Alexander Sergejevič Puškin - Eugen Onegin

Unudený mladík, ktorý nevidí v živote žiadnu perspektívu. Je síce vzdelaný, no nemá budúcnosť, a preto sa uzatvára do seba. Myslí si, že môže všetko. Neprekáža mu, že tým niekoho zraní. Svojím bezohľadným konaním spôsobí tragédiu.
Kniha rozpráva o mladej stratenej generácií, ktorá sa nedokáže vyrovnať so svojim biednym životom. Eugen zatrpkne. Nevie si predstaviť, ako bude žiť. Všetko sa mu zdá bezvýznamné.
Je hrôzostrašné, ako veľmi sa opis života 19. storočia stotožňuje s tým dnešným. Niektorí z nás stále nevedia, čo chcú robiť. Ďalším ich plány nevyšli a skrývajú sa za masku arogancie, ľahostajnosti... Presne ako Eugen Onegin.

Myslím si, že kniha predstavuje zdvihnutý varovný prst aj pre dnešnú generáciu. Témy zlyhania, topenia sa v beznádeji a uzatvorenia sa do seba nie sú pre nás ničím novým. Mne sa tiež stalo, že mi môj veľký sen nevyšiel, takže som dokázala čiastočne pochopiť pocity hlavného hrdinu, ktorý nesmeroval nikde. Zároveň som však nevedela pochopiť to, aké problémy zapríčinil iným ľuďom. Chcel, aby aj ostatní trpeli tak ako on vo svojom vnútri? Túžil sa dostať zo svojej mizérie tým, že ublíži iným? Zistíte. Ešte dlho som sa zamýšľala, aj keď mi prečítanie príbehu nezabralo veľa času.

Jak zavčas vedel pretvárať sa,
nádeju tajiť, zažiarliť,
sklamať a nútiť veriť zasa,
mračným sa zdať a túžbou nyť,
byť hrdým, krotkým, neposlušným,
pozorným lebo rovnodušným
či jemne mlčanlivým byť,
jak krásne s ohňom zarečniť,
v srdečných listoch nevšímavý!
Za jedným dýchajúc mu hruď,
jak vedel seba zabudnúť!
(str. 5)

Dielo som nikdy nemala v povinnej literatúre, preto sa mi vyhýbalo. Je to román vo veršoch, takže človek by si myslel, že sa bude čítať ťažko. Nuž, ono sa to aj ťažko čítalo. Nejdem klamať. Musela som si na to zvyknúť. Celkovému dojmu nepomáhalo ani použite starej formy slovenčiny; dnešná gramatika neexistovala a v texte sa vyskytovali kadejaké zvláštne novotvary. Pochopila som, prečo sa Oneginovi snažia študenti vyhýbať a boja sa ho. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že na začiatku sa veľmi zľaknete a možno prestanete čítať. Je to také chaotické a zložité na pochopenie, ale ak vydržíte, rozprestrie sa pred vami poučný príbeh jedného zúfalého mladíka, ktorý je taký stratený, že si neuvedomuje, čo všetko napácha. Čo dokáže mladý človek vo svojej pomýlenosti, nerozvážnosti a beznádeji spôsobiť?

Lež, akokoľvek, Tebe dám
od dneška do rúk sudbu svoju,
pred Tebou slzy vylievam,
modlím sa o záštitu Tvoju...
(str. 42)

Puškin brilantne popísal prírodu, ktorá obklopovala hlavné postavy. Všetko sa zdalo také živé. Akoby som bola v príbehu tiež. Výborné boli aj opisy psychiky, pretože na nich postavil celé posolstvo, ktoré kniha ponúkala. Precízne narábal s chybami minulosti, ktoré môže človek v neskoršom veku ľutovať, a tým nás mienil varovať...

Kniha má dôležité posolstvo, lenže dostať sa k nemu je pre čitateľa, ktorý nemal ešte so žiadnou klasikou tú česť alebo sa jej stránil, hotové peklo. Teraz vás nechcem odradiť od čítania, no osobne si myslím, že dielo by nemalo byť zaradené do povinnej literatúry. Všetci by si ho mali prečítať iba vtedy, ak chcú. Len vtedy, ak sa budete úprimne zaujímať o tento príbeh vám môže niečo dať. Mám dojem, že čitateľ si hlavne musí uvedomiť význam diela a nie preberať myšlienky učiteľov slovenčiny. Musí sám zistiť, čo mu Eugen Onegin chcel odovzdať. Inak to nemá, bohužiaľ, zmysel. Kvôli tomu kniha stratila v očiach väčšiny hodnotu a stala sa len akýmsi strašiakom, ktorý máta študentov.  To je veľká škoda.

Hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu SnowMouse Publishing.

 Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.