Greg King a Penny Wilsonová - Súmrak monarchie

Korunný princ. Kopa škandálov, závislostí, incestných vzťahov, tajomstiev, ktoré sa darilo úspešne zametať pod koberec. Nikto nevenoval pozornosť narušenej psychike, poznačenej zlým detstvom, a to vyústilo do tragédie, ktorá nie je dodnes úplne objasnená.

V januári roku 1889 sa na zámku Mayerling ozvali výstrely. V zamknutej komnate bol Rudolf Habsburský so svojou milenkou, mladučkou baronesou, Mary Vetserovou. Keď sa dvere konečne podarilo otvoriť, ľuďom sa naskytol príšerný pohľad na dve telá bez života. Bola to samovražda a vražda, alebo sa milenci dohodli, že odídu z tohto sveta spoločne? Existuje mnoho teórií a veľké množstvo „právd“, ktoré sa usilujú upútať najprekvapivejším záverom. No kde je skutočnosť? Dá sa k nej dopátrať? Autori Súmraku monarchie sa na to snažili prísť. Bolo ich snaženie úspešné?

O tejto histórii som nevedela dokopy nič. Poznala som len zbežné informácie, a ani vo sne by mi nenapadlo, že udalosti okolo tragédie môžu byť až také zaujímavé. Podpísal sa pod to aj rozprávkový podtón písania autorov. Hneď na úvodnej stránke som nadobudla pocit, že čítam niečo magické. Áno, je to poriadny kontrast, keď si uvedomíte, že kniha je o habsburskom zániku a o tom, čo mu predchádzalo, no stačí si prečítať ukážku, aby ste zistili, že sa veľmi nemýlim. Čitateľ si dokáže všetko predstaviť. Má pocit, že sa presunul v čase a je prítomný v deji. Spisovatelia si dali veľkú námahu s opismi, ktoré vôbec nenudia, ba naopak: sú tam vítané, pretože dotvárajú pozadie hrozivej atmosféry. Je to nepochopiteľné, ale funguje to. Tento kontrast je čarovný.

V ten nedeľný večer zahaľoval Viedeň trblietavý závoj temnoty. Nadýchané ružovo-sivé oblaky zasýpali štedrou snehovou pokrývkou širokú Ringstrasse, zakrývali ľahkou bielou perinou červené škridlové strechy stredovekých budov aj ich impozantné barokové, novorenesančné a novoklasicistické priečelia. Sliepňavé plynové pouličné lampy z kovaného železa obostierala mátožná svätožiara, keď kone s fučaním a odfrkovaním klusali po uliciach lemovaných lipovými alejami oholenými zimou. Viedeň, matne fosforeskujúca pod plášťom zvíreného bieleho prachu, vyzerala v jantárovom svite januárovej noci ako pravé kozmopolitné centrum veľkého hrdého impéria.
(str. 17)

Dobrá správa pre väčšinu z vás môže byť tá, že túto knihu neprekladala tá istá prekladateľka, ktorá mala na svedomí Romanovovcov. Vtedy sa všetci sťažovali na preklad a mala som divný pocit, že iba ja som s ním spokojná. Teraz však musím priznať, že iná prekladateľka bola lepšou voľbou a ja som sa z tejto knihy tešila viac. Aspoň po tejto stránke. Nemusela som niekoľkokrát čítať jednu vetu, aby som pochopila. Čítalo sa to jedna radosť a nebolo nutné robiť pauzy, aby si môj mozog oddýchol. Aj ja som spozorovala rozdiel. Ale vždy musím niečo vyňuchať. Súmrak monarchie nie je výnimkou. Našla som nejaké zanedbateľné chyby v texte, najvýraznejšia je však táto, na strane 237: 

Cisár robil, čo mohol, aby zabudol na Rudolfa, no vždy 30. januára navštevoval jeho hrob v kapucínskej krypte a pomodlil sa pri ňom.
„Zajtra,“ napísal Alžbete v roku 1986, „je ten bolestný deň, keď sa naše myšlienky spoja v modlitbe za nášho milovaného Rudolfa. Uplynulo už sedem rokov, bolesť poľavila, ale tragické spomienky a pocit nenahraditeľnej straty zostanú navždy.“

 
Samozrejme, že je to len zámena číslic. Rudolf zomrel v roku 1889, teda ak uplynulo sedem rokov, malo tam byť 1896. Aj to sa stáva. Mne to ale vyčarilo úsmev na tvári. Cisár – otec Rudolfa – je v tomto diele, alebo len v slovenskom vydaní, nesmrteľný.

Musím sa priznať, že Romanovovci sa mi páčili po grafickej stránke viac ako toto dielo. V Romanovovcoch bol krásne znázornený rodokmeň, mapa ich vplyvu a obrazový materiál bol pestrý. V tejto knihe zoberajú obrázky len osem strán a osoby a ich príbuzenské prepojenia sú napísané iba v zozname na začiatku diela. To komplikuje celé porozumenie. Čitateľ začne všetko chápať vtedy, keď je už v deji a číta o nich. Inak nemá najmenšiu šancu. Postáv je veľa a rodinné vzťahy sú zložité. Mala som pocit, že som o niečo ukrátená a autori sa mohli posnažiť viac. Vysvetlenie týkajúce sa obrázkov som dostala v závere - na strane 250. Doteraz netuším, čo tým mysleli, keď napísali, že len málo z fotografických záberov mohlo vyjsť v tejto knihe. Nemali priestor? Hlúposť. Nechceli ich zverejniť alebo nemohli? Tak či onak, chýbali mi tam.

Dedič habsburského trónu nikdy nepoznal šťastný rodinný život vyobrazený na obľúbených viktoriánskych litografiách a romantických pohľadniciach. Jeho otec bol suchopárny, chladný muž bez štipky fantázie a matka sa venovala radšej vlastným záľubám ako jedinému synovi.
(str. 39)

Nemám čo vytknúť samotnému spracovaniu historickej udalosti. To zvládli Penny a Greg úžasne. Najprv začali faktami, ďalej sa presunuli na všetky teórie, ktoré sú klamlivé, s vysvetlením, prečo sa daná skutočnosť nemohla odohrať podľa popisovaného scenára, a potom to zakončili najpravdepodobnejším záverom, ktorý by mohol byť reálny. Nezabudli ani na ostatných členov rodiny a ozrejmili, aký život žili pred a po smrti dediča. Toto dielo je obohatené o najaktuálnejšie poznatky, ktoré sa spájajú s touto tragédiou. Nechýba tiež hlbší rozbor psychiky ľudí, s popísaním psychiatrických diagnóz, o ktorých sa v minulosti nevedelo, takže človek v tej dobe netušil, že je psychicky chorý.

Obaja spisovatelia urobili výbornú prácu. Dali nám všetko ako na podnose. My nemusíme pohnúť ani prstom. Vieme, čo bolo pred tragédiou, čo po nej, aké sú dohady a závery, dokonca sa veľa hovorilo aj o psychike osôb a aký to malo vplyv na vývoj udalostí. Jediné mínus dávam dielu za biedne grafické spracovanie. Predstavovala som si to inak. Asi som zvyknutá na niečo prepracovanejšie, keďže som čítala aj Romanovovcov, a to bola iná pesnička. Tu nebolo skoro nič, len osem strán obrazovej prílohy. Som príliš náročná. A možno nie. Každý to musí posúdiť sám.

Hodnotenie: 4/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Tatran.

 Knihu si môžete kúpiť napríklad v Martinuse alebo v Knihcentre.