Beautiful books: Daniel Keyes - Kvety pre Algernona

Charlie chcel byť vždy múdry. Chcel mať veľa kamarátov a porozumieť rozhovorom, ktoré sa vedú. Preto sa potešil, keď ho tím vedcov vybral na experimentálnu operáciu, ktorá by mu mala zvýšiť IQ. Tento projekt je ešte len v plienkach, ale slabomyseľný mladík si už predstavuje nový život. Konečne ho budú mať ľudia radi.
Túto istú operáciu podstúpil aj myšiak Algernon. Nejaký čas je všetko v poriadku a zdá sa, že vedu čakajú krásne zajtrajšky, no s prírodou sa nemôžeme zahrávať. Má to svoje úskalia. Myšiakov stav sa začína zhoršovať. Čo sa stane teda s Charliem?
Krásny a zároveň smutný príbeh o tom, ako si človek, vytlačený na okraj spoločnosti, snaží nájsť svoje miesto pod slnkom, a o túžbe nezostať nepochopený, ktorá sa časom premení na niečo úplné iné.

Myslím si, že som asi žila v jaskyni, keď vôbec nepoznám tento príbeh. Poviedka vyšla v roku 1959 a autor ju rozšíril na román roku 1966. Získala veľa prestížnych ocenení a má mnoho filmových, divadelných a rozhlasových spracovaní. Kde som bola ja? Samozrejme, v tých rokoch som nežila, ale očakávala by som, že aspoň okrajovo zavadím o tento počin. A nič. Trvalo dlho, kým si ku mne dielo našlo cestu, no som rada, že sa tak stalo. Je to jeden nadčasový román, ktorý by si mal prečítať každý. Každý!

Nenávydím testi a nenávidím obludyská a nenávydím Algernona.
Nigdi pretím som nevedel že som hlúpší ako miš. Uš neksem pýsať správy o pokroku. Zabúdam vecy a aj keť si ich zapýšem do notesa njekedi nevjem prečítať svoje pýsmo a je to velmi ťašké.
(str. 28)

Hneď v úvode zisťujeme, že kniha je sondou do psychiky muža, ktorému nebolo dopriate zaradiť sa do spoločnosti pre svoj duševný stav. Charlie je ako malé dieťa, aj keď je už dospelý. Pracuje v pekárni a myslí si, že všetci sú jeho kamaráti. Nedokáže odlíšiť dobro od zla, a preto sa dostáva do situácií, ktoré sú zložité a lámu čitateľovi srdce. Pomocou poznámok, takzvaných správ o pokroku, sa dozvedáme, ako napreduje. Píše ich sám, takže vidíme, na akej mentálnej úrovni sa nachádza pred operáciou (pozrite si prvú ukážku) a po nej. Pozorujeme, ako sa z prostoduchého mladíka stáva iná osobnosť a môžeme psychologicky analyzovať zmeny v jeho postoji. V postoji ku svetu, ale aj k sebe samému. Spisovateľ majstrovsky popisuje spoločnosť a tiež psychické pochody hlavnej postavy. Tá si v mysli premieta zásadné situácie, ktoré vo svojom živote zažila, a pozerá sa na ne dvomi pohľadmi – pohľadom retardovaného a inteligentného Charlieho. Operácia si však vyžiada svoju daň. Nič nie je zadarmo. Mozog je nevyspytateľný.

Dielo Kvety pre Algernona nám ukazuje, aká silná je túžba niekam patriť a neprísť o to. Ako sa nám môžu zdať niektoré veci odlišné, keď zmeníme uhol pohľadu a ako sa z nás pod vplyvom okolnosti stáva iný človek – taký, ktorého ani my sami nespoznávame. Najhorší konflikt je ten, ktorý máme sami so sebou. Každý si je sám tým najhorším nepriateľom. Nepriateľom, nad ktorým je nie je ľahké zvíťaziť. Uvedomovala som si, že to, čo som práve držala v rukách, bude veľmi ťažké čítanie a nemýlila som sa. Párkrát ma ovládol plač a celý čas som mala z príbehu zimomriavky. Daniel síce napísal román pred rokmi, ale je stále aktuálny. Dokonca sa mi zdal moderný aj v tejto dobe. Jediná pripomienka toho, že čítam niečo staršie, prichádzala vtedy, ak sa hlavný hrdina zmienil, že píše na stroji. Kniha je príliš nadčasová, príliš filozofická. Áno, existujú také klasiky, no toto je úplne niečo iné. Niečo, nad čím musí človek rozmýšľať. Niečo, čo mu nedá spávať a kradne spánok. Keď som konečne zaspala, snívalo sa mi o tom. Myseľ nemala pokoj ani cez noc. Brilantný počin. Zanechá vo vás stopu. Stále sa chcem k príbehu vracať. Je pre mňa ako magnet, a uvedomujem si, že pri prvom čítaní som do seba neabsorbovala všetky múdrosti, ktoré sa nám snažil povedať. Niektoré situácie si človek potrebuje „prehrať“ znova, aby to lepšie pochopil. Mám však pocit, že tak ako pri Malom princovi, aj tu stále nájdeme nové ponaučenia.

Všetko bolo v poriadku, kým sa mi mohli posmievať a na môj úkor sa tváriť múdro, ale teraz sa cítili hlúpi v porovnaní s debilom. Konečne som pochopil, že svojím neuveriteľným rastom som spôsobil, že sa scvrkli, a zvýraznil som všetky ich nedostatky. Zradil som ich, a za to ma nenávideli.
(str. 100)

Napísala som všetko, čo som mala na srdci? Nie, to ani náhodou. Mohla by som pokojne napísať dlhý rozbor diela bez toho, aby som vám prezradila dej. Dalo by sa o nej dlho diskutovať. Kniha je hodná všetkej pozornosti a som rada, že je zaradená medzi klasiky. Na druhej strane sa toho bojím, pretože poznám ľudí, ktorí majú vyhranený názor na takéto diela – čo je klasika, to prosto nečítajú. Prosím, neurobte túto chybu aj vy.