovať čitateľovu fantáziu, ale ja s tým nemôžem súhlasiť. Toto bolo veľmi povrchné. Keď som sa dozvedala niečo z minulosti postáv a bola som šťastná ako blcha, hneď sa to utlmilo a prešlo sa k niečomu inému. Nešlo sa do detailov. Podľa mňa nikdy. Mala som pocit, akoby autor nedokázal túto tému poriadne spracovať a vyťažiť z nej úplný potenciál. Tento príbeh si to zaslúžil. Prvotná myšlienka bola výborná. Prostredie psychiatrickej kliniky ponúkalo toľko zápletiek, ale ani jedna nebola naplno využitá. Ken to nevedel dotiahnuť do dokonalosti. Do toho momentu, ktorý by mi zaručil, že by mi behal mráz po chrbte a tuhla by mi krv v žilách.
Musím potvrdiť, že kniha bola aj napriek mojim výčitkám jemne strašidelná. Rozprávačom je psychiatrický pacient, takže nevieme s určitosťou povedať, čo je pravda a čo nie. Zdanie nás klame. Čitateľ netuší, čo všetko sa môže stať a počas čítania bude veľmi prekvapený. Raz sa zasmeje, raz pocíti hrôzu... Kniha ponúka škálu emócií a priateľstvá, ktoré sú zvláštne silné a krehké zároveň, pretože sú ovplyvnené danými skutočnosťami, ktoré nemožno zmeniť. Pacienti majú vlastný svet. Preto sa mi ešte horšie pozeralo na takéto mrhanie rozprávačským talentom. Spisovateľ vie písať. Čítanie ma bavilo, aj keď som si uvedomovala nedostatky. Bolo tam toľko zaujímavých postáv, ktoré boli zničené životom, že som netrpezlivo pretáčala jednu stránku za druhou, aby som zistila, čo bude nasledovať ďalej. Ken však len vyprovokoval našu zvedavosť a odklonil sa od témy. Nadobudla som pocit, že mu hrá do karát to, že si ako rozprávača vybral práve jedného z pacientov a možno dúfal, že sa môže skryť za jeho psychické problémy. Ja som ho ale prekukla. Určite si tým chcel iba zjednodušiť prácu.
Dvere sa otvoria, vozíček sa vracia, na ňom chlapík pod plachtou a technici idú na kávu. McMurphy si prehrabne vlasy. „Voľajako si neviem zrovnať v hlave, čo sa tu vlastne deje.“
„Čože? Tú liečbu šokmi?“
„Hej. Nie, nielen to. Vôbec všetko...“ Kývne rukou okolo seba. „Všetko, čo sa tu deje.“
(str. 166)
Asi Miloš videl potenciál tejto knihy. Za to mu patrí uznanie, pretože nie každý by sa s tým trápil. Dielo chce povedať všetko, no zároveň nepovie nič, a to je smutné. Hodnotu knihy musí človek dolovať v hŕbe nepodstatných a povrchných vecí. Je pravdou, že koniec nám to dokáže sčasti vynahradiť, pretože nás donúti zamyslieť sa. No do tej doby išlo všetko pomimo mňa a nedokázala som pochopiť, prečo sa taký jasný potenciál nevedel úplne rozvinúť a zostal niekde vo vzduchu. Škoda, že ho čitateľ dokázal zacítiť, no nemohol ovplyvniť to, ako bude ďalej napredovať dej. To ma mrzí najviac. Keby som mala možnosť, umiestnila by som do deja vševediaceho rozprávača, aby sme videli všetko a aby sa tým zmenil uhol pohľadu. Rozprávač podľa mňa znížil kvalitu a oklieštil nám zorné pole. Niektoré veci sme si museli domyslieť a niektoré skutočnosti nevieme ani doteraz. Možno sa to niekomu bude páčiť aj takto a uvidí niečo, čo som ja nebola schopná vidieť, ale ja som potrebovala viac.
(str. 13)
Stále som na niečo čakala. Že sa to rozbehne, že konečne preniknem do psychiky postáv, no všetko sa kĺzalo po povrchu. Možno by niekto z vás povedal, že dobrý spisovateľ veci iba načrtne a nechá pracovať čitateľovu fantáziu, ale ja s tým nemôžem súhlasiť. Toto bolo veľmi povrchné. Keď som sa dozvedala niečo z minulosti postáv a bola som šťastná ako blcha, hneď sa to utlmilo a prešlo sa k niečomu inému. Nešlo sa do detailov. Podľa mňa nikdy. Mala som pocit, akoby autor nedokázal túto tému poriadne spracovať a vyťažiť z nej úplný potenciál. Tento príbeh si to zaslúžil. Prvotná myšlienka bola výborná. Prostredie psychiatrickej kliniky ponúkalo toľko zápletiek, ale ani jedna nebola naplno využitá. Ken to nevedel dotiahnuť do dokonalosti. Do toho momentu, ktorý by mi zaručil, že by mi behal mráz po chrbte a tuhla by mi krv v žilách.
Musím potvrdiť, že kniha bola aj napriek mojim výčitkám jemne strašidelná. Rozprávačom je psychiatrický pacient, takže nevieme s určitosťou povedať, čo je pravda a čo nie. Zdanie nás klame. Čitateľ netuší, čo všetko sa môže stať a počas čítania bude veľmi prekvapený. Raz sa zasmeje, raz pocíti hrôzu... Kniha ponúka škálu emócií a priateľstvá, ktoré sú zvláštne silné a krehké zároveň, pretože sú ovplyvnené danými skutočnosťami, ktoré nemožno zmeniť. Pacienti majú vlastný svet. Preto sa mi ešte horšie pozeralo na takéto mrhanie rozprávačským talentom. Spisovateľ vie písať. Čítanie ma bavilo, aj keď som si uvedomovala nedostatky. Bolo tam toľko zaujímavých postáv, ktoré boli zničené životom, že som netrpezlivo pretáčala jednu stránku za druhou, aby som zistila, čo bude nasledovať ďalej. Ken však len vyprovokoval našu zvedavosť a odklonil sa od témy. Nadobudla som pocit, že mu hrá do karát to, že si ako rozprávača vybral práve jedného z pacientov a možno dúfal, že sa môže skryť za jeho psychické problémy. Ja som ho ale prekukla. Určite si tým chcel iba zjednodušiť prácu.
Dvere sa otvoria, vozíček sa vracia, na ňom chlapík pod plachtou a technici idú na kávu. McMurphy si prehrabne vlasy. „Voľajako si neviem zrovnať v hlave, čo sa tu vlastne deje.“
„Čože? Tú liečbu šokmi?“
„Hej. Nie, nielen to. Vôbec všetko...“ Kývne rukou okolo seba. „Všetko, čo sa tu deje.“
(str. 166)
Asi Miloš videl potenciál tejto knihy. Za to mu patrí uznanie, pretože nie každý by sa s tým trápil. Dielo chce povedať všetko, no zároveň nepovie nič, a to je smutné. Hodnotu knihy musí človek dolovať v hŕbe nepodstatných a povrchných vecí. Je pravdou, že koniec nám to dokáže sčasti vynahradiť, pretože nás donúti zamyslieť sa. No do tej doby išlo všetko pomimo mňa a nedokázala som pochopiť, prečo sa taký jasný potenciál nevedel úplne rozvinúť a zostal niekde vo vzduchu. Škoda, že ho čitateľ dokázal zacítiť, no nemohol ovplyvniť to, ako bude ďalej napredovať dej. To ma mrzí najviac. Keby som mala možnosť, umiestnila by som do deja vševediaceho rozprávača, aby sme videli všetko a aby sa tým zmenil uhol pohľadu. Rozprávač podľa mňa znížil kvalitu a oklieštil nám zorné pole. Niektoré veci sme si museli domyslieť a niektoré skutočnosti nevieme ani doteraz. Možno sa to niekomu bude páčiť aj takto a uvidí niečo, čo som ja nebola schopná vidieť, ale ja som potrebovala viac.
Hodnotenie: 3/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Slovart.
Knihu si môžete kúpiť napríklad na tejto stránke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly