Naoki Higašida - Prečo skáčem

Knihu napísal, keď mal iba trinásť rokov pomocou abecednej tabuľky. Otvoril nám svoj izolovaný svet, ktorý ste pre ľudí s hendikepom vytvorili vy. Ako sám napísal, je spoločenský typ, no ostatní to nevidia. Preto vzniklo toto krásne dielo - na zbúranie bariér. Myslím si, že na chlapca v jeho veku to bol priam heroický výkon. Neviem, či by som bola ja schopná takej prelomovej veci. Dal nám svoje srdce a jedných tým očaril a druhí, samozrejme, tvrdia, že to nemohol napísať on. Priznávam sa, že aj ja som bola skeptická a mám zoznam bodov, ktoré by som mohla nazvať "Nenapísal to on, pretože...", no teraz môžem konečne za niečo poďakovať môjmu hendikepu - a internetu -, že som to nevzdala a hľadala som chabé informácie o autizme. "Chabé? Veď na internete nájdeš všetko!" No to by ste sa čudovali. Našla som pár stránok v slovenčine, ktoré vlastne ponúkali diskusné fórum pre rodičov detí s autizmom a nejaký zlepenec odborných článkov, ktorý bol taký krátky, že mi dával iba základnú orientáciu, no na účel recenzie postačil. (Pochybujem, že by to postačovalo rodičom, ktorí chcú zistiť o autizme viac.) Chvalabohu, že je na svete táto kniha. Dá vám všetky odpovede na otázky, ktoré si môžete klásť, ak máte doma hendikepované dieťa.

Kniha ma hneď zaujala, no neuvedomila som si, že ak ju budem chcieť zrecenzovať, budem sa pohybovať na veľmi tenkom ľade. Hendikepovaný chlapec, ktorý napísal odbornú príručku o autizme... Čo keď sa mi kniha nebude páčiť? Čo keď v nej nájdem chyby? Neuvedomila som si, do čoho som sa pustila, až kým mi realita nedala facku. Začala som rozmýšľať, či to napísal on. Povedala som si, že budem hľadať informácie, ktoré potrebujem, až kým nebudem schopná dokázať, že všetko je jeho výtvor. Viem, ako ma ľudia podceňujú a ako to veľmi neznášam. Ja mám detskú mozgovú obrnu, on má autizmus, no aj tak sme na jednej lodi, aj keď s iným postihnutím. Vydala som sa na pátranie...

...a bola som v bezútešnej situácií; ľudia pridávajú na internet také nezmysly, že som z toho bola zúrivá. Odkazy, ktoré vyzerali ako-tak sľubne, záhadne neexistovali, fóra mi neboli nápomocné - väčšinou pozostávali z dohadov laikov. Veľmi obdivujem rodičov takýchto detí (aj mojich), pretože v dobe, keď som sa narodila nebol internet taký rozšírený (Alebo nebol vôbec? Neviem.) a oni si museli hľadať informácie o mozgovej obrne kade-tade. Niežeby bola táto doba závideniahodná, no aspoň máte odkiaľ brať informácie - ktoré vás ešte viac zdeptajú.

Prečo skáčem je vlastne jediná kvalitná literatúra o autizme. Nie, nechcem uraziť špecialistov, no oni si nevedia predstaviť, aké je žiť s hendikepom. Oni len "odrapotajú" poučky, ktoré platia na väčšinu takýchto ľudí a tým končia. Viem, je to asi ťažké, keď sa autista uzavrie do seba, nemajú ako zistiť jeho duševný stav,  ale ani hádzať všetkých do jedného vreca nie je riešenie. Táto kniha ponúka pohľad na autizmus zvnútra, a to sa tak často nevidí.

Pozor! Ako som zistila autizmus má veľa podôb; autor tejto knihy je podľa mňa formálny typ - takýto autizmus majú ľudia s vysokým IQ a s encyklopedickými záujmami. To by aj sedelo. Už ako trinásťročný sa vyjadroval ako muž v strednom veku, a ja som si musela na pomoc privolať Slovník cudzích slov. Naoki je neskutočne inteligentný. Keď budete čítať knihu, budete si pripadať ako úplní hlupáci. Cítila som sa veľmi nepríjemne, pretože taký mladý chlapec, akým bol, keď toto písal, dokázal inteligenčne preskočiť dospelého človeka. Vtedy som začala pochybovať; napísal to on sám?

Ako som v úvode spomínala, pripájam môj zoznam "Nenapísal to on, pretože..." (Aj s protiargumentom. Bohužiaľ, niečo sa mi vyvrátiť nepodarilo.)

- rozporuplné pasáže - písal, že autisti veľmi rýchlo zabúdajú, preto sa stále pýtajú tie isté otázky a potom na konci uviedol, že pre takéto deti je lepšie, keď sa im denný rozvrh interpretuje slovne, aby sa neupínali na kreslený harmonogram, pretože ak by ste sa od neho odklonili, deti by dostali hysterický záchvat. Ako sa, prosím vás, môžu naučiť denný režim z počutia, keď zabúdajú? * K tomuto bodu som žiaden logický argument nenašla.

- príliš vyspelé na chlapca, ktorý má trinásť rokov. * Argument: Má veľmi vysoké IQ.

- použil cudzie slová, na ktoré potrebujem slovník. * Argument: Autistické deti si veľmi rýchlo zapamätajú slová alebo slovné spojenia, ktoré počujú často, a keďže autor má encyklopedické záujmy, pozrel si význam slova a potom ho dokázal aj správne použiť.

- zamieňa si aj ľahké slová ako sú "Áno" a "Nie", ako teda mohol napísať priam vedecké dielo? * Argument: V knihe nám vysvetľuje, že s tým má problém iba keď hovorí.

Naoki je vynikajúci spisovateľ. S ľahkosťou nám interpretuje temné zákutia autizmu a búra spoločenské predsudky. Vlastne, mňa aj motivoval - keď napísal dielo pomocou abecednej tabuľky, aj ja musím dokázať všetko, na čom budem tvrdo pracovať. Otvoril mi tým oči a cez druhé čítanie som sa na knihu pozerala inak. Uležalo sa mi to v hlave a skepsa, ktorú som pociťovala voči tomuto počinu, navždy zmizla a vystriedal ju obdiv. Obdiv sa na konci zväčšil, pretože autor nenapísal iba dielo o autizme, ale aj krásnu poviedku, ktorú zbožňujem. Tento chlapec písal zo srdca, je iba na vás, ako sa k tomu postavíte. Ja som toho názoru, že toto sa nedá hodnotiť. V tomto prípade by hodnotenie hviezdičkami bolo neúctivé.

Hodnotenie: Kniha sa nedá hodnotiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.

 Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.