Kate Alice Marshall - Vražedný chlad

Všade sneh a ticho. Vianoce sa blížia. Theo je pozvaná na sviatky k rodine svojho snúbenca. Má stres z toho, ako ju všetci príjmu. Ako zapadne do rodiny, ktorá si veľa ľudí do svojho úzkeho kruhu nevyberá. Atmosféra hôr je nádherná. Avšak naša hlavná hrdinka by sa nemala tak strachovať, či sa rodine bude páčiť. Ju by malo viac zaujímať, čo sa v sídle skutočne deje. Vypátrať to, kým nebude neskoro. Lebo chlad sa dostáva za nechty a zabíja...

Od začiatku ma pohltila mrazivo zvláštna atmosféra rodinného sídla, ktoré ukrýva viac tajomstiev, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Divoko som pretáčala stránky, lebo som pomerne rýchlo zistila, že Theo tiež niečo skrýva. Tešila som sa na zaujímavé momenty. V hlave som mala veľkolepý triler. Autorka ma prinútila myslieť si to. To nie je nikdy dobré. Nakoniec som bola sklamaná, aj keď to malo pár skutočne dobrých zvratov. To sa musí spisovateľke uznať. 

S.T. Ashman - Zabíjam vrahov

Leah je geniálna pianistka... a vrahyňa. Jej životným poslaním je zabíjať vrahov. Všetko ide hladko, až kým sa jej na päty nenalepí húževnatý policajt. Dokáže sa ho striasť? Pred čitateľom sa rozprestrú morálne otázky. Je v poriadku zabíjať zabijakov? 

Je to úžasné dielo. Všetko ma prekvapovalo a ja som si čítanie nesmierne užila. Bol to výborne napísaný triler, v ktorom ma nič nevyrušovalo. Napínavý až do konca. Psychopati boli psychopatmi, takže postavy mohli urobiť naozaj všetko. Zvraty boli uveriteľné, nepredvídateľné a dávali zvrátený zmysel. Ja som ani nedýchala, keď prišlo nejaké veľké odhalenie. Takýchto momentov som zažila viacero. Napätie stupňoval aj fakt, že vyšetrovateľ bol každou stránkou bližšie k pravde. Ako sa to skončí? Aj ten záver som musela predýchať. Úplný koniec ma však nechal bez slov. Toto som neočakávala. Autorka sa so mnou zahrala a ja jej tlieskam. 

Michael Finkel - Zlodej umenia

Stéphane Breitwieser až fanaticky miluje umenie. A preto ukradol viac ako 200 umeleckých diel z múzeí po celej Európe. Dlho bol nepolapiteľný. Jeho štýl krádeže bol jednoduchý, a preto by sa dalo povedať, že priam unikátny. Prečo to robil? Pre zisk? Nie. Dôvod je prostejší. Javí sa ako príliš detinský, ale ako budete spoznávať dušu tohto zlodeja, ktorý sa za zlodeja vôbec nepovažuje, jeho rozhodnutia a vyjadrenia vám odhalia srdcervúcu príčinu. Táto závislosť má korene v jeho životnom príbehu. Niekedy mi ho bolo počas čítania ľúto, inokedy som musela potláčať smiech, lebo situácie, ktoré vytváral, boli neskutočné. Všetko vynikajúco zhrnul Michael Finkel, novinár, ktorý dal tomuto životopisu punc kvality. Jeho štýl písania je jedinečný.

Knihu som zhltla. Vtiahlo ma to do deja. Je to tak výborne napísané, že som si občas neuvedomovala, že čítam fakty. Párkrát mi mysľou prebehla myšlienka, že som zvedavá, ako to autor uzavrie. Jeho štýl nám občas natískal túto možnosť. Bol neskutočne dobrý rozprávač reality.

Sharon J. Bolton - Kdo tě sleduje?

Mysteriózny a psychologický triler z anglického vidieka? Sem s ním!

Anna Brownová sa prisťahovala do svojskej dedinky práve v čase konania záhadného náboženského festivalu, ktorý je opradený tajomstvom a vraždami. Nechtiac sa dostáva do víru diania, pretože pchá nos tam, kde nemá, a zisťuje, že by sa s obyvateľmi nemala zahrávať, ak nechce skončiť zle.

Príbeh je plný lží a úskokov, prekvapení a zvratov, ktoré čitateľa nepekne dobehnú. Je to geniálne. Konečne niečo nepredvídateľné. Aj keď si už myslíte, že viete všetko, neviete vôbec nič. Začína hra na mačku a myš. Nič nie je také, aké sa zdá. Až do poslednej kapitoly budete klamaní. Ja som si to nesmierne užila. Ku knihe ma prilepila osoba, ktorá bola rozprávačom, pretože bola veľmi záhadná, a aj keď som si myslela, že som odhalila zámery autorky (mylne), tak ma to neprestalo baviť čítať. Bolo to tajomné a divné tým najlepším možným spôsobom.

Michael Crichton, James Patterson - Erupcia

Posledná kniha autora Jurského parku. Michael po sebe zanechal rukopis a James sa ho podujal dokončiť v Michaelovom štýle.

Na Havaji má vybuchnúť sopka, ktorá môže zničiť celý svet. Vulkanológovia sú v pohotovosti. To ale nevedia, že výbuch sopky bude ich najmenší problém. Pod sopkou sa, totižto, nachádza tajný vojenský projekt a je otázne, čo vlastne spôsobí zánik ľudstva. Prognózy nie sú dobré...

Mám rada katastrofické knihy, no človek musí počítať s tým, že väčšinu priestoru v deji zaberie riešenie problému a plazivé napätie. Teda rozhovory, aby sa predišlo katastrofe. S takýmto nastavením mysle som siahla po tejto knihe, a preto sa mi páčila. Avšak ak budete očakávať akciu na každej stránke, nebude podľa vášho gusta. Dej sa skôr zameriava na vzťahy medzi postavami a ich súkromné životy. Je to skôr rozprávanie o záchrancoch a ľuďoch, ktorí boli na Havaji, keď sa príroda rozhodla ukázať svoju moc.

Walter Tevis - Zpěv drozda

New York, 25. storočie. Celú spoločnosť riadia roboti. Ľudia už zleniveli. Radšej sa utlmujú tabletkami a prežívajú jeden monotónny deň za druhým. Príkazy vydávajú stroje a zdá sa, že ľuďom to vyhovuje. Akoby rozmýšľanie bolelo, takže skoro nikto túto zložitú činnosť nerobí. Všetko je v kovových rukách neživých, ktorí dozerajú na poriadok a za porušenie pravidiel tiež aj trestajú. Človek sa stal len bezduchou chodiacou schránkou, ktorá prežíva, lebo musí. Nikto si s nikým nevytvára vzťahy, lebo ani to sa nesmie. Nikto už nevie čítať, lebo stroje usúdili, že je to nepotrebné. No v tejto beznádejne zdrogovanej spoločnosti sa ešte našli dvaja ľudia, ktorí chcú zažívať pocity naplno. Bude k nim systém milosrdný? Čo všetko budú musieť prekonať?

Vytvárali sa mi asociácie s knihami 451 stupňov Fahrenheita a 1984. Zákaz čítať a mať blízky vzťah s inou osobou tu boli ústredné témy. Zpěv drozda je klasika, no mám dojem, že menej známa a to je škoda. Zaslúži si viac pozornosti. Ja som o nej nevedela. Natrafila som na ňu náhodou a dúfam, že sa mi na ňu podarilo upriamiť vašu pozornosť. Príbeh bol podľa mňa varovaním pred umelou inteligenciou. Ľudia vytvorili niečo, čo ich nakoniec ovládlo a utlmilo človečinu v nich: pocity, túžby, hnev, lásku, zvedavosť... Všetko toto mali pod kontrolou roboti pomocou tabletiek, ktoré ľuďom pravidelne dávkujú. Nie je to život. Je to podriadenie sa. Zánik ľudskej rasy. 

Lea Ypi - Slobodná: Dospievanie na konci dejín

Lea vyrastala v Albánsku. Aj keď to bola socialistická krajina a situácie, ktorým obyvatelia museli čeliť, sa nelíšili od ostatných štátov s rovnakým osudom, niečo bolo predsa iné. Vierovyznanie a kultúrne zvyklosti, vývoj situácie, keď zo striktných pravidiel prešli do slobody, ktorá im ponúkla len frustráciu z toho, že nič nemajú pod kontrolou. Autorka sa zamýšľa, čo znamená sloboda a vo svojich úvahách sa vracia do detstva, keď nechápala súvislosti. Pochopila ich neskôr, keď začala vnímať nepríjemné dôsledky režimu, ktorý zrazu nebol, ale aj zmien, ktoré nahradili jeho miesto. Táto reportáž je napísaná ako autobiografia, no zároveň nám ukazuje všetky tváre Albánska.

Albánsko ma nikdy nelákalo, ak mám byť úprimná, ale táto kniha ma presvedčila, že chcem o tejto krajine čítať, že potrebujem informácie, ktoré nám Lea zaujímavou formou priblížila. Opisovala aj to, ako vnímajú Albánsko cudzinci. Raz som vybuchla v úprimný smiech. Kultúrne rozdiely a interakcie s ľuďmi v inom štáte niekedy prinesú humorné momenty. Ypi tu zhrnula všetko, čo som chcela o jej domovine vedieť. Aj to, čo som vôbec nepredpokladala, že sa dozviem. Tento štát má veľmi pestrú minulosť zaujímavých osôb, bolestivých príbehov a silných pút.