Lea Ypi - Slobodná: Dospievanie na konci dejín

Lea vyrastala v Albánsku. Aj keď to bola socialistická krajina a situácie, ktorým obyvatelia museli čeliť, sa nelíšili od ostatných štátov s rovnakým osudom, niečo bolo predsa iné. Vierovyznanie a kultúrne zvyklosti, vývoj situácie, keď zo striktných pravidiel prešli do slobody, ktorá im ponúkla len frustráciu z toho, že nič nemajú pod kontrolou. Autorka sa zamýšľa, čo znamená sloboda a vo svojich úvahách sa vracia do detstva, keď nechápala súvislosti. Pochopila ich neskôr, keď začala vnímať nepríjemné dôsledky režimu, ktorý zrazu nebol, ale aj zmien, ktoré nahradili jeho miesto. Táto reportáž je napísaná ako autobiografia, no zároveň nám ukazuje všetky tváre Albánska.

Albánsko ma nikdy nelákalo, ak mám byť úprimná, ale táto kniha ma presvedčila, že chcem o tejto krajine čítať, že potrebujem informácie, ktoré nám Lea zaujímavou formou priblížila. Opisovala aj to, ako vnímajú Albánsko cudzinci. Raz som vybuchla v úprimný smiech. Kultúrne rozdiely a interakcie s ľuďmi v inom štáte niekedy prinesú humorné momenty. Ypi tu zhrnula všetko, čo som chcela o jej domovine vedieť. Aj to, čo som vôbec nepredpokladala, že sa dozviem. Tento štát má veľmi pestrú minulosť zaujímavých osôb, bolestivých príbehov a silných pút.

Dominika Sakmárová - Biele mesto

 Táto zbierka poviedok je napísaná s ohľadom na rusínsko-slovenské tradície, takže v príbehoch sa vyskytujú nadprirodzené sily. Všetko, čomu naše babky a prababky verili. Toto je slovenský magický realizmus a ja som si ho naplno vychutnávala. Pristihla som sa pri myšlienke, že takto by som chcela vedieť písať aj ja. Tak ľahko a zároveň krásne. 

Biele mesto - prvá poviedka sa mi zdala štylisticky najkrajšia (preto som vybrala ukážky iba z nej), no príbehovo nedotiahnutá, avšak potom si Dominika zachovala konštantne vysokú kvalitu, ktorej som nemala čo vyčítať. Každú poviedku som si užila. Pri každej som bola smutná, že skončila. Knihu som nedokázala pustiť z rúk. Nedokázala som sa prestať pozerať na tie nádherné obrázky. Každý úvod ma prilepil k čítačke a chcela som vedieť viac. Každý príbeh mal svoje osobité čaro, no zároveň fungoval v celku výborne.

Stephen King - Vábenie temnoty

 Stephen King je späť v plnej sile. Jeho najnovšia zbierka poviedok to dokazuje. V dvanástich príbehoch opäť ukazuje svoje majstrovstvo. Je to náš kráľ hororu, no túto novinku môžu čítať aj tí, ktorí sa radi boja len trošku. Každá poviedka má, totižto, inú atmosféru. Každú by som zaradila do inej kategórie.

Dve sú priam novely a ja som si ich vychutnala. Jedna je pokračovanie Cuja. Čo sa stalo s rodičmi Tada Trentona? Rozpovie nám to jeho otec Vic Trenton, ktorý musí na staré kolená bojovať s nadprirodzenými silami. Zvíťazí? Toto pokračovanie fanúšikovia Kinga potrebovali ako soľ. Je úžasné, no plné hadov, takže ak sa ich bojíte, neodporúčam. Nie, žartujem, aj napriek tomu si to musíte prečítať. Aj ja sa bojím hadov, no poviedka bola tak výborne napísaná, že som zabudla aj na svoju fóbiu. Aspoň som sa snažila. Druhá rozsiahla poviedka je o zlom sne. Čo všetko môže priniesť do života Zlý sen Dannyho Coughlina? Veľmi dobre spracované. Napínavé. S netrpezlivosťou som pretáčala stránky.

Han Kang - Vegetariánka

Kniha mnou pohla. Najprv negatívne, potom som si však pozrela súvislosti a začala som ju vidieť v inom svetle. Pre toho, kto nepozná juhokórejskú spoločnosť, kto o nej nič nevie, je čítanie veľmi kontroverzné. No na Vegetariánku sa treba pozerať komplexne. Ako na ženský protest voči patriarchátu, ktorý je v tejto krajine silne zakorenený a nie je možné ísť iným smerom, len tým, ktorý je vopred daný pre každú ženu. Ale hlavná hrdinka sa vzoprie príkazom a zákazom. Chce byť voľná. Až do takej miery, že napokon stratí svoju identitu. Vnímam to ako veľmi silný motív útlaku a následne vzdoru, ktorý sa pretaví do odporu takého radikálneho, že čitateľovi je zle. Ja som musela trikrát knihu odložiť.

Na začiatku som si znova pomyslela, že asi by som sa mala od Bookerovej ceny držať čo najďalej, lebo toto ocenenie ma iba hnevá, ale napokon som zmenila uhol pohľadu a uvidela som všetko, čo sa nám snažila autorka povedať. Tá kontroverznosť plnila svoju úlohu.

Delphine de Vigan - Jednoho prosincového večera

Matthieu je spisovateľ, ktorý nemal nikdy ambíciu písať. No jeho román z neho priam vytryskol. Od tej doby mu chodia nadšené listy čitateľov, ktorí uznávajú jeho prácu, strúhajú mu jednu poklonu za druhou a očakávajú odpoveď. Avšak jeden list vyčnieva z radu. List od ženy, ktorá mu oživí spomienky. Hlavný hrdina sa prepadáva do beznádeje, no nedokáže prestať čítať to, čo mu napísala. Nebadane sa ocitá nad priepasťou, ktorú si vytvoril.

Viete, že Delphine zbožňujem, takže som netrpezlivo čakala na toto jej staršie dielo. Avšak nakoniec ma nemilo prekvapilo. Akoby som v štýle písania autorku občas nevedela nájsť. Postavy sa mi nedokázali zaryť do srdca. Cítila som len nesmierny smútok, že také vzťahy, aké spisovateľka opisovala, existujú. Že ich povýšila na nádhernú bolesť. Mne sa iba zovieralo hrdlo a chcela som knihu čo najrýchlejšie dočítať. To, že nechápem komplikované vzťahy, ktoré viac ubližujú ako prinášajú radosť, nechcem Delphine vyčítať. Každý človek je rozdielny, každý má iné skúsenosti, ale štýl, akým to spracovala, mi vôbec nesadol. Asi to vtedy nedokázala napísať inak. Človek sa vyvíja.

Andrew Gold - Psychológia tajomstiev

 Andrew je ako novinár a podcaster zvyknutý na to, že sa mu ľudia zdôverujú. Prečo sa so svojimi tajomstvami zdôveruje ľahšie neznámej osobe ako tým, ktorých poznáme? Prečo nedokážeme udržať vlastné tajomstvo? Prečo si myslíme, že ho udržia druhí a ako to v konečnom dôsledku ovplyvňuje vzťahy? V tejto knihe je veľa pátrania a nachádzania odpovedí medzi historikmi, sociológmi a psychiatrami. Autor sa bližšie pozrel na ľudstvo a zistil, že v spoločnosti sa toto správanie vyskytovalo odjakživa. Že je to blízke nášmu druhu. A odpovede na otázky, ktoré nás aspoň jedenkrát počas života trápili, nájdeme v tomto diele, ktoré je komplexné. Andrew tu popísal vlastné zážitky, no aj skúsenosti iných osôb, ktoré sa plynule prelínali s historickými súvislosťami a vedeckými štúdiami.

Dielo mi pomohlo. Už roky mám problém s tým, že ľuďom veľmi (ne)dôverujem a potom to často dopadne katastrofálne. Buď im príliš verím, alebo neverím vôbec, takže sa vo mne bijú dva extrémy. Vďaka tejto knihe som zistila, že je to zakódované v samotnej ľudskej povahe a nič s tým nenarobím. Gold sa však na túto zvláštnosť pozrel z rôznych uhlov. Na konkrétnych príkladoch z histórie alebo zo súčasného života pomocou odborníkov vysvetľuje, čo poháňa toto správanie, prečo idú tajomstvá ruka v ruke s klamstvami, čo robí prezradenie tajomstva so psychikou a či naozaj existujú milosrdné lži, a mnoho ďalšieho.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Objav srdca

 Dostojevskij bol rodeným romantikom a idealistom. Aj tieto zápisky to potvrdzujú. Titul pozostáva z výňatkov jeho osobných spisov. Nachádzajú sa tu tiež poviedky. Prvá na mňa atmosférou pôsobila ako rozprávka Dievčatko so zápalkami. Bolo to veľmi smutné čítanie. Aj keď poviedky rada nemám, jedna ma zaujala. Fiodor v nej hlboko kritizuje spoločnosť, ľudí a zápletka presahuje tento svet. Mala som zimomriavky. Netuším, či som niekedy čítala niečo metaforickejšie a pravdivejšie. Pred dvomi rokmi by som ju možno nedokázala oceniť, no teraz som vedela, o čom písal.

Všetky texty boli o Bohu a láske, o hriešnych ľuďoch a skazenosti spoločnosti, ale taktiež o nádeji na lepší život. Vždy to síce od neho môžeme očakávať, ale v Objave srdca to je zintenzívnené, takže to niekomu nemusí vyhovovať. Zápisky sú veľmi osobné. Fiodor bol veriaci človek.