Connell a Marianne sú každý z úplne iného cesta, no aj napriek tomu ich to k sebe veľmi priťahuje. Sú ako magnety. Nemôžu bez seba existovať. Ich vzťah je však komplikovaný. Aj keď obaja pochádzajú z rovnakého mesta, ich rodinné zázemie je odlišné. Marianne je dobre zabezpečená, zatiaľ čo Connellova matka robí všetko pre to, aby dokázala vytvoriť budúcnosť pre svojho jediného syna. Život je zaujímavý. Niekedy spojí aj nespojiteľné. To len ľudia si vytvárajú bloky, prečo niečo nemôže byť tak, ako to je. No je to normálne. My sme predurčení na to, aby sme si komplikovali život a to sa nezmení. Hrdinovia v diele si dobrovoľne sťažujú situácie a čitateľ sa z toho ide zblázniť. Vidí, čo postavy nevidia, a vie, čo zostáva nevyslovené. Počas čítania som si uvedomila, že by nebolo na škodu, ak by sme sa tiež mohli na svoj život pozrieť s odstupom a robiť iba tie správne rozhodnutia. Ale asi by nám to uškodilo, pretože človek potrebuje chyby na to, aby ho formovali, rovnako, ako boli zlé okamihy nevyhnutné pre tieto literárne postavy.
Prečítať či neprečítať? To bola otázka. Zas ma nalákal silný marketing tejto knihy. Je všade a oháňa sa všakovakými oceneniami. Hm, no to nič neznamená. Mohli by pokojne tvrdiť, že dielo napísal jednorožec, aby sa dobre predávalo. Marketingové ťahy sú účinné aj na mňa. Nerada to priznávam, ale je to tak. Z nudného braku dokážu vytvoriť strhujúci román, ktorý by si mal prečítať každý, lebo inak to neprežije. Neprežil by existenciu na Zemi bez daného veľdiela. Na druhej strane si to však takýto veľmi oceňovaný kúsok poriadne odskáče, ak nie je tým, čím tvrdí. Pár „zbožňovaných a oceňovaných“ príbehov už mám za sebou a bola to čistá katastrofa – hlavne pre mňa, potom pre vydavateľstvo a nakoniec pre samotnú knihu, ktorá ani nevedela, čoho sa dopustila. Keď som zbadala Normálnych ľudí, chcela som vedieť viac. No nejaký hlások mi šepkal: „Preboha, nerob to. Nestojí to za to! Od toho ruky preč. Hneď!“ To ma lákalo ešte viac. Ale až po osobnom odporúčaní som ignorovala všetky varovania. Toto musím mať!
Zdá sa, že Mariannini spolužiaci zbožňujú školu a myslia si, že je úplne normálne obliekať sa deň čo deň do rovnošaty, poddávať sa bezduchým pravidlám a nechať sa sledovať a trestať za zlé správanie. Nevnímajú školu ako prostredie, ktoré ich utláča a dusí.
(str. 19)
Na prvých stranách som príšerne šomrala: „Do čoho som sa to zas namočila? Veď ja takéto knihy už dávno nečítam. Musím to zvládnuť do konca a prisahám, že takúto hlúposť viackrát neurobím. Čo som si myslela? Nebaví ma čítať o problémoch mladých.“ Ja som tiež mladá, no každé dielo je o tom istom. Námet mnohokrát požutý a vypľutý, aby si ho mohol privlastniť ďalší autor. Čo je na minulosťou poznačenom dievčati a skoro zlom chlapcovi také jedinečné? Všetci vieme, ako to skončí. Spisovateľka napíše pár „naozaj nečakaných“ zvratov a do toho hodí šťastný koniec a je vymaľované. No Normálnym ľuďom som takýmito myšlienkami veľmi krivdila. Áno, zdalo sa, že to nemá originalitu, ale vonkoncom to tak nebolo. V niečom boli iní. Nad príbehom musí človek rozmýšľať. Hlavní hrdinovia nevyhľadávajú drámy, drámy vyhľadávajú ich. To je jeden veľký rozdiel, ktorý som postrehla a ocenila ho. Berú život taký, aký je a vedia, že nie je len o šťastných chvíľach. Sú to normálni ľudia, ktorí sú fackaní z každej strany, ale tie najsilnejšie facky si spôsobujú sami. Na stránkach sa rozoberá neúcta k sebe samému a aký obrovský vplyv má na ďalšie vzťahy. Na to, aké osoby priťahujete. Následky sú hrozné. Čitateľ nečaká na šťastný koniec, pretože v tomto príbehu vidí reálny život. Kniha ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť, keď jedna strana nechápe tú druhú, no človek, ktorý toho veľa prežil, to pozná veľmi dobre a dokáže sa aspoň s niečím stotožniť. Asi nie so všetkým, ale aj to málo stačí na to, aby si dielo obľúbil. Mám pocit, že táto novinka je pre všetkých. Nedokázala som ju zavrieť. Musela som ju dočítať. Prekvapilo ma, aká bola dobrá a ako otvorene ťala do živého. Nehrala sa na romantiku. Keď sa na to pozerám spätne, vôbec nebola romantická. Ak áno, už dávno by som jej popriala príjemný let von oknom. No keďže ju mám stále v izbe, tak prešla testom.
(str. 19)
Na prvých stranách som príšerne šomrala: „Do čoho som sa to zas namočila? Veď ja takéto knihy už dávno nečítam. Musím to zvládnuť do konca a prisahám, že takúto hlúposť viackrát neurobím. Čo som si myslela? Nebaví ma čítať o problémoch mladých.“ Ja som tiež mladá, no každé dielo je o tom istom. Námet mnohokrát požutý a vypľutý, aby si ho mohol privlastniť ďalší autor. Čo je na minulosťou poznačenom dievčati a skoro zlom chlapcovi také jedinečné? Všetci vieme, ako to skončí. Spisovateľka napíše pár „naozaj nečakaných“ zvratov a do toho hodí šťastný koniec a je vymaľované. No Normálnym ľuďom som takýmito myšlienkami veľmi krivdila. Áno, zdalo sa, že to nemá originalitu, ale vonkoncom to tak nebolo. V niečom boli iní. Nad príbehom musí človek rozmýšľať. Hlavní hrdinovia nevyhľadávajú drámy, drámy vyhľadávajú ich. To je jeden veľký rozdiel, ktorý som postrehla a ocenila ho. Berú život taký, aký je a vedia, že nie je len o šťastných chvíľach. Sú to normálni ľudia, ktorí sú fackaní z každej strany, ale tie najsilnejšie facky si spôsobujú sami. Na stránkach sa rozoberá neúcta k sebe samému a aký obrovský vplyv má na ďalšie vzťahy. Na to, aké osoby priťahujete. Následky sú hrozné. Čitateľ nečaká na šťastný koniec, pretože v tomto príbehu vidí reálny život. Kniha ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť, keď jedna strana nechápe tú druhú, no človek, ktorý toho veľa prežil, to pozná veľmi dobre a dokáže sa aspoň s niečím stotožniť. Asi nie so všetkým, ale aj to málo stačí na to, aby si dielo obľúbil. Mám pocit, že táto novinka je pre všetkých. Nedokázala som ju zavrieť. Musela som ju dočítať. Prekvapilo ma, aká bola dobrá a ako otvorene ťala do živého. Nehrala sa na romantiku. Keď sa na to pozerám spätne, vôbec nebola romantická. Ak áno, už dávno by som jej popriala príjemný let von oknom. No keďže ju mám stále v izbe, tak prešla testom.
Príbehom nás sprevádzajú dve hlavné postavy, aj keď je rozprávač vševediaci. Autorka dokonca neuznáva zaznačenie priamej reči, takže žiadne úvodzovky nečakajte. Myslela som si, že to bude rušivé, ale opak bol pravdou. Dej plynul neuveriteľnou rýchlosťou a výborne sa čítal. Časom sa na to dá zvyknúť. Síce neviem, ako by dopadlo čítanie nahlas, lebo keď som čítala niektoré pasáže, až na konci som zistila, že to nie sú myšlienky postáv, ale vyslovené vety... To by predstavovalo problém, no keď si knihu čítate sami pre seba, nie je to zložité. Dáva vám všetko zmysel. Je použitá retrospektíva, takže sa preskakuje z jednej udalosti na druhú, aby sa potom všetky fragmenty uzavreli do celku. Musíte byť pozorní, aby ste pochopili. Nie je to žiadny fádny zlepenec. Treba sa na to sústrediť.
Môže byť svet natoľko odporné miesto, že je v ňom láska na nerozoznanie od najnižších a najhanlivejších násilníckych pudov?
(str. 187)
Dala som na radu a túto novinku som si prečítala. Čudujem sa, že je taká, aká mala byť. Ocenenia si naozaj zaslúži. Páčila sa mi. Prekvapilo ma to, keďže som si myslela, že takéto príbehy už dávno nečítam. No toto bolo iné. Bolo to úprimné, reálne, plné myšlienok na zamyslenie. Normálni ľudia sa nám pokúšajú priblížiť situácie, ktoré sa v živote dejú. Hlavne také, ktoré vedú k nepochopeniu druhého človeka a potom sa všetko náhle pokazí. Ako čitatelia môžeme ziapať na postavy, no tie nás aj tak nepočujú. Ako reálni ľudia si však málokedy uvedomujeme, čo sa práve v našich životoch odohráva, a čo by sme mali urobiť inak, aby sme sa vyhli sklamaniu. Kniha je vynikajúca. Určite si z nej dokážete niečo zobrať, ale ak hľadáte iba oddychovú literatúru, tak sa na ňu radšej ani nepozerajte. Príbeh potrebuje „rozmýšľajúceho“ čitateľa, nie "rekreanta“, ktorý by uvítal relax.
Môže byť svet natoľko odporné miesto, že je v ňom láska na nerozoznanie od najnižších a najhanlivejších násilníckych pudov?
(str. 187)
Dala som na radu a túto novinku som si prečítala. Čudujem sa, že je taká, aká mala byť. Ocenenia si naozaj zaslúži. Páčila sa mi. Prekvapilo ma to, keďže som si myslela, že takéto príbehy už dávno nečítam. No toto bolo iné. Bolo to úprimné, reálne, plné myšlienok na zamyslenie. Normálni ľudia sa nám pokúšajú priblížiť situácie, ktoré sa v živote dejú. Hlavne také, ktoré vedú k nepochopeniu druhého človeka a potom sa všetko náhle pokazí. Ako čitatelia môžeme ziapať na postavy, no tie nás aj tak nepočujú. Ako reálni ľudia si však málokedy uvedomujeme, čo sa práve v našich životoch odohráva, a čo by sme mali urobiť inak, aby sme sa vyhli sklamaniu. Kniha je vynikajúca. Určite si z nej dokážete niečo zobrať, ale ak hľadáte iba oddychovú literatúru, tak sa na ňu radšej ani nepozerajte. Príbeh potrebuje „rozmýšľajúceho“ čitateľa, nie "rekreanta“, ktorý by uvítal relax.
Hodnotenie: 4/5
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti Albatrosmedia.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Za každý komentár som veľmi vďačná. - autorka blogu Nathaly