Carolina Setterwall - Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať

Život sa môže zmeniť v sekunde. Večer si zaželáte so svojimi blízkymi dobrú noc a ráno sa už nemusíte vôbec vidieť. Zomriete. Toto sa stalo priateľovi Caroliny a otcovi jej jediného syna Ivana. Ona netušila, že ho v ten deň uvidí poslednýkrát. To nevie vopred nikto. Čo by povedala a urobila, keby vedela, že takáto situácia nastane? V tejto knihe sa to dozviete. Zistíte aj to, čo by ste nepotrebovali zistiť, no autorka mala asi potrebu to napísať. Vyliať si srdce. Pretaviť bolesť do stránok knihy.
Je to trpké analyzovanie toho, čo bolo, bude a čo môže byť. Pohľad na to, ako sa môže všetko zrútiť pod nohami a nikdy to už nedokážete dať do pôvodného stavu. Cítiť tam veľkú snahu začať nový život, no okovy minulosti sú silné a jazvy stále prítomné. Jediné, čo dokáže Carolina urobiť, je byť tu pre svojho syna. Aj keď...

V ukážke, ktorú som si prečítala na stránke Albatrosu, si autorka spomínala na posledné chvíle života svojho partnera a opisovala ich vzťah. To boli úvodne stránky. Bolo mi jej ľúto. Zaumienila som si, že si prečítam celú knihu. Bála som sa toho. Čo ak ma to psychicky zničí? Žena s malým dieťaťom, ktorá prišla o partnera, si myslí, že nemôže pokračovať ďalej. To bude určite emocionálna búrka. Napokon to bolo hrozné – z iného dôvodu, ako si myslíte. Počas čítania som si chcela vytrhať vlasy, umlátiť sa knihou do bezvedomia a vrieskať na všetkých mužov majúcich doma náročné ženy, ktoré im nedovolia dýchať, a nič s tým nechcú robiť.

Keď sa ráno lúčime, väčšinou si nechceš plánovať ďalšie stretnutie. Uvidíme sa neskôr, prehodíš, a ja sa neodvážim spýtať kedy. Nikdy sa nepýtaš, či náhodou nemám nejaký program, a keď ti sporadicky spomeniem svoje plány, mám pocit, akoby som sa ti vtierala. Tvoja dvojtvárnosť vo mne vzbudzuje obrovský záujem. Tvoja osobnosť je komplexná a plná paradoxov. Si prítomný v každom okamihu, ale zároveň taký vzdialený. Chvíľu si blízko a vzápätí tak ďaleko. Keď nie sme spolu, neustále na teba myslím. Napäto čakám, kedy sa mi ozveš, a hodiny bez teba sa mi zdajú nekonečné.
(str. 26)

Ak je toto krásne, tak ja zjem kefu. Napočudovanie to má na Goodreads dobré ohlasy (hm, každý sa bojí byť sviňou a skritizovať niečí život). Ani ja by som sa k tomu neuchyľovala, keby Carolina nenapísala knihu a ja hlúpa by som si ju s dobrým úmyslom nezobrala na recenziu. Prepáčte, mám nervy na vlásku a kypí vo mne zlosť. Vopred sa vám ospravedlňujem aj za ďalšie prejavy hnevu. Som vytočená do nepríčetnosti, a to som iba začala. Máte sa na čo „tešiť“. To, že som tu umiestnila až šesť ukážok, tiež o niečom vypovedá. Utvorte si vlastný názor, zbožňujte túto knihu, ja to nikomu nebudem zazlievať, ale teraz sa dozviete, čo by mohlo prekážať podobne zmýšľajúcim ľuďom, ako som ja.

Keď som zistila, o čo tu vlastne ide, nedokázala som súcitiť. Nemohla som. Dúfam, že nie som nejaká necitlivá obluda, ale toto sa nedá vnímať pekne. Teda, aby ste mi rozumeli – nemohla som to považovať za srdcervúci „list“ partnerovi, ktorý náhle odišiel. V diele sa mu prihovára a dalo by sa čakať, že to čitateľom zamáva, keď už adresát nie je medzi živými. To sa nekoná. Celý ich vzťah bol zvláštny. Ona ho veľmi „dusila“ a on nebol šťastný. Ale aj tak boli spolu. Stále ho do niečoho tlačila a on napokon nebol schopný vzdorovať jej stálym požiadavkám. Viem, že také ženy existujú, no vôbec nechápem, prečo to robia. Nedozvedela som sa to ani teraz. Jeden malý bezvýznamný bod udeľujem Caroline za to, že ona sama vedela, aká v diele je, a sypala si popol na hlavu. Bohužiaľ, vzápätí sa znovu správala rovnako. Nebola som schopná vydolovať v sebe žiadnu emóciu, ktorá by mi nahnala slzy do očí. A o plači nemožno hovoriť. Absurdnosť dosiahla obludné rozmery, pretože popisovala viac okamihov, pri ktorých som odmietala pochopiť, prečo je to práve takto a čo tým chce docieliť. Správala sa hrozne. Obviňovala všetkých naokolo a oni jej to tolerovali, lebo o tom, chudáci, vôbec nevedeli. Dusila to v sebe. Bola to jedna panovačná a sebecká osoba. A čo spravila na konci? Nemám pre ňu pochopenie.

Odteraz som majiteľkou vysnívaného bytu, a keďže je prázdny a novo zrekonštruovaný, kedykoľvek sa doň môžeme nasťahovať. Síce som ho kúpila ja, ale dúfam, že si čoskoro uvedomíš, že ho chceš vlastniť spolu so mnou, a navrhneš mi, že zaplatíš polovicu sumy. Myslím si, že je len otázkou času, kým dospeješ k rovnakému záveru ako ja. Časom sa všetko vyrieši.
(str. 79)

Počas čítania som miliónkrát dospela k názoru, že takto sa dospelá žena nespráva. Prosto nie. A ak áno, tak je veľmi šialená. Nikdy nevedela, čo chce. Vydupala si svoje a potom ľutovala, že po tom túžila, lebo to nesplnilo jej predstavy. Páčilo sa mi, že bola úprimná a pravdivo popísala svoje pocity a myšlienky, no to bolo asi všetko, čo sa mi páčilo. Jej myšlienky mohli ublížiť toľkým ľuďom, ktorí sa v jej živote nachádzali, že sa to nedá spočítať. Pochopila by som jej konanie, ak by to bola nejaká forma duševnej hygieny, no nedokážem spracovať ten fakt, že sa to rozhodla zverejniť a nenechať si to iba pre seba. Pripájam ukážku jej hnusného správania. Takýchto momentov tam bolo neúrekom. Až toľko, že som nevedela, ktoré ukážky mám použiť. Dokázala by som prepísať aj celú knihu.

Tento rok oslávim tridsiate piate narodeniny a chcem mať dieťa. Viem to, som si tým istá.
....................................................
Už ma unavuje, že ťa neustále musím do niečoho nútiť a že všetko nečakané prijímaš s takým tvrdohlavým vzdorom. Ty si zas naštvaný, že na teba neustále tlačím, ani na chvíľu ti nedám pokoj, nikdy nie som s ničím spokojná a stále potrebujem niečo meniť. Vyčítaš mi, že všetko musí byť podľa mňa. Tvrdíš, že ešte nie si pripravený stať sa otcom a že si sa ešte ani nerozhodol, akým spôsobom by si chcel žiť svoj život.
.....................................................
Musela som dojčiť. Musela som šoférovať. Musela som byť zodpovedný rodič. Tvárila som sa, že mi to nevadí. V duchu som však závidela kamarátkam, ktoré sa mohli slobodne zabávať bez príťaže na bruchu. Zožierala ma závisť.
.....................................................
Prekáža mi dynamika medzi mamou a mladšou sestrou. Vadí mi, že mám neustále plné ruky práce, zatiaľ čo ony si užívajú dovolenku. Považujem to za nespravodlivé. Opaľujú sa a hrajú karty, jedia sladkosti, zabávajú sa a predovšetkým nie sú otrokmi žiadnych zabehnutých rutín. Príliš mi pripomínajú, aký je medzi nami rozdiel. Ony na rozdiel odo mňa nemusia neustále pobehovať okolo Ivana a podriaďovať sa jeho rozvrhu a náladám. Keď vidím, ako im je dobre, vzkypí vo mne žlč.

Toto dielo vo mne prebudilo hnev, odpor a veľkú dávku nepochopenia. Neviem, prečo sa to autorka rozhodla ukázať celému svetu. Chápem, že potrebovala dať emócie von, no to mohla urobiť v súkromí. Napísať to, uľaviť svojej duši, ale tým by sa to skončilo. Táto kniha je však autofikcia. To znamená, že spisovateľ sa môže rozhodnúť, či upraví niektoré dôležité detaily zo svojej autobiografie. Momentálne som zmätená, lebo netuším, čo je čistá pravda a čo len upravená pravda. Úprimne ma to ani nezaujíma. Ak ale hľadá súcit, u mňa ho nenájde, aj keď je strašné, čo sa udialo v deji. Je to veľká tragédia, no mne celkové spracovanie nebrnkalo na city, iba na nervy. Lindeni vydalo najkrajšie diela, aké som kedy čítala, takže osobne nechápem, prečo sa rozhodli siahnuť aj po tomto príbehu. V mojich očiach je Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať poriadna chyba. No každý má iný vkus. 

Hodnotenie: 1/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk

Knihu si môžete kúpiť na tejto stránke.