Dominik Landsman - Denník moderného fotra

Byť rodičom je ťažké. Byť matkou na materskej „dovolenke“ tiež. No čo má povedať taký otec? Dominik ostáva doma so synom, zatiaľ čo jeho partnerka pracuje. Dnes žijeme v spoločnosti, v ktorej sú sily muža a ženy vyvážené, takže to by nemalo predstavovať až taký problém. Autor zisťuje, že s tým patálie predsa len budú. Spoločnosť ešte nie je pripravená na narušenie stereotypu a otcom, ktorí sa chcú starať o svojich potomkov, to komplikuje.

Zasmejete sa od prvej stránky. Predslov naznačuje, že kniha bude sršať humorom. Nemali by ju ale čítať ľudia, ktorí berú život príliš vážne.

Na tento fakt nás upozorní Dominik už v úvode a vie, prečo to robí. Niekedy (podľa neho skoro stále) je jeho syn diabol, takže má kadejaké myšlienky. Určite si viete predstaviť chlapa na pokraji nervového zrútenia. Čitateľ sa perfektné zabaví (ako aj ja) a bude sa škodoradostne chechtať (ako ja). Čítanie som si maximálne užívala a nutne potrebujem druhý diel. Potrebujem ho, lebo budem zlá! Je to vynikajú dielo. Presvedčte sa:

 Zaujímalo by ma, či tu na okolí nie je nejaký pekný a útulný babybox. Nataša by to iste pochopila. Má pre tieto veci porozumenie. Vinco už určite prekonal rekord v revaní. Je zaujímavé, že má stále toľko energie a nebojí sa na intenzite nárazovo pridávať, aby z toho detstva tiež niečo mal. V zúfalstve som vylízal starý popolník, čo sme mali na balkóne, ale túžbu po cigarete som neutíšil. Vinco na chvíľku poľavil v revaní, ale očividne ma len skúšal a uťahoval si zo mňa, lebo vzápätí začal revať znovu. Prisahal by som, že sa pri plači usmieva a má z toho radosť. Je to škodoradostné dieťa.
(str. 55)

...a teraz ste zistili, prečo to netreba brať vážne. Spisovateľ sa s tým nebabre a píše všetko tak, ako to cíti. Na útlocitnosť nie je priestor. Ak sa vám nepáči ukážka a ste zástancami spisovného jazyka, nemali by ste sa do toho vôbec púšťať. Kniha je napísaná s nadhľadom, tak to tak berte. Potom sa nesťažujte na niečo, čo bolo od prvej stránky zrejmé.

S deťmi sú starosti. No ešte väčšie sú s rodinnými príslušníkmi, ktorí sa s príchodom nového člena „svorky“ pekne krásne zbláznili. To je už guláš. Dominik zažíval tlak celej rodiny. Jeho otec videl vnuka ako profesionálneho športovca, ktorý žne úspechy. V knihe zisťujeme, aké formy šialenstva sa dajú nadobudnúť narodením bábätka, ako ich odhaliť a ako s nimi neúčinne bojovať. Milovala som to. Keď som dočítala príbeh (ktorý mapuje jeden Vincov rok – Dominikov syn sa nevolá Vinco, pozmenil mu v knihe meno), uvedomila som si, že je zostavená iba z opisov. Žiadna priama reč. Klobúk dolu. Čítanie opisov je aj pri tom najlepšom počine niekedy nudné, no napísať celú dejovú líniu touto formou bez toho, aby si to čitateľ vôbec všimol, to je veľké majstrovstvo. Brilantné! Nemám slov.

 Keď sa Vinco zle vyspal (snívalo sa mu o žirafách, ktoré neznáša, alebo niečo podobné), je jeho ranný slávnostný výkrik ponurý, temný a v štýle emo. Nasleduje zlostné prdnutie a potom rev. Postaví sa v postieľke a začne nadávať a hádzať zlostné pohľady. Ak ma zazrie, vyhráža sa mi pästičkou a šmarí po mne cumeľ. Keďže je malý a neschopný, tak ma netrafí, takže je ešte nasratejší a zakuckáva sa.
(str. 156)

Prečo vlastne píšem recenziu? Stačilo tu sem prepísať pár strán a bolo by. Toto dielo nepotrebuje propagáciu, pretože sa propaguje samé, a to niečo vypovedá. Som rada, že som si Denník moderného fotra ukoristila. Tak dobre som sa už dávno nezasmiala. Nevadí mi, že ostatní ľudia si mysleli, že mi preskočilo. Smiala som sa tak, že ma až bolelo brucho a tiekli mi slzy. Bol to nekontrolovateľný záchvat. Zvolila som si pre vás dve ukážky a dúfam, že som si ich vybrala správne. No je to len slabý odvar toho, čo dostanete, ak si prečítate celú knihu.

Hodnotenie: 5*/5