Svetlana Alexijevič - Zinkoví chlapci

Ďalšia nezmyselná vojna. Pod zámienkou „pomoci“. Ďalšie vyhasnuté životy. Prečo? Lebo to chcela vlasť? Lebo bude každý hrdinom? Lebo keď prídu domov, bude sa im lepšie žiť? Také odporné klamstvá. Ale ľudia verili. Verili, pretože ich o to požiadala ich krajina. A to bolo sväté. Takto boli všetci vychovávaní. Bola to ich česť a povinnosť!
Svetlana zase nechcela mlčať, keď vedela, čo sa deje. Dala hlas tým, ktorí sa báli prehovoriť. Dala im odvahu, aby rozpovedali skutočnú pravdu. No čoho sa napokon dočkala? Súdu pre to, že „prekrúca“ ich slová. Prečo to nastalo? Je to nonsens. To si človek, ktorý číta priebeh pojednávaní v závere knihy, uvedomí hneď. Ten, kto pozná Svetlaninu prácu, vie, že ona nechce nikomu ublížiť. O čo tu teda išlo?

Túto knihu som si kúpila pred rokom. Iba na ňu sadal prach. Nie preto, že by sa mi nepáčila, ale toto bolo posledné dielo, takže som si ho chcela šetriť. Nechcela som ho prečítať hneď. Nedokázala som sa s autorkou „rozlúčiť“. Mala som dobrý pocit, že niečo mám ešte v zálohe. No asi osud vedel, čo robí. Momentálne mám na poličke dvakrát knihu Zinkoví chlapci - veľkou zhodou náhod. Možno už nastal ten správny čas. A som rada, že práve teraz. Vedela som, ako autorka píše a ako s citom pristupuje k ľudskému nešťastiu. Videla som to v každej hrôze, ktorú sa rozhodla spracovať. Jej citlivý „rukopis“ sa nedá napodobniť. Preto mi vŕtali v hlave tie žaloby. Prečo ju zažalovali? Musela som to zistiť. Odmietala som to pochopiť.

V noci som mal sny, že mi niekto mieri na čelo, takým kalibrom, že by mi vybuchla polka hlavy... Hádzal som sa k stene... Keď zadrnčal telefón, oblieval ma pot – strieľajú! Odkiaľ? Začínaš sa obzerať po stranách. Zastavíš sa na polici s knižkami a dochádza ti, že si vlastne doma...
(str. 38)

Ľudia sú všelijakí. Jedni chcú rozprávať, druhí zaryto mlčia. No autorka si ku každému nájde cestu. Vždy to tak je. Inak by jej knihy – výpovede o krutosti – nevznikli. Aj tu sa zameriava na človeka, na jeho zlomenú dušu, ktorú už nikto nikdy nenapraví. Zostane navždy poškodená. Ak už nefunguje v spoločnosti nič - ani zdravý rozum -, najnebezpečnejšou činnosťou je písanie pravdy. Spisovateľka však podstupuje toto riziko, aby sa o niektorých skutočnostiach vedelo a nikdy neprestalo hovoriť.

Afganistan vojakov neprivítal s otvorenou náručou, práve naopak. Mali mylné informácie. Doma im klamali. Aj matkám zosnulých, celej spoločnosti a potom sa všetci snažili tváriť, že sa nič nedeje. Taká bola politika. Sovietsky ľud žil v krajine, v ktorej nebola pravda povolená. Kde bol malý veľký človek nepodstatný. Iba malá smeť, ktorej sú tisíce. Nahraditeľný. Bojovali za svoju krajinu, obetovali životy, ale v konečnom dôsledku to bolo jedno. Spisovateľka si povedala, že takto to zostať nemôže a vytiahla na svetlo sveta časť dejín, ktorá nebola tá víťazná. Ako to skončilo?

Čím rýchlejšie sa odmlčíme, tým lepšie pre všetkých. Kto tú pravdu potrebuje? Obyčajní ľudia! Aby nám napľuli do duše...
(str. 156)

Ak by som v anotácii nezbadala, že pre Zinkových chlapcov čelila autorka žalobám, tak by som dielo čítala tak ako zvyčajne. Teraz sa však moja myseľ rozdelila na viac častí. Typicky som zúrila kvôli tomu, že skoro nikoho nezaujímajú drámy jedného človeka. Mala som zimomriavky, keď si ľudia spomínali na okamihy vo vojne. Plakala som, keď všetci smútili za svojimi blízkymi, keď smútili za svojím starým životom, ktorý sa im už nikdy nevráti. Obdivovala som Svetlanu, že to zase dokázala a napísala opäť silnú reportáž plnú citov a že aj tu ukázala svoju láskavú tvár, ako vždy. Bola som na poslednej stránke oficiálnych Zinkových chlapcov – potom tam už len bolo zaznamenané pojednávanie kvôli knihe – a myslela som na jediné: Preboha, prečo? Previnila sa niečím. Nič také som nepostrehla. Tu musí byť nejaký háčik. A veru bol. Nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať, keď som odhalila pravý dôvod žalôb. To nedáva žiadny zmysel. Ale áno, v konečnom dôsledku to zmysel dávalo a vtedy sa mi tlačili do očí slzy. Zabudla som, aký je tento národ v myslení odlišný. Majú iné zmýšľanie ako my.

Neviem, či som to už v jednej recenzii spomínala, alebo nie, no ak áno, veľmi rada sa budem opakovať. Svetlana je kráľovnou reportážnej literatúry. Vo svojom názore som sa len utvrdila. Jej práca je brilantná. Síce tne do živého, no vždy to robí s citom. Chce, aby ľudia nemlčali. Aby zverstvá nezostali zabudnuté, pretože na každom jednom človeku jej záleží. Všetci sú podstatní a majú čo povedať. Každý jeden príbeh maľuje obraz spoločnosti.

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.

Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.