Čo sa stane, keď sa ocitne minulosť v prítomnosti a budúcnosť v minulosti? Môžeme sa pozerať na zaujímavý zlepenec ľudských osudov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú do takej miery, že čitateľ žasne nad vývojom udalostí, aj keď to očakáva od samého začiatku.
Mladá Mary sa v roku 1816 pokúša napísať svoj prvý román. Je zväzovaná spoločenskými konvenciami doby, v ktorej žije. Jej myslenie je iné a tento fakt sa pretaví do písania. Vie, že žena nemá také postavenie ako muž. Je z toho zničená.
O mnoho desaťročí neskôr sa musí transrodový lekár Ry vyrovnávať s dnešnou spoločnosťou plnou predsudkov a obáv z nepoznaného. Zamiluje sa do Victora Steina, ktorý spriada tajné plány s umelou inteligenciou a môže to viesť jedine ku tragédii. No čo ak je všetko inak? Byť odlišný je stále zložité a nepochopené. Ale čo ak nemá láska naozaj hranice? Čo ak vážne prekoná neprekonateľné? Aj nenávisť a odcudzujúce pohľady?
Vedela som, že si musím prečítať ďalšiu autorkinu knihu. Získala si ma svojím písaním, ktoré bolo čarovné. Táto konkrétna kniha ma však emocionálne vyčerpala. Som smutná. Bolo to depresívne, neprimerané a netolerantné voči ľuďom, ktorí sa odlišujú. Na začiatku som si dokonca myslela, že to nedočítam a ospravedlním sa vydavateľstvu. Čítanie tohto diela bolo znepokojujúce a ja som nechcela pokračovať. Čo sa, preboha, stalo spisovateľke? Trvalo mi, kým som pochopila jej zámer. Uznávam, že nám asi chcela otvoriť oči, no teraz sa pohybovala na veľmi tenkom ľade. Prečo?
Veríš, že keby mal každý človek dostatok peňazí, dostatok práce, dostatok zábavy, dostatok vzdelania, keby ho neutláčali tí, ktorí sú nad ním, a keby sa nebál tých, ktorí sú pod ním, ľudstvo by dosiahlo dokonalosť? Byron sa to spýtal tým svojím záporným ťahavým tónom, bol si istý odpoveďou, a tak som sa mu vzoprela.
Ja áno! zvolala som.
Ja nie! vyhlásil Byron. Ľudská rasa hľadá vlastnú smrť. Ženieme sa k tomu, čoho sa najviac bojíme.
(str. 18)
Najprv začnem tým, že napísala niečo, na čo sa každý bojí čo i len pomyslieť. Myšlienky o existencii násilia sa snažíme držať niekde v úzadí myslí a pokúšame sa nerušene žiť svoje životy. Dúfame, že násilie sa nám vyhne a osobne ho nikdy nezažijeme na vlastnej koži. Veríme, že sme civilizovaní ľudia a rešpektujeme, keď sa niekto odlišuje. Nemyslíme na to, že odlišnosť je spečatenie osudu a výzva na brutálne správanie. No presne takto svet funguje. Bohužiaľ. Jeanette vopchala všetko zlo sveta do jednej knihy. Opis znásilnenia, strach z transrodových osôb, posmešky, nepríjemné dialógy, umelá inteligencia na vzostupe. Bolo toho dosť. Topila som sa v tom. Kniha ma odfúkla do priepasti smútku a ja som sa z nej nevedela vyhrabať. Možno to bolo mojím citovým rozpoložením, no cítila som sa veľmi nepríjemne a ľutovala som čitateľov, ktorí si príbeh prečítali iba preto, že si na obálke všimli LGBT tému. Doteraz neviem, ako to bolo myslené, no bolo to vyhrotené a príliš surové. Autorka nám rôznymi spôsobmi pripomínala, že jej transrodový hrdina je NAOZAJ transrodový. Až zvrhlo sa sústredila na jeho telo a vystavovala ho nepríjemným rozhovorom s inými osobami. Niekedy som si myslela, že to robí preto, aby nás neľútostne konfrontovala s realitou a správaním spoločnosti a aby sme sa zamysleli nad tým, akí sme netolerantní. Inokedy som si myslela, že je netolerantná ona. Že sa iba snaží vyťažiť z tejto témy maximum, keď je „in“. Že jej o nič iné nejde. Sem-tam som mala práve takéto myšlienky, lebo niektoré situácie by nikdy nenapísala, keby jej skutočne záležalo na psychickom zdraví LGBT komunity a čitateľov. Mala som dojem, že sa dobre baví - čo je komické, keďže aj ona do tej komunity patrí. Bola som z toho zmätená, pretože som nepredpokladala, že dokáže napísať toto. No možno by to mal posúdiť niekto iný. Niekto, koho sa to týka. Ja som iba čitateľka. Mne sa to ale nepáčilo. Podľa mňa to zosmiešňovalo istú skupinu ľudí. Bolo to namierené proti nim. Chcem veriť, že v tomto príbehu bol hlbší význam, ktorý som po dlhom analyzovaní aj našla, no pochybujem o tom. To len ja chcem vidieť niečo, čo tam nie je, lebo Vášeň je mojou srdcovkou a teraz nedokážem pochopiť počínanie autorky.
Vzťah medzi Ry a Victorom bol veľmi zvláštny na to, aby sme ho chápali a aby sme voči nemu prechovávali sympatie. Bolo to čisté týranie z Victorovej strany a úplná oddanosť a láska zo strany Ry. Ry si príliš neveril a všetko zlé, čo sa mu stalo, vnímal ako súčasť života. Ubíjalo ma to. Pociťovala som zúfalstvo. Takto má vyzerať príbeh lásky? Urážky a nemiestne poznámky na niečiu sexualitu? Toto už autorka prehnala. Domnievala sa, že to budeme znášať? Ani náhodou. Dielo by som vyhodila okamžite von oknom, keby nemalo zároveň pekné myšlienky. Tie však v kontexte s príbehom vyznievali rozpačito. Jeanette pokazila svojím postojom celú knihu. Nedá sa to inak opísať. Možno som to nepochopila správne, ale moje srdce nezbožňovalo Frankisssteina. To bol jasný signál, že niečo nie je v poriadku.
Ľudia si myslia, že láska, keďže sa začína tak spontánne, musí byť jednoduchá. Ale ak láska zasahuje celé naše bytie a ovplyvňuje celý náš svet, ako by mohla byť jednoduchá? Časy jednoduchosti sa skončili – ak vôbec niekedy boli. Láska nie je čistá planéta pred zamorením a znečistením, pred príchodom človeka. Láska je porucha medzi narušenými.
(str. 178)
Samozrejme, že si od autorky ešte niečo prečítam, lebo verím, že toto dielo bolo výnimkou, len skrat, pomätenie mysle, a ona sa opäť vráti k svojmu štýlu. Ja to s ňou nevzdávam. Asi sa iba túžila prispôsobiť dnešnej modernej dobe. Nedopadlo to najlepšie a dúfam, že ona si to uvedomila tiež. V texte sa nachádzajú krásne myšlienky. Také, aké sme našli aj vo Vášni, takže sa máte na čo tešiť. Mne ani tie nepomohli. Stále nad príbehom rozmýšľam a prajem si, aby posolstvo knihy, ktoré som našla sama, bolo skutočným zámerom Jeanette a nielen mojím prianím. Určite sa to tam reálne nachádza. Musí! Zápletka je tiež brilantná. Keby nebolo autorkino písanie tak veľmi na hrane, tak by som túto novinku vychvaľovala. Tuším, že nám chcela otvoriť oči, a preto provokovala, ale myslím si, že existuje vhodná a nevhodná provokácia. Toto bol ten druhý prípad.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Ja ju aktuálne čítam a vôbec neviem čo si o tom mám myslieť. Na jednej strane ma rozčuľujú nadávky (budem musieť porovnať s originálom), na druhej strane som, že: WAU! Aké súper myšlienky!, na tretej strane by som to najradšej vyhodila z okna :D Je to čistá provokácia zo strany autorky, ale neviem či už miestami neprekročila hranicu. Ale som zvedavá ako sa to celé vyvinie.
OdpovedaťOdstrániťTakže máme rovnaký názor. :)
Odstrániť