Silvia Antalíková - Co můžou muži, můžu i já

Nie každá žena túži po dieťati a je pripravená na rodinu. Vraví sa, že to máme v sebe – ten materinský cit. Vraj sa v nás aktivuje. No sú ženy, ktoré na to nie sú predurčené a môžu si všetci hovoriť, čo chcú. Alebo?

Majka zistí, že je tehotná a život sa jej prevráti hore nohami. Dieťa nechce, ale jej partner veľmi. Čo teraz? Majú úplne odlišné názory a predstavy na vzniknutú situáciu. On sa však vzdať nemieni a ona neustúpi.
Zaumieni si teda, že ak chce mať Vlado potomka, nech si ho má. Ona sa oňho starať nebude. Nech sa postará muž.

Knihu som zahliadla pred pár rokmi. U nás vyšla v roku 2012, v českom preklade v roku 2014, no stále sa mi nejako vyhýbala. Spomenula som si na ňu až teraz a rozhodla som sa, že si ju prečítam. Téma bola zaujímavá, priam nepochopiteľná pre dnešnú spoločnosť. Bola som zvedavá, ako to budem posudzovať ja.

Nebudem klamať. Kniha vo mne vzbudila veľký hnev. Nechápte ma zle, je napísaná úžasne, no netušila som, že mnou otrasie až tak. Zdalo sa mi, akoby sa autorka snažila správanie hlavnej „hrdinky“ zveličiť. Dielo je o žene – karieristke, ktorá uprednostnila prácu pred svojim dieťaťom. Čoraz viac som sa nad tým zamýšľala a postupne som si uvedomila, že tieto charakterové črty nedoviedla do krajnosti, pretože aj ja poznám podobné ženy. Síce nie také úprimné, aby všade vraveli, že nechceli byť matkami, ale všetko tomu nasvedčuje.

Já to dítě donosím a porodím, to by sám skutečně nezvládl! Vlastně se o něj budu celé těhotenství starat. Poskytovat mu domov, bezpečné útočiště. A potom se o něj bude starat Vlado! A jěště dostane i bonus, přídavek, bude se starat i o mně! Vydělávam dost, tak co!
(str. 45)

Nemala som pochopenie pre ženu v knihe. Nanešťastie, bola hlavným rozprávačom a ja som sa z toho išla zblázniť. Chápem, že bábätko nechcela, no to ju neoprávňovalo, aby sa na jeho adresu vyjadrovala spôsobom, akoby naozaj nemala srdce. Niektorých ľudí, bohužiaľ, nezmení ani malý človiečik. Aj takí existujú. Je to smutné. Jej myšlienkové pochody boleli. Ako sa opovažovala? Pozerala by som sa na ňu možno inak, ak by od začiatku povedala, že nechce byť nikdy matkou, že sa na to necíti, ale to, ako rozmýšľala, ma utvrdilo v tom, že je len sebecký človek a všetko robí premyslene. Nemala ani štipku hanby. No to, čo vykonala potom som len ťažko prežívala... V knihe je viac problémov, ako sa zdá. Určite vás zasiahnu.

Jej partner Vlado bol úžasný otec a ja som bola rada, že dieťa má aspoň jedného skutočného rodiča. Priala som mu šťastie. Ako postava mi bol nesmierne sympatický. Počas čítania som však rozmýšľala, kde sú takí chlapi. Žeby bol nereálny? Alebo ho okolnosti prinútili zmeniť typické mužské správanie, aby dokázal zastávať úlohu matky?

Vlado, moje starostlivá pečovatelka a hospodyňka, na mě každý večer čekal jako poslušný... ano, promiňte mi tu upřímnost... pes!
(str. 149) 

Celý príbeh vás pohltí a prinúti rozmýšľať nad vecami, ktoré sú v dnešnej spoločnosti zrejmé a očakávané. No musí to byť naozaj takto? Čo ak sa niekto necíti na rolu, ktorá mu bola predurčená? Nik by sa však k celej situácii nemal postaviť tak, ako hlavná hrdinka. Jej myšlienky boli zákerné. Konala účelovo, sebecky a nevidela nikoho iného, len seba. Kniha vo mne vyvolala mnoho emócií. Možno aj vás nahnevá, ale aspoň sa poriadne zamyslíte. O to tu vlastne ide. Rozhodne vám ju odporúčam prečítať.

Hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem autorke.

Knihu si môžete kúpiť na Martinuse: slovenská a česká verzia.