Jerome David Salinger - Kto chytá v žite

Holden Caufield sa stal synonymom stratenej mládeže po celom svete. U nás je zaradený do povinného čítania na viacerých stredných školách. Je však vždy otázne, koľko študentov si príbeh v skutočnosti prečíta, lebo keď je niečo povinné, tak je to zároveň aj strašiakom, ktorému sa každý chce vyhnúť. Podrobných rozborov nájdete na internete neúrekom. No čo ak si knihu túžite prečítať bez toho, aby ste hneď zistili dej? Recenzií je pomerne málo, a tak som sa rozhodla, že jednu napíšem. Ak budete ignorovať túto knihu, možno prídete o skvost. No podľa rôznych názorov je toto dielo najnudnejšie, aké kedy čitatelia mohli čítať. Sto ľudí, sto chutí. Pre mňa je najdepresívnejšie, no o tom o chvíľu... Hneď sa k tomu dostanem.
Holdenovo rozprávanie sa začína vtedy, keď  ho znovu vyhodia zo školy. Môžeme vidieť jeho interakciu so školským prostredím, ktoré ho ubíja. Tým znepríjemňuje život ostatným osobám v jeho okolí. Frustráciu cítiť z každej stránky a nedá sa tomu uniknúť.

Keď sa spätne pozerám na svoje knižné stretnutia s týmto dielom (bolo ich už asi päť), znepokojuje ma jedna vec: zdá sa mi čoraz viac depresívnejšie. Akoby som tam pri novom čítaní vždy zbadala niečo, čo som si ešte nevšimla. To ma desí. Prvýkrát som pretáčala stránky s nadšením. Bolo to úžasné. Áno, videla som tie varovné signály, no v žiadnom prípade nie v takejto forme. Momentálne mám z toho miernu úzkosť. Prečo teda chcem, aby ste si Kto chytá v žite prečítali aj vy? Pretože je odrazom spoločnosti. To mi naháňa hrôzu. Niektorí ľudia sa ešte aj dnes správajú ako Holden. Znakom klasiky býva jej nadčasovosť a táto kniha to do bodky splnila. Keď trošku spomalíte a pozriete sa, akým smerom sa spoločnosť uberá, nebude to lichotivé. Salinger to vedel dávno. Tušil, že ľudia sa nikdy nepoučia. Kniha bola vydaná v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, no je stále aktuálna. Vzorce správania popísané v nej sú stále prítomné aj v dnešnej uponáhľanej dobe.

Zabudol som vám to povedať. Vyliali ma. Po prázdninách som sa už nemal vrátiť, lebo som prepadol zo štyroch predmetov, nesnažil sa a vôbec. Často ma napomínali, aby som sa už konečne začal snažiť, ale ja nič. Tak ma vyrazili. Z Pencey každú chvíľu niekto vyletí. Pencey je veľmi náročná škola. To je fakt.
(str. 5)

Dej sa točí okolo šestnásťročného Holdena, ktorý je zároveň rozprávačom. Môžeme vidieť, že len tak pláva životom a je stratený vo svojich chaotických myšlienkach. Čitateľ je sám v pasci jeho myšlienkových pochodov a cíti istú beznádej. Aspoň ja som ju pociťovala. Niektorí môžu tvrdiť, že bol celý príbeh postavený na hlavu, že sa tam vlastne nič nedialo a väčšiu hlúposť ešte nevideli a ani nečítali. No podľa mňa je tam tá správna dynamika. Priznávam, je to jeden veľký zmätok, no keď preniknete pod povrch, správanie hlavného hrdinu o niečom vypovedá. Dalo by sa povedať, že permanentne skĺzava do nihilizmu, ale aj to môže byť len odpoveďou na jeho psychický stav. Neustále si prechádza depresiami a pocitmi ničotnosti, v texte ustavične spomína, že je mu smutno. Je veľmi zraniteľným človekom. Vôbec si nerozumie s okolím. Svet sa mu zdá cudzí a on sa zdá cudzí svetu. Klame ľudí, ktorí sa v jeho živote objavia, no v konečnom dôsledku klame najviac seba. Je hlboko poznačený stratou milovaného človeka a skoro s nikým si nevie vytvoriť zdravý vzťah založený na úprimnosti. Stratený prípad? Možno. Ale práve na príklade Holdena sa spisovateľovi podarilo vykresliť bezútešnosť stratenej generácie, ktorá sa nikdy nepoučí z vlastných chýb  a riadi sa heslom.: „Veď nejako bolo, nejako bude.“ Opis je veľmi trefný. Salingerovi patrí môj obdiv. Vystihol to bravúrne. Počas čítania budete mať nad čím premýšľať.

Príbeh je napísaný slangom. Netvrdím, že niektoré slová nie sú prípustné aj dnes, ale keď ich čítate, uvedomíte si, aké staré je dielo. Mne najviac prekážalo, keď hlavná postava používala na ukončenie svojich myšlienok vyjadrenie Dosť na tom. Aj po toľkých rokoch ma to nanovo prekvapí. A možno ma to ani prekvapovať neprestane. Ktovie. Dá sa na to však zvyknúť a vôbec to neznižuje kvalitu daného počinu. Kniha je veľmi zaujímavá, takže som postupom času neriešila maličkosti. Holden je ako rozprávač excelentný. Povie nám to, čo si vážne myslí, bez príkras. Niekomu to ale nemusí vyhovovať, takže vás vopred upozorňujem, že by ste si mali radšej prečítať prvých desať strán a zistiť, či je to vaša šálka kávy. Táto klasika je úžasná, no podľa toho, čo som o nej čítala na internete, vyvodzujem záver, že nie každému sadne. Bolo by ale milé, ak by ste jej skúsili dať šancu, lebo je to dokonalý portrét spoločnosti. Je až príliš drsná? Áno. Prihliadnuc na dobu, v ktorej vznikla, áno. Má nám napriek tomu čo ponúknuť? Samozrejme.

Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešene zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.
(str. 149)

Dúfam, že som napísala normálnu recenziu a nie ďalší rozbor. Pri známych klasikách netuším, čo vám mám prezradiť a čo nie, keďže také diela sú notoricky známe. Snažila som sa spomenúť to najpodstatnejšie a zamlčať to kľúčové, aby som vás nepripravila o nejaký zvrat. Zvratov je v deji mnoho, ale netuším, či oceníte všetky, pretože kniha je sondou do chaotickej duše nevyzretého jedinca, ktorého zraňujú ľudia a on zraňuje ich. Niekedy sa zdá, že to hlavnému protagonistovi spôsobuje radosť, inokedy je vidieť, ako sa premáha, aby utlmil svoju povahu a neublížil človeku, na ktorom mu záleží. Ak sa dokážete správne naladiť na knihu, budete to prežívať spolu s ním a určite vám dobre nebude. Nie je to ľahké čítanie a dokáže s vami pekne zamávať. Pozorujeme, ako Holden nezvláda sám seba, no súčasne sa pokúša nájsť si svoje miesto na zemi. Niekde, kde by bol konečne spokojný. Je to neuveriteľná cesta poznania, ktorá by ho mohla naučiť veľa o živote, ak by chcel. Podarí sa mu vyhrať nad najväčším nepriateľom? Nad sebou? 

Hodnotenie: 5/5