Svetlana Alexijevič - Černobyľská modlitba (Kronika budúcnosti)

Nik nechápal, ako sa atómová elektráreň mohla takto vymknúť spod kontroly. Ako je to možné? Je bezpečná - tak hovoril obyvateľom štát. Nemôže sa nič prihodiť. Ale stalo sa.

26. apríla 1986 sa ľuďom navždy zmenil život. Už nič nebolo tak, ako predtým.. Všade sa vznášal pach smrti a nenaplnených snov. Bieloruská novinárka a spisovateľka Svetlana Alexijevič sa skoro dvadsať rokov snažila dať dokopy výpovede. Výpovede ľudí, ktorí sa nachádzali v bezprostrednom nebezpečenstve. Ktorí prišli o svojich najbližších vplyvom radiácie. O pravdivých udalostiach sa vie málo, pretože písať a vravieť o tom bolo zakázané, ale niektorí už mlčať odmietajú. A práve takto vznikla Černobyľská modlitba.

Uvedomovala som si, že púšťať sa do ďalšej emocionálnej búrky po Vitajte v raji, nebude pre moju psychiku to najlepšie riešenie, ale musela som. Túžila som zistiť skutočnú pravdu. Nie takú, ktorú nám vždy predostreli média. O Černobyli som počúvala už odmalička. Vraví sa o nej doteraz a asi sa ani nikdy neprestane. No len málokto vie to, čo ja teraz, keď som si prečítala knihu ocenenú Nobelovou cenou.

Ľudia poodchádzali a nechali tu mačky i psov. V prvé dni som chodila, všetkým nalievala mlieko a každému psíkovi som dala aj kúsok chleba. Stáli vo svojich dvoroch a čakali na pánov. Dlho čakali na ľudí.
(str. 53)

Keď vybuchol reaktor, najviac to zamorilo Bielorusko. To vie len málokto. Čudovala som sa, prečo si autorka vybrala na rozhovory Bielorusov, ale postupom času som zistila, že oni na tom boli najhoršie. To bola prvá pravda, ktorú som dostala. Potom sa všetko začalo. Od rýchleho zhrnutia faktov, čitateľ prechádza do najviac emotívnej časti, ktorá končí len záverom knihy. Stále som plakala a nedokázala som prestať. Starí ľudia, ktorí sa nechcú vzdať svojej domoviny, aj keď vedia, že ich to môže zabiť. Ľudia, ktorí netušia, v akom ohrození sú. Ženy, ktoré stratili svojich mužov a deti. Deti, ktoré sa pripravujú na smrť. Vojaci, zdravotníci, novinári... Tí rozprávali o svojom živote. Nedá sa nevyroniť slzu.
 

A oni sa neboja o ľudí, ale o moc. Je to krajina moci, nie krajina ľudí. Priorita štátu je nesporná. A hodnota ľudského života sa rovná nule.
(str. 274)

Človek bol šťastný, že môže pomáhať odstrániť následky tragédie, pretože bol hrdina. Slúžil vlasti. Skoro každý bol takto naprogramovaný. Takú majú mentalitu. Postupne však začali prichádzať na to, čo obetovali. Ale ako sa máte chrániť, keď vám vštepili, že je to v poriadku? Jadrová energia je predsa dobrá vec – tak ich to učili. Niektorým nedali ani ochranné odevy. Načo? Jedli kontaminované potraviny, v domnienke, že sa to smie. Žili v klamstve a ten, ktorý vedel pravdu, toho chceli umlčať. Ničili zdravotnú dokumentáciu, len aby to neprasklo. Niet divu, že ľudia boli na jednej strane v spisovateľkinej prítomnosti naivní, na strane druhej až príliš nedôverčiví. Mysleli si, že nenapíše pravdu, no mýlili sa. Do knihy sa dostali aj také rozprávania, ktoré (javí sa) nemajú hlavu ani pätu. Svetlana ich necháva rozprávať. Rozprávač je otrasený, ťažko sa mu hovorí, čo zažil, stráca niť myšlienok, no aj táto výpoveď má cenu zlata. Láme to srdce. Sú z nich trosky. Zažili veľa zlého. Autorka dáva priestor na vyjadrenie každému, takže čitateľ si bude môcť prečítať rozmanité stanoviská a názory. Zistí, ako sa postoje líšia od človeka ku človeku. Ten kontrast je priam hmatateľný.

Chcela by som vám toho veľa povedať – hlavne o situáciách, kedy sa mi zastavovalo srdce a musela som pozrieť na text viackrát, aby mi tie slová dali mrazivý zmysel -, no viem, že nemôžem. Každý si to musí prečítať a precítiť sám. Ja som si stále dávala počas čítania pauzy, pretože som to nezvládala. Prosím, prečítajte dielo až do konca. Tieto hrôzostrašne a dojemné príbehy si to zaslúžia. Preukážte aspoň takto súcit obyvateľom, ktorí zažívajú peklo na Zemi.

Hodnotenie: 5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt.

Knihu si môžete kúpiť priamo na tejto stránke.