Kniha opisuje život v bare Na sekeru sa nedáva nachádzajúceho sa v konžskom hlavnom meste Brazaville. Rozprávač diela – notorický alkoholik a bývalý učiteľ, prezývaný ako Rozbitý pohár - nás zoznamuje so všetkými pravidelnými hosťami tohto podniku a odhaľuje ich životné príbehy. Život dokáže byť krutý.Text je napísaný jedným dychom. Na konci vety je čiarka, nie bodka, a začiatočné veľké písmená neexistujú. To je prvé, čo vás zaujme. Ale aj samotný príbeh je originálny. Otázkou však zostáva, či takúto inakosť vyhľadávate.
Upozornenie: Túto recenziu píšem krátko po prečítaní. Som trošku rozčarovaná a znechutená. Myslím si, že nie som konzervatívny človek – o tom svedčia moje tetovania -, no táto kniha prekračuje všetky hranice. Je to ďaleko za tým, čo môže človek tolerovať. Pár hodín som rozmýšľala, čo o nej môžem napísať, a stále nachádzam tie isté slová, takže premýšľanie nič nezmenilo.
...vtedy sa mi miestny chlapík začal vyhrážať, „odprac to hovno, lebo ťa šmarím do rieky“, bol odhodlaný dodržať, čo povedal, a keďže som nemal ani najmenšiu chuť hlúpo sa utopiť pre jedno hovno pod mangovníkom, a keďže to navyše bolo moje vlastné hovno, začal som ho hneď zbierať a chlapík mi hovorí „čo to stváraš, dedo, hádam nechceš ten svoj kakanec zbierať holými rukami, môžeš to urobiť palicou, doboha“, nepočúval som ho, veď na zbieraní vlastného hovna nie je nič nechutné, to iba cudzie hovná sú nám odporné, a tak som ponoril ruky do svojich výkalov, chlapík sa povracal
(str. 88)
Hnus, hnus, nechutný hnus. Dobre, idem to rozobrať takto:
- Autor používa vulgarizmy. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa nesnažil pôsobiť zároveň veľmi inteligentne – v texte boli zmienky o svetovej literatúre a on sa to pokúšal nejako spojiť so svojím textom, ktorý obsahoval výrazy ako „kurva“, „hovno“ a podobne. Ani to by nebolo až také tragické, no keď sa poznámky k textu vyšplhajú na číslo 254, zrazu si uvedomíte, že niekto veľmi túži ukázať svoju rozhľadenosť a originalitu. Hm, je tiež nadávanie v knihách vlastne originálne? Každý si zanadáva, aj vzdelaný človek, ale dôležité je, ako sa dokáže správať medzi ľuďmi. Hlavný hrdina - Rozbitý pohár - sa správať nevedel, ako aj iní v diele, ale trúsil inteligentné rečičky. Čo to má byť za kombináciu? Zastavoval sa mi nad tým mozog. Niektoré situácie boli až zvrhlé, a ja som vtedy neskutočne ľutovala, že som si knihu zobrala na recenziu. Toto je budúcnosť modernej beletrie? Ak áno, tak ďakujem, neprosím. Radšej budem dookola čítať tie isté diela.
- Chápem, že spisovateľ chcel celým týmto zmätkom niečo docieliť, zanechať odkaz, a to ten, že alkohol je metlou ľudstva, a človek je pod jeho vplyvom schopný všetkého, a objasniť, ako sa pod ten vplyv môže dostať – ukazoval to na príbehoch ľudí z baru. Píše naozaj dobre, len keby svoj talent nezabíjal príšerne vulgárnym slovníkom a nechutnosťami na každej strane, dokázala by som oceniť jeho snahu. Teraz sa mi to javilo ako zvrhlá kniha, ktorá na seba túži upriamiť všetku pozornosť. Pozornosť, ktorú si vôbec nezaslúži, pretože je tak na hrane, že už ani viac nemôže byť. Prvá ukážka, ktorú pripájam, je veľmi slabý odvar toho, čo vás čaká, keď si budete chcieť prečítať knihu. Mala som pripravenú inú, no na poslednú chvíľu som si to rozmyslela, lebo som netúžila, aby bola moja recenzia takto ladená. Nechcela som sa uberať tým smerom, a ukázať vám, aký je príbeh skazený.
„Rozbitý pohár, keby ti alkohol tak nezastieral zrak, zobral by som ťa sem ako čašníka“, odpovedal som, že zrak mám v poriadku, a ak pochybuje o mojej triezvosti, môžem mu odrecitovať celú násobilku, ale on namietol „nie, nie, Rozbitý pohár, na obchody ti netreba násobilku, ale triezvu hlavu“, a ja na to „veď som triezvy“, a on sa zasmial, dali sme si po poháriku
(str. 124)
Nehrám sa na svätuškárku, ani ňou nie som, ale nemilo ma prekvapilo, že papier znesie naozaj veľa... divných vecí. Autor určite písal knihu iba s cieľom provokovať. Nemalo to nič spoločné s otváraním očí čitateľom. Doteraz nechápem, ako to mohol môj milovaný Absynt vydať. Pre to, že spisovateľ je držiteľom jedného z najvýznamnejších francúzskych literárnych ocenení? Ako je to možné? Ako sa posudzuje, čo je dobré a čo nie? Každý máme iný vkus, tomu rozumiem, ale ak spoločnosť uznáva knihy takéhoto typu a velebí ich, niečo nie je v poriadku. Som znepokojená a čiastočne aj zmätená. Čítala som niečo iné ako ostatní? Tak či onak, chcem navždy zabudnúť, že som Rozbitý pohár čítala a že ho doviedol na slovenský knižný trh práve Absynt.
(str. 88)
Hnus, hnus, nechutný hnus. Dobre, idem to rozobrať takto:
- Autor používa vulgarizmy. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa nesnažil pôsobiť zároveň veľmi inteligentne – v texte boli zmienky o svetovej literatúre a on sa to pokúšal nejako spojiť so svojím textom, ktorý obsahoval výrazy ako „kurva“, „hovno“ a podobne. Ani to by nebolo až také tragické, no keď sa poznámky k textu vyšplhajú na číslo 254, zrazu si uvedomíte, že niekto veľmi túži ukázať svoju rozhľadenosť a originalitu. Hm, je tiež nadávanie v knihách vlastne originálne? Každý si zanadáva, aj vzdelaný človek, ale dôležité je, ako sa dokáže správať medzi ľuďmi. Hlavný hrdina - Rozbitý pohár - sa správať nevedel, ako aj iní v diele, ale trúsil inteligentné rečičky. Čo to má byť za kombináciu? Zastavoval sa mi nad tým mozog. Niektoré situácie boli až zvrhlé, a ja som vtedy neskutočne ľutovala, že som si knihu zobrala na recenziu. Toto je budúcnosť modernej beletrie? Ak áno, tak ďakujem, neprosím. Radšej budem dookola čítať tie isté diela.
- Chápem, že spisovateľ chcel celým týmto zmätkom niečo docieliť, zanechať odkaz, a to ten, že alkohol je metlou ľudstva, a človek je pod jeho vplyvom schopný všetkého, a objasniť, ako sa pod ten vplyv môže dostať – ukazoval to na príbehoch ľudí z baru. Píše naozaj dobre, len keby svoj talent nezabíjal príšerne vulgárnym slovníkom a nechutnosťami na každej strane, dokázala by som oceniť jeho snahu. Teraz sa mi to javilo ako zvrhlá kniha, ktorá na seba túži upriamiť všetku pozornosť. Pozornosť, ktorú si vôbec nezaslúži, pretože je tak na hrane, že už ani viac nemôže byť. Prvá ukážka, ktorú pripájam, je veľmi slabý odvar toho, čo vás čaká, keď si budete chcieť prečítať knihu. Mala som pripravenú inú, no na poslednú chvíľu som si to rozmyslela, lebo som netúžila, aby bola moja recenzia takto ladená. Nechcela som sa uberať tým smerom, a ukázať vám, aký je príbeh skazený.
„Rozbitý pohár, keby ti alkohol tak nezastieral zrak, zobral by som ťa sem ako čašníka“, odpovedal som, že zrak mám v poriadku, a ak pochybuje o mojej triezvosti, môžem mu odrecitovať celú násobilku, ale on namietol „nie, nie, Rozbitý pohár, na obchody ti netreba násobilku, ale triezvu hlavu“, a ja na to „veď som triezvy“, a on sa zasmial, dali sme si po poháriku
(str. 124)
Nehrám sa na svätuškárku, ani ňou nie som, ale nemilo ma prekvapilo, že papier znesie naozaj veľa... divných vecí. Autor určite písal knihu iba s cieľom provokovať. Nemalo to nič spoločné s otváraním očí čitateľom. Doteraz nechápem, ako to mohol môj milovaný Absynt vydať. Pre to, že spisovateľ je držiteľom jedného z najvýznamnejších francúzskych literárnych ocenení? Ako je to možné? Ako sa posudzuje, čo je dobré a čo nie? Každý máme iný vkus, tomu rozumiem, ale ak spoločnosť uznáva knihy takéhoto typu a velebí ich, niečo nie je v poriadku. Som znepokojená a čiastočne aj zmätená. Čítala som niečo iné ako ostatní? Tak či onak, chcem navždy zabudnúť, že som Rozbitý pohár čítala a že ho doviedol na slovenský knižný trh práve Absynt.
Hodnotenie: 1/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.
Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly